Trasa

Lošonec, Olšovský mlyn – Bláznivé – Búda pod Starým plášťom – Úbočie Klokoča – Dlhý vrch – Medvedie – Olšovský mlyn (trasa na mape)

Patálie s obutím

Trochu som to na začiatku zle odhadol. Po týždni odmäku, kedy miestami vystupovali februárové teploty do dvojcifernej zóny, som sa omylom domnieval, že v Malých Karpatoch asi sneh nebude. Namiesto horolezeckých topánok som si obul moje obľúbené tichošľapky - mäkké semišové Dachstein bagandže, ale obvykle by som si druhé aspoň vzal do kufra auta, no zabudol som ich doma. Chyba! Monika má na nohách svoj najsilnejší kaliber a po minulotýždňovej skúsenosti aj návleky proti snehu. A ten, napriek vysokým teplotám, tu stále je. Nie veľa, teraz zrána je ešte primrznutý, ale hneď vidím, že nemám optimálne obutie. Neprekáža, zažil som aj horšie veci.

Na hrebeň Bláznivého

Pri Olšovskom mlyne parkuje nejaké auto, tesne pred nami vyrazil do hôr osamelý chodec. Sme v hmle a najprv to vyzerá tak, že budeme musieť stráviť ani neviem koľkú túru v pošmúrnom počasí. Kúštik trasy ideme po zelenej značke, ale po chvíli odbočujeme do doliny, ktorá je označená tabuľou “Zvernica, zákaz vstupu”. Brána tu ešte je, ale plot takmer úplne podľahol zubu času. Neznámy turista mizne pred nami. Obzerám po ľavej ruke strminu, kde sa vypína do hmly dolné čelo Dlhého vrchu, ale zatiaľ ho ešte necháme na pokoji, hrebeň si dnes vychutnáme z druhej strany.

Všade okolo vidíme stopy nedávnej ťažby dreva. Kráčame po lesnej asfaltke, ale dávam si pozor na nenápadnú odbočku na hrebeň Bláznivého. Je to už staršia zvážnica, ktorá je našťastie vyznačená v mapách, využívam uloženú trasu naplánovanú cez Hikeplanner. Keď nad tým uvažujem, tak jedného dňa príde generácia turistov, ktorá nebude rozumieť, načo sa ich predkovia trápili s tým, aby pobehovali po lese s plechovicou farby a maľovali značky na stromy. Nad mojím tvrdením sa pozastavia tradicionalisti a odporcovia elektroniky, ktorým prirodzene nikto nebude brániť, aby naďalej chodili s mapou a kompasom a pozerali sa zvrchu na nás gepesových, no trúfam si prorokovať, že značky začnú miznúť najprv na menej frekventovaných trasách a jedného dňa väčšina turistov nebude chápať, prečo sme potrebovali zanechávať akékoľvek orientačné stopy v teréne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kto si stiahne súbor priložený k článku a vloží do navigácie, môže po nás ľahko zopakovať rovnakú trasu. Podobný spôsob orientácie v horách bude asi bežným štandardom, pre niektorých ľudí to platí aj dnes. A vydriduchovia, ktorí v súčasnosti ničia turistom značky, aby ich odradili od “súkromného lesa”, puknú od zlosti, lebo na zatreté značky nebudeme odkázaní.

Ale dosť špekulovania, vráťme sa na našu túru. Naplánovaná trasa nás vedie najprv dolinkou a rýchlo sa dostávame na hrebeň. Slová jednoducho nemajú potrebnú silu na to, čo vidíme. Nenápadnou cestou sa dostávame do prekrásneho lesa, pohyb po hrebeňoch to má jednoducho v sebe, sú to najatraktívnejšie trasy. Len mi nie je jasné, prečo sa to tu volá Bláznivé. Miestami narážame na skutočne staré stromy, zvlášť jedno miesto s náznakom lúky so solitérnymi dubmi ma očarilo. Pri zemi bol ešte pruh hmly, ako keby na nás dýchala mýtická Morgana, ale hore sa konečne ukazuje modrá obloha. Ďalej v lese vidíme prechádzať tri mladé jelene.

Búda pod Starým plášťom

Jasne vyrysovaným hrebeňom sa postupne otáčame smerom na západ, sklon terénu sa zmenšuje, vtedy zbadáme výraznú lesnú cestu križovať našu trasu a to je jasné, že nad nami sa dvíha masív Starého plášťa. Cesta sa krásne vinie pod najstrmšími svahmi, ktoré sa dvíhajú k vrcholovým partiám, rozpamätávam sa na túru z júna 2013, kedy sme sa pozerali zhora a spomienky sú ešte veľmi živé. V jednej chvíli rozoznávam neprehliadnuteľnú siluetu majestátneho stromu známu z fotiek búdy pod Starým plášťom, len kde je domček? Aha, tak to je fakt len búdka, krčí sa ako trpaslík pod obrovským stromom. Na priečelí visia tri opotrebované reťaze z píly, nazerám dnu, dvere sa ledva hýbu, chcelo by to odhrabať nánosy hliny, v ktorých vráta viaznu. Vnútro je suché, ale nie veľmi vábne, pohodlne by sa tu vyspal iba jeden človek, je tam aj stolík s lavicou a na zemi smeti. Pri ohnisku sa občerstvujeme, slniečko svieti, Monika sa pýta, či máme dobrý čas. Keď jej odpoviem, že áno, a keby nie, tak máme čelovky, zahromží, že jej sa nechce v lese stresovať. Ešte ani nedokončí vetu a z duba odpadáva poriadny kus práchnivého dreva a tresne vedľa chalúpky. Smejem sa, že lesní duchovia takto reagujú na sťažujúce sa manželky, toto by sa niektorým chlapom hádam zišlo aj doma, našťastie moja je bytosť ako stvorená do nepohody a pravidelne má sprevádza cestami i necestami.

Na slniečku je príjemne, ale nezdržiavame sa, cesta ide v smere monumentálneho amfiteátra pod vrcholovými partiami Starého plášťa, potom zahýba v serpentínach smerom pod Klokoč. Nachádzame stopy osamelého chodca so psom a kúsok ďalej zaľadnenú terasu na ceste. Vyteká tu nejaký prameň, z ktorého voda zmrzla, vytvorila hádam pol metra hrubé klzisko a musíme opatrne našľapovať. Cez cestu je spadnutý masívny strom, odhadujem, že tu neleží ani týždeň. Debatujeme o tom, spomenieme si, že asi dva dni dozadu bola menšia víchrica.

Masívom Klokoča

Opäť kontrolujem, či správne volíme smer na križovatkách ciest, nad hlavami skôr tušíme vrchol prekrásneho vrchu s lúčnymi partiami, kde sme v lete v šialenej horúčave obdivovali odkvitnuté divozely. Cesta nás vedie nadol popri zreteľne zurčiacom potôčiku, nachádzame sa v hlbokom žľabe, z ktorého sa ešte raz obzeráme za seba a vidíme nezameniteľné skalné piliere na vrchole Starého plášťa, aj z diaľky rozoznávam miesto, kde je ukrytý poklad, čo sme tam v lete hľadali (titulná fotografia článku).

Vytrvalo klesáme, to sa mi nepáči, lebo každý meter, ktorý klesneme, budeme musieť potom pracne opäť vystúpať. Na jednom mieste vidíme úctyhodný senník, možno by sa v ňom dalo aj spať, ale bližšie ho neskúmame. Meníme smer na stúpajúcu cestu, stále však kráčame po úbočí rovnakej hory. Som mierne vpredu, začujem akýsi zvuk a vidím, ako sa zhora blížia klusom štyri mladé diviaky. Zaregistrujú ma, zrýchlia tempo, ale to idú do cesty Monike, ktorá úplne zdúpnie od ľaku. Tri kusy urobia čelom vzad a bežia, odkiaľ prišli, jeden pokračuje ďalej. Nedáme sa ničím vyrušiť, vytrvalo kráčame, keď zaregistrujem v lese ďalší pohyb. Tentokrát križuje našu cestu väčšie stádo jeleňov. Stojíme, pozorujeme ich, jelene pokojne a usporiadane kráčajú a miznú v lese. O kúsok ďalej sa po ceste zdola objavujú stopy lyží. Snehu nie je veľa, miestami sú tu roztopené fľaky, ale na bežky to stačí.

Na začiatku dňa sa mi chodilo fajn, ale ako pokročila denná doba, odmäk vyrába zo snehu brečku a cez ponožky cítim pribúdajúcu vlhkosť. Smutne spomínam na moje milé Salewy, ale s tým nič nenarobím. Tu nás čaká ďalšia podstatná zmena smeru, sme na najvzdialenejšom bode túry a obraciame sa v podstate na juh. Stále ideme popri lyžiarskej stope, zo slušnosti po nej nestúpame, aj keď počasie naznačuje, že onedlho nebude nijaký sneh, a teda ani nijaká stopa. Určité zásady je lepšie dodržiavať, aj keby z nich nikto nemal mať úžitok.

Ostroh a planina Dlhého vrchu

Zamračilo sa a charakter pohoria sa mení, objavujú sa skaly, po putovaní sme konečne pri opačnom konci Dlhého vrchu. V stene nad nami obdivujeme zárez pálffyovskej úzkokoľajky, ktorá bola vedená veľmi odvážne ponad skalný ostroh, v ktorom sú otvory jaskýň. Keď ho obchádzame, vidíme náznaky múrikov, jednak ide o železnicu, ale na jednom mieste je opevnenie palebného postu, čo by malo byť podľa zdrojov na internete guľometné hniezdo Wehrmachtu z jari 1945. Pod skalou obdivujeme zreteľnú vyvieračku, okolité vápence musia byť deravé ako ementál.

Začiatok Dlhého vrchu je veľmi skalnatý, vidno steny, veže a ostrý hrebeň, stúpame južne od neho lesnou cestou na západ. Nečaká nás veľké stúpanie, po chvíli sa dostávame na akúsi planinu. Po ľavej ruke máme nízky, ale výrazný hrebienok, vyzerá ako vystupujúca chrbtica hory. Ako postupujeme, vpravo pozorujem okraj planiny a tam začína strmý svah klesajúci do zahmleného údolia riečky Parná. Vytrvalo kráčame príjemným lesom, pomaly klesáme po chrbte hory do stále hustejšej hmly. Tu nás čaká niečo, čo zvyknem označovať ako chrámové buky. Sú to štíhle stromy s malým rozvetvením, s dlhým rovným a masívnym kmeňom, ktorý pripomína stĺp gotickej katedrály.

Kus ďalej hmla vytvára s lesom neuveriteľné obrazy, aparát je v permanencii. Zvyšok kmeňa rozčesnutý bleskom, pod nohami závrty, ani v tejto “bielej tme” sa nenudíme. V sedielku pred posledným masívom Dlhého vrchu sa chvíľu rozhodujem, či ísť južnou, alebo severnou trasou, ale nakoniec ideme do údolia potoka Bohatá. Pôvodne som chcel prejsť aj tento úsek hrebeňa, ale pribúdajúca voda a spomienka na strmosť svahov, ktorými by sme museli schádzať necestou úplne na konci, ma odrádzajú.

Bohatá

Zo sedla do údolia je kúsok, prichádzame k meandrom riečky, vyzerá krásne, uvažujem, či by sa tu udržali pstruhy, ale pravdepodobne áno. Obdivujem údolie, sú tu bohaté lesy, voda, lom, zver, pomenovanie nebude náhodné. Na jednom mieste prekvapivo nachádzame väčšiu drevenú búdu v lokalite Sasková, kde by sa dalo celkom obstojne prenocovať.

Nohy trochu oťaželi, ale väčší problém je takmer čvachtavý pocit v topánkach. Keď sa o nejaký čas neskôr vyzúvam, ponožky sú naskrz mokré. Pri Olšovskom mlyne je zaparkovaných niekoľko áut, dnes bolo rušno. Neskôr cestou do Horných Orešian berieme do auta starších turistov, čo nás stopujú. Hovoria, že trnavskí turisti mali dnes výstup na Čiernu skalu, tým sa to vysvetľuje.

Máme za sebou prekrásny deň s rôznym charakterom počasia aj krajiny. Stačí mať otvorené srdce a oči a uvidíte veci, aké sa len tak nevidia. Treba si po krásu prísť námahou vlastných nôh a možno niekde objavíte aj samých seba.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek