Trasa

Dobrá Voda – Piešť – Ľahký kameň – Kopec – Mihalinová – Suchánka – Lesy – Podmariáš – Slopy – Dolina – Dobrá Voda (trasa na mape)

V predchádzajúcom článku bola opísaná trasa z obce Lančár na Dobrú Vodu. Tento článok je jeho pokračovaním. Druhý deň víkendového pobytu bude venovaný najbližšiemu okoliu obce, lesom, ktoré toho skrývajú viac ako dosť.

Cez Piešť

Prebúdzam sa do slnečného nedeľného rána, ktoré dáva ihneď zabudnúť na včerajšie nevľúdne počasie. Na dnes som si naplánoval krátku, ale o to zaujímavejšiu prechádzku po dobrovodskom chotári. Pôjdem sám, mama sa nepridáva. Je 9.00 h a práve prechádzam modrou turistickou značkou okolo Dežmaru, prameňa pri soche Panny Márie. Pomenovanie je odvodené od dežmy-desiatku, ktorý tu v dávnych časoch vyberali dežmári.

Značka vedie krajom poľa a rozmýšľam, či sa nevrátim pre gumáky. Blato je neskutočné, šmýka sa. Nepríjemný úsek onedlho pominie. Pohľad z vrchu, lokality Pirty, na Dobrú Vodu ma vždy poteší. Siluety kopcov Červíčka, Vrátno a Klenová sú nezameniteľné. Od značky vedúcej ďalej na Katarínku a do Naháča sa odpájam, smerujem k lúkam na Piešti. Rozľahlé lúky kedysi slúžili dobytku. Na ich okraji si idem pozrieť dnešnú prvú zaujímavosť, prameň – gejzír. Jeho nález ma pred pár rokmi príjemne prekvapil. Voda z neho síce slabo tečie, ale nestrieka ako v minulosti. Bolo by ho treba vyčistiť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ľahký kameň a Kopec

Napájam sa na lesnú cestu z Planinky a v lokalite Kohúcikéch lúky sa druhou lesnou cestou dostávam na ďalšie dnes naplánované miesto. K prírodnej pamiatke Ľahký kameň. Ide o krasovú vyvieračku s travertínovými jazierkami. V súčasnosti sú tri, ale vidieť pozostatky aj po iných. Chodím sem od detstva, a je to veľmi príjemné miesto na posedenie. Voda z prameňa tečie do prvého jazierka, z neho do druhého a tretieho. Následne sa rozlieva po svahu a vsakuje do zeme. Pomenovanie ľahký kameň je “ľahko“ vysvetliteľné, keďže prítomné penovce-travertíny sú svojou štruktúrou a hmotnosťou doslova ľahké.

Teraz ma čaká stúpanie lesom priamo hore na najvyšší bod Kopca. Veľké písmeno K je správne, keďže názov vrchu je Kopec (472 m). Na jeho vrchole kedysi stála veľká drevená triangulačná pyramída. Pri šliapaní do Kopca si všimnem niečo zelené vyrastajúce zo zeme. Neverím, ale vôňa ma presvedčí. Medvedí cesnak v polovici januára. Je skoro 10 °C, takže sa niet čomu diviť. Kopec a jeho okolie je už oddávna domovom množstva zveri, najmä parohatej. Onedlho som na vrchole, odkiaľ je výhľad východným smerom. Za lepších podmienok vidieť celkom ďaleko. Dnes ovzdušie nepraje. Z bližších lokalít zaujme zrúcanina kostola na neďalekej Katarínke. Výhľad na juh je možný od oplôtka na západnej strane, vidieť Smolenický hrad aj Čertov kopec.

Kríž na Mihalinovej

Z Kopca pokračujem na susedný Súdny vrch, ten je bez výhľadu. Prekračujem Chotárnu cestu a po pár metroch som pri ďalšej dobrovodskej zaujímavosti. Pri kríži na Mihalinovej. Sem sa turista nemá dôvod len tak dostať, o to viac by ho prekvapil kríž. Rovnako nie je veľa ľudí, ktorí tušia, prečo tu bol postavený. V 50-tych rokoch tu spadlo malé lietadlo s dvomi ľuďmi na palube. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ich pozostatky a trosky lietadla nenašli až po niekoľkých (asi piatich) rokoch. Pár metrov od hlavnej lesnej cesty a nik tu za tie roky nebol. Aj také môžu byť malokarpatské lesy a aj osudy ľudí, o ktorých sa druhí domnievali, že utiekli na Západ.

Späť na Chotárnu cestu, ku ktorej sa pridala žltá značka z Cerovej a po pár metroch bez zastavenia prechádzam Sedlom Mihalinová (420 m) rázcestím s červenou značkou - Štefánikovou magistrálou.

Stopy lesných železníc

O malú chvíľu zvedavo pozerám na ľavú stranu lesa. Práve v týchto miestach idem skontrolovať pozostatky po lesnej železničke-úzkokoľajke, ktorá tu kedysi fungovala. O tejto bočnej trase sa v opisoch malokarpatských lesných železníc takmer nikto nezmieňuje, vie o nej len pár ľudí. Ja som mal šťastie, že mi bola ukázaná. Krásne viditeľný násyp, zákruta, ktorá o niekoľko sto metrov končí v mieste zvanom Naháčska kýčer. Na jej koniec dnes nejdem, iba pár fotiek a ide sa späť. V smere na opačnú (pravú) stranu Chotárnej cesty nie sú pozostatky veľmi zreteľné. Trať sa následne napájala na hlavnú trasu z dobrovodskej chemickej fabriky k Zlámanej hore. Žltou značkou smerujem k asfaltke z Jablonice a Rakovej, očko hodím na božiu muku, železný kríž blízko hájovne Suchánka. Kríž je spätý s menom Jožka Furka, rodáka z neďalekého Hradišťa pod Vrátnom. Bývalá, v poradí druhá horáreň je v zúboženom stave, neobývaná od konca 70-tych rokov. Vedľa je prameň.

Pokračujem stúpaním lesnou cestou. Lesná línia ma dovedie na vrchol kopca Lesy (443 m). Kedysi bolo niekoľko metrov koľají lesnej úzkokoľajky aj v týchto miestach, slúžili len na presun dreva, ktoré bolo následne púšťané do susednej dolinky, Sládkech kúta, kde bol koniec vyššie spomínanej hlavnej trasy lesnej železničky z fabriky. Z Lesov sa otvára výhľad do Dobrovodskej kotliny, počasie nepraje, výhľad je ledva na okolité kopce. Za lepšieho počasia sú výhľady celkom ďaleké pri správnom pohľade je vidieť Mohylu na Bradle a zároveň vysielač na Veľkej Javorine. Tento pohľad bol mojou prvotinou v tunajšej fotogalérii.

Dávna história za kaplnkou

Od výhľadu pokračujem krížom cez les a vrstevnicovo sa dostávam k ďalšej zaujímavosti, ku Skalnému útvaru. Dve malé skalné okná na malom kopčeku obkolesenom borovicami, zo zadnej strany malá jaskyňa. Pozorné oko si všimne niečo, čo je okolo akoby umelé. Zreteľný val indikuje, že tu kedysi niečo bolo. Do presnej identifikácie sa púšťať nechcem, pretože správnu odpoveď tentoraz nepoznám. Na stránke obce sa píše, že “na kóte 351 m sa našli črepy keramiky, hroty šípov a predpokladá sa existencia stredovekého hrádku spred 15. storočia“. Pár metrov nižšie je podobná malá vyvýšenina obkopaná rovnakým valom. Spojitosť je jasná. Lokalitu poznajú aj vykrádači histórie, jamky po okolí sú práve od nich.

Kaplnka, jaskyňa a šance

Klesám na lesnú cestu a zelenou turistickou značkou prichádzam ku kaplnke Najsvätejšej Trojice pod Mariášom z roku 1730. Miesto je zároveň oploteným vodným zdrojom prameňa Mariáš. Kaplnku obkolesujú mohutné gaštany a obrázky krížovej cesty. Na okraji vedľajšej malej lúčky je možnosť nabrať si vodu. Od kaplnky strmo stúpam chodníkom, ktorý sa neskôr stráca a cez les sa napájam na červenú značku na Slopoch. Pozorné a znalé oko si všimne pár metrov od chodníka tiahnuci sa celkom zachovaný mohutný val. Tentoraz ide o predsunuté opevnenie, obranný val (ľudovo šance) hradu Dobrá Voda alebo možno jeho predchodcu, pôvodného hradiska, na ktorom bol hrad postavený. Val sa nižšie rozdeľuje na dve vetvy, západná smeruje k miestnemu cintorínu, východná smerom k hradu.

Práve v blízkosti východnej vetvy smerujem krížom cez húštiny, až sa zastavím pri jaskyni Hájnech úboč. Otvor v zemi a všade okolo stromy. Kedysi boli svahy holé, k zalesneniu prišlo až v 20. storočí. Jaskyňa spolu s valom sú ďalšie lokality na dnešnom zozname. Vraciam sa späť k valu, ktorý strmo klesá až sa pri križovaní asfaltky na Brezovú a ďalšej trate lesnej železničky, z Dobrej Vody na Širokú, stráca. Pokračoval ďalej, ale jeho stopy som nehľadal. Za zmienku stojí, že severovýchodná časť obce má pomenovanie Na šancoch, čo súvisí práve s predsunutým opevnením. Jeho celková dĺžka mala niekoľko kilometrov a je stále dobre rozoznateľné. Len treba vedieť, kde ho hľadať a kam sa pozerať.

Skalný zárez za kostolom

Keďže dnes nemám na výlet celý deň, v trase lesnej železničky, po ktorej je v týchto miestach vyznačený náučný chodník z Dechtíc, smerujem okolo bývalých horární cez Dolinu do centra obce. Trasa lesnej železničky je v jednom mieste zastavaná rodinnými domami a bytovkou, ale za nimi sa dá nenápadnou odbočkou dostať k jej najzaujímavejším pozostatkom. Mohutnému skalnému zárezu, ktorý bol pre trať vybudovaný na začiatku 20. storočia. Miestne pomenovanie je “ajšnit“, z nemeckého Einschnitt (zárez). Pri lámaní kameňa tu našli kostru pravekého veľkého zvieraťa. Ďalej v trase stojí oplotený vodný zdroj Hlávka, so zákazom vstupu, čiže sa treba vrátiť späť. Ulicou sa dostávam k miestnemu parku a fontáne, z tohto pohľadu nie je vôbec poznať, že pár metrov odtiaľ, za plotom, je niečo výnimočné. Súčasná podoba Hlávky nenapovedá, že kedysi tu bolo malé jazierko, okolo ktorého premávala úzkokoľajka. V parku je možnosť si na tabuliach prezrieť informácie a dobové fotografie Dobrej Vody a jej obyvateľov.

Záver pri Blave

Z Hlávky pramení asi najznámejšia riečka na Slovensku, ktorej meno je verejnosťou veľmi často používané a to Blava. Centrálna časť obce s kostolom, pamätníkom a reštauráciou je zároveň koncom dnešného netradičného výletu.

Za niečo cez 3 hodiny som absolvoval 15 km. Aj počas krátkej trasy som prešiel niekoľkými zaujímavými a málo známymi lokalitami. Ich návšteva môže byť pre turistov nepoznajúcich tieto končiny náročnejšia, ale nie nemožná. Mal som šťastie, že o väčšine v článku spomínaných lokalít som sa mal od koho dozvedieť. Navštívené zákutia sú subjektívnym výberom, mnohé iné ešte čakajú. Možno budú súčasťou nasledujúcich článkov z okolia mnou obľúbenej Dobrej Vody.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek