Trasa

Rohožník – Olšákov Mlyn – Vajarská – Veľký Petrklin – sedlo Skalka – Kobylská dolina – Horná Píla – Píla, rázcestie

Nikto z "GPS partie" nechcel ísť so mnou, a tak som sa ráno na zástavke MHD potešil, keď som zbadal Mirota. Napokon sme sa v rohožníckom autobuse stretli štyria, keď na výstup išla aj Bea s Janom. Organizátori zvolili autobus do Malaciek, a potom do Sološnice, odkiaľ Sološnickou dolinou prišli pod Veľký Peterklin.

Naplánoval som si výstup z Rohožníka. Po vystúpení z autobusu, z ktorého sme cestou videli zasnežený Schneeberg, sme skonštatovali, že deň je ako stvorený na turistiku. Ostré, priam jarné slniečko, teplota pár stupňov nad nulou a celkom svieži vietor. Vybrali sme sa po modrej smerom ku kaplnke. Na potoku bolo vidno čerstvé stopy po činnosti bobrov. Pred mesiacom tu ešte neboli. Či sa im podarí vybudovať hrádzu a jazierko, je otázne. Poľnohospodári im to asi nedovolia, lebo by zaplavili okolité polia.

Od kaplnky sme išli naľavo cez lúku do lesíka a svahom sme vystúpili k dopravníku pre cementáreň. V jednom mieste vedie popodeň lesná cesta a po nej sme sa chceli dostať na asfaltku k lomu firmy Alas a po hrebeni začať výstup na Veľký Peterklin. Oproti iným sobotám, tento raz prepravník hučal a teda asi prepravoval materiál z lomu Vajanská do rohožníckej cementárne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Cez kameňolom

Cesta bola mierne posnežená a ranné slnko stihlo roztopiť blato. Tak sme rôzne kľučkovali, aby sme sa čo najmenej zablatili. Keď som zistil, že moji spoločníci ešte nevideli lom Vajarská zhora, vyviedol som ich na jeho hranu a boli pohľadom doň celkom nadšení. V jarnom slnku bledohnedá farba odhalenej hory svietila a ostro kontrastovala s okolím. Keď sme sa otočili, v diaľke sme videli Plavecký hrad, Pohanskú, Vápennú, zásobníkové veže v lome Alas a stožiar na vrchole Veľkého Peterklina.

Parťákom sa veľmi nechcelo prechádzať cez lom Alas, no ja to už poznám a strážnik nerobí problémy. Aj teraz bol na obchôdzke so psom a nechal nás v kľude prejsť. Hneď za areálom sme začali stúpať strmo doprava hore. Oproti minulému roku, keď som tu bol prvýkrát a bol zmrznutý sneh, sa nám dnes išlo parádne. Trávička, mach a keďže stromy nemali lístie, výborné výhľady. Keď sme po rebre vystúpili do sedielka, napravo sme videli zasneženú Vysokú, pod nami bola Sološnica, Plavecké Podhradie a nad nimi kopce Malých Karpát. V sedielku sme vyplašili tri muflónice, žiaľ, fotoaparát som nestihol vybrať.

Vietor začal byť čoraz silnejší a objavil sa sneh. Celkom príjemným stúpaním sme prekonali posledných pár desiatok výškových metrov, ba dokonca sme už videli ľudí pod stožiarom, keď snehom pred nami prebehla líška. Samozrejme, že som ju nestihol odfotiť. Už by niekto mohol vysvetliť zverine, že má postáť, aby turista stihol fotiť. Vo Švajčiarsku tak vychovali svište, a to sa potom človek hrdí fotkami! Zvítali sme sa s organizátormi, dostali sme privítací štamprlík, čokoládku a diplom. Ohník horel, no nejako veľmi dymil, a tak sme sa odobrali kúsok od neho najesť. Prikvitol Jozef a ako už tradične, doniesol anketové hárky. No, ale prečo nepomôcť kamarátovi zarábať si na chlieb. Zišlo sa pomerne dosť ľudí, skoro všetkých som poznal, a tak sa človek skoro "uzdravil". Bea sa rozhodla vrátiť priamo do Rohožníka. Jano chcel ísť do Dolian, tak som ho ukecal, nech ideme cez zvernicu Biela skala. Mirot sa pridal k nám s tým, že v sedle Skalka sa odpojí a pôjde na Vysokú.

Cez zvernicu

Snehom po vrcholovom hrebeni sme sa bičovaní vetrom dostali k pätníku (?) a od neho sme zišli doprava svahom dolu ku krmelcu. Práve tam prišla početná skupina modranských turistov. Pozdravili sme sa, vymenili si poznatky o trase a vybrali sme sa lesnou cestou. Keď začala veľmi klesať a naľavo nad nami sa objavila veľká skala, vedel som, že sa blížime k červenej a plotu obory. Opustili sme lesnú cestu, obišli skalu a boli sme na červenej a o chvíľu aj v sedle Skalka. My s Janom sme prešli po rebríku do zverníka a Mirot pokračoval na Taricové skaly.

Chvíľu sme kráčali doprava po zasneženej lesnej ceste na Panský dom, no asi po 500 m sme sa stočili doľava a lesom sme začali klesať. Dostali sme sa na lesnú cestu. Dúfal som, že nás dovedie k sanatóriu Biela skala, no trafili sme o údolie vedľa. Cestu nám križovalo ohromné množstvo stôp. Nás najviac zaujali stopy veľkého psa, ktoré nedoprevádzali ľudské stopy.

Zľava sa k ceste pripojil potôčik a spolu nás doviedli ku krmelcu a, samozrejme, posedu. Naša cesta sa pripojila na hlavnú a potôčik vtiekol do potoka Pajdla. Sneh postupne mizol a došli sme na lúku, ktorú rozdeľoval hlinený násyp na dvoje. Nepochopili sme jeho význam, lebo hrádza jazierka to nebola. Hlinená cesta sa napojila na asfaltku, napravo sa objavil obrovský senník s eternitovou strechou a stále sme nevedeli, kde presne sme. Zelená lúka a modrá obloha nás lákali si zaľahnúť, ale odolali sme. Ako sme kráčali po asfaltke, stále zreteľnejšie sme cítili diviačí smrad. V zákrute sa ukázalo ich bahnisko, no čo som nepochopil, boli podlhovasté, plátené vrecká v ňom. V ďalšej zákrute nás čakali kopy drevnej štiepky. Dúfam, že takto likvidujú len zbytkové konáre a nie celé zdravé stromy!

Vyšli sme na veľkú lúku, na konci ktorej na ceste bol rošt, aby zver nevyšla zo zvernice. Márne som sa tešil, že sme za plotom, ktorý k roštu prichádzal zľava a pokračoval po našej pravej strane. Potok Gidra opúšťal lúku cez záves z lát, aby sa náplavové drevo a lístie nezachytávali na plote. Prišli sme k dvoru s mechanikou lesníkov a cestu nám prehradil vysoký plot so zavretou bránou. Našťastie potok mal opäť len latkový záves, a tak sme jeho rozhrnutím, pridŕžajúc sa plota, vyšli suchou nohou definitívne von z obory. Ocitli sme sa pri kaplnke a posledných domoch Hornej Píly. Čakala nás len polhodinová cesta cez Pílu, popod hrad Červený kameň na rázcestie. Deň sme vyhodnotili ako vydarený, a ak sa s Janom nestretneme na nejakej diaľkoplazeckej akcii, tak dovidenia o rok pri výstupe na Vrátno!

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek