Trasa

Bardejov, časť Bardejovské Kúpele – Kút – pod Magurou – Zborov, podhradie – hrad Zborov – Bardejov, časť Dlhá Lúka – Bardejovské Kúpele – lesnícky náučný chodník Čierna mláka

Ruiny hradu Zborov

Túru začíname v Bardejovských Kúpeľoch na žltej turistickej značke. Tá nás najprv vedie súbežne s náučným chodníkom. Prechádzame serpentínovo po kúpeľoch okolo skanzenu (múzeum ľudovej architektúry). Ten sme si boli pozrieť včera, preto sa dnes nezastavujeme. Pri jazierku sa žltá značka odkláňa od lesníckeho náučného chodníka Čierna mláka a vchádzame do lesa. Miernym stúpaním sa dostávame asi po 20 minútach na rozľahlú lúku. Krásny slnečný deň z nás zhadzuje prebytočné oblečenie. Rýchlo niečo pofotím, nezdržiavame sa. Opäť vchádzame do lesa. Snehu pribudlo, je zimno. Značka nás vedie divočinou, no nie problémovou. Ani nie o pol hodinku prichádzame k peknej útulni. Tu si dávame oddych. Čajíkujeme, keksíkujeme, je nám veselo. No treba sa nám pobrať ďalej, a tak balíme dobroty a pokračujeme.

Križujeme lesnú cestu, ktorá vedie pravdepodobne na vysielač na Stebníckej Magure, ktorá sa nám medzi stromami ukazuje obalená srieňom. Schádzame z cesty a dostávame sa do sedla pod Magurou. Stretáme dvoch turistov, pýtame sa na výhľady z vrcholu. Vraj nie sú žiadne. Chvíľku váhame, či ísť hore, pretože som si spomenula na fotku na Hikingu od Alexandra, na ktorej výhľady sú. Pri predstave, že by sme sa pre výhľady museli vyšplhať na vysielač, čo asi možné nebude, sa hlasom väčšiny rozhodujeme pre pokračovanie červenou značkou smer Zborov. Lesný chodník strieda opäť lesnú cestu. Stretáme traktor, pripravujúci stromy na skládke pre odvoz.

Asi po 100 metroch zbadáme na kopci zrúcaninu. Tešiac sa z pohľadu, občas skontrolujúc dozadu, ako sa predvádza Magura, prichádzame k hlavnej ceste, len kúsok od dedinky Zborov. Na kopci sa týči cieľ našej túry. Prechádzame cestu a pokračujeme opäť žltou. Pribudne značka náučného chodníka. Začína sa stúpanie na hradný kopec. V pravidelných intervaloch popri chodníku stoja tabule, ktoré popisujú históriu hradu. Informácie sú stručné, no dostatočné. Chodník vedie najprv lúkou, neskôr vchádza do lesa. Kľukatým stúpaním sa dostávame k vstupnej bráne hradu. Fotky, ktoré som doteraz videla, mi dávali pocit, ze Zborov je nenápadný hrad. No opak je pravdou. Ide o rozsiahlu stavbu s veľkým nádvorím. Hrad je dosť zničený, no vidno, ako prebieha jeho údržba, ako sa konzervuje, čo sa zachovalo. Odkladám batoh k parťákom, ktorým sa nechce pobehovať po hradbách a idem na prieskum. Bludiskom prechádzam na krásne výhľadové miesta. Vidím Stebnícku Maguru s priľahlými kopcami. Dedinku Zborov s veľmi pekným okolím. Kopce Nízkych Beskýd v diaľke pomenovať neviem, sú pre mňa neznáme, no nič to nemení na skutočnosti, že sa z pohľadov veľmi teším. Zima, sneh, slnko, to všetko dáva miestu čarovnú atmosféru. Vraciam sa späť ku kamarátom, ktorí vyprázdňujú obsah svojich batohov. Tuhé, slané aj sladké a samozrejme tekuté. Je obed. Veľmi príjemne sa obeduje na takomto mieste. Asi po hodine balíme a odchádzame do nášho najbližšieho cieľa, dedinky Dlhá Lúka (prímestská časť Bardejova). Pokračujeme po žltej značke lesom. Po pol hodine prichádzame medzi prvé domy. Ako by to bolo, keby turisti nenašli správny smer do miestneho občerstvenia. Tekutiny, minerály a energiu treba dopĺňať, a tak sa držíme pravidla. V príjemnej krčmičke sa informujeme o správnosti nášho rozhodnutia o smere cesty do Bardejovských Kúpeľov cez lúky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Je niečo po 13-tej hodine. Ešte v dedinke začínam rozmýšľať, že by som asi aj stihla zájsť pozrieť sa na vyhliadkovú vežu, ktorá sa nachádza na lesníckom náučnom chodníku Čierna mláka. Zatiaľ len kujem plán. Sledujem čas. Po doplnení potrebných tekutín sa zberáme na cestu do kúpeľov. Po lúčnom chodníku sa dostávame nad dedinu, pohľad občas zájde smer Bardejov. Po lúkach je množstvo stôp od bežkárov. Keď prichádzame nad kúpele, som rozhodnutá. Buď dnes a teraz alebo vežu nestihnem počas tohoto pobytu pozrieť.

Bonusová vyhliadka

Veselou náladou schádzame z kopca a sme takmer pri našej ubytovni. Tu moje rozhodnutie oznamujem parťákom. Nikto sa ku mne nechce pridať. Všetci majú dnešného šliapania dosť. Je 14.30 h, začína pre mňa boj s časom. V mysli preberám obsah môjho batoha. Baterku a čelovku mám, čaj tiež. Počítam s tým, že ma môže v lese zastihnúť tma, preto sa pokúšam zavolať Tomáša, či by nešiel som nou. No je mimo dosah. Asi ešte na bežkárskej trase. Tak nič, idem sama, skúsim to. Veď keď si nebudem istá, vrátim sa.

Kde lesnícky náučný chodník Čierna mláka začína, viem, tak po 10 minútach prichádzam ku vstupnej bráne. Rýchlo pohľadom prebehnem informačnú tabuľu, kde sú popísané zastavenia. Všímam si len to, že veža je zastavenie č. 10. Chyba, že si neprečítam podrobnosti, no čas ma súri. Pekným zasneženým lesom prichádzam k 1., po chvíľke k 2. zastávke. Fíha, tak to je dobré, to by som ešte mohla stihnúť západ na veži. Texty na tabuliach nečítam. V chode prebehnem pohľadom prvé slová a ženiem sa ďalej. Prechádzam okolo studničiek, pravdepodobne s minerálnou vodou. Slnko je o chvíľu za kopcom, snehu pribúda, začína sa prudší stupák. Dostávam sa k smerovníku – okruh jedľový, okruh bukový. No a čo teraz? Ľutujem, že som si to dôkladnejšie nepreštudovala na začiatku, no intuitívne si vyberám bukový okruh. Míňam jazierka. Pri niektorých tabuliach čísla zastavení nenájdem. Trošku som neistá, no pokračujem. Medzi stromami sa pokúšam nájsť niečo veži podobné. No jediné, čo vidím, sú stromy hustého lesa. Prešliapaným chodníkom stúpam opäť prudšie hore, srdce sa rozbúši, pridáva sa aj trošku únava a akási beznádej, že nestihnem môj cieľ za svetla. No nedá mi ešte kúsok nepokračovať. Možno za tou zákrutou. Prechádzam okolo kaplnky sv. Huberta. Postojím a prečítam si múdre slová na dreve napísané, oddýchnem si a po chvíľke pokračujem. Po pár minútach som na križovatke lesných chodníčkov. Konečne je tu smerovník na vyhliadkovú vežu. Stretávam dvoch mužov s bežkami v rukách hľadajúcich stratený mobil. Pýtam sa na vežu. Asi 150 m je k nej. S potešením sa vyberiem správnym smerom. Ešte stupák a stojím pod vežou. Malá, s jedným poschodím. Nechápajúc krútim hlavou. Tu môžu byť nejaké výhľady?

Odkladám paličky, pozriem vpravo a tu hľa. Medzi hradami veže sa v diaľke belie hrad Zborov. Rýchlo idem na vežu. Všade okolo sú stromy. No smer hrad akoby bola spravená úmyselne výhľadová cestička. Veľmi pekný pohľad to je. Zborovský hrad som nestihla vo svetle zapadajúceho slnka, no je aj tak pekne viditeľný. Aj keď som od veže očakávala viac výhľadov, som spokojná. Keď si pohľady dostatočne vychutnám, pod vežou si dám zvyšok čaju, pozapínam si bundu, nahodím rukavice. Ochladilo sa. Pokojne, bez zhonu sa poberiem na spiatočnú cestu. Keďže sa stmieva a celý okruh nepoznám, idem naspäť radšej rovnakou cestou. V lese je od snehu ešte dosť svetla, a tak si môžem aspoň v rýchlosti prečítať tabule, čo som pri výstupe míňala. Na tej, kde sa píše o zvieratách, ktoré sa v lesoch pohybujú, čítam: jelene, srnky, diviaky, vlci, medvede. Prehltnem slinku, zakašlem a zrýchlim krok.
Až teraz si uvedomujem, koľko je snehu. Na to, ako je tento rok málo štedrá zima, je ho tu "až" asi 15 - 20 cm. Pokojným tempom prichádzam k bráne náučného chodníka za šera. Lampy v kúpeľoch svietia. Šťastná vchádzam do pizzerie, kde ma čakajú moji parťáci s pripravenou dobrotou.

Záver

Máme za sebou veľmi pekný deň. Zima sa ani tu nepochlapila nejakými veľkými návalmi snehu, no na turistiku ho je dostatok. Pridalo sa aj slniečko, a tak krajinu okolo Bardejovských Kúpeľov sme si mohli vychutnať plnými dúškami. Zhodnotili sme, že sa oplatí prísť opäť.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek