Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh V severnej stene Bradavice

Po rafinovanom nahrádzaní „cvičiek“ a oželení niektorých prednášok sa stretávame s Paľom na Zbojníčke. Sú krásne februárové dni – cez deň slnečno a v noci mrazivo. Podmienky na zimné lezenie sú fajn a na chate sa zišla početná perepúť horských dobrodruhov. Spali sme na zemi v jedálni. Ráno za svitania sme stáli na nástupe do západnej steny Javorového štítu pod cestou prezývanou Esíčko. Je to žľab, ktorý sa kľukatí stenou v tvare písmena S. Nie je to ťažká cesta, sneh a kúsok ľadu sú akurátne, a tak sme pomerne rýchlo na vrchole. Zostup nie je až taký zábavný, napriek tomu sme okolo obeda na chate. Do večera je ďaleko, povaľujeme sa na slnku pred chatou a machrujeme pred turistkami, akí sme my lezci.

Večer pri pive sa dávame do debaty s istým, pomerne dobrým miestnym lezcom. Ten nám odporúča cestu „Kubín-Roland“ v severnej stene Bradavice. Vraj to nie je ťažké, hore, vo vrcholovej časti, je Kubínov komín, ten je za štyri, inak je to tak za dva, za tri. Mrkneme do Kroutila, je to klasika, tromi čiarkami znázornená stena, jednou čiarkou cesta, tromi slovami popis. Sedí vec, skúsime to.

Po ďalšej noci na dlažbe v jedálni medzi ostatnými smraďochmi, ráno, ešte za tmy, stúpame po vŕzgajúcom snehu hore dolinou, a potom strmo pod stenu. Je obrovská, široká aj vysoká, sivá a rozlámaná. Ktovie, kadiaľ vedie Kroutilova čiarka? Nikdy sme si nerobili ťažkú hlavu s orientáciou, čo samozrejme často viedlo k rôznym napínavým situáciám. Tadiaľto? Môže byť, asi áno, tadiaľto by to mohlo pustiť.

Kvačkáme na seba všetky lezecké haraburdy, delíme si železo, naväzujeme sa na lano. Zbrane také ako dnes nemáme, len dlhé turistické cepíny zavesené na batohoch. Mrazivý vzduch až hryzie, skala je vyfúkaná, bez snehu, v špárach je zatečený vodný ľad. Všetko je klzké a studené, jedným slovom – humáč. Keďže je skoro ráno a sme na severnej strane kopca, je šero, ktoré robí situáciu mimoriadne ponurou.

Ťahám prvú dĺžku, naliezam do zamachneného kúta a už po prvých metroch som spotený od zúfalého škrabotania mačkami po slizkej skale. Chyty sú malé, zaliate ľadom. V rukaviciach to asi nepôjde, dávam ich dole. Prsty mám v momente skrehnuté a necitlivé. Leziem pomaly, každý krok mi trvá nekonečné minúty. Paľovi je na štande zima, vykrikuje po mne, že čo tam toľko robím. Veď uvidíš, keď do toho nalezieš! Konečne doliezam prvú dĺžku a v zle vrstvenej skale robím horko-ťažko na dvoch malých čokoch pofidérny štand. „Poď! A nepadaj,“ kričím na Pala a hypnotizujem úbohé čoky spájajúce nás oboch s pozemským životom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Pomaličky doberám lano, čas sa takmer zastavil, minúty sú ako hodiny. Z hĺbky pod sebou počujem neslušné nadávky, Paľo bojuje, posúva sa hore. Na takmer nehybnom lane sa tvoria v smere vetra podlhovasté kryštáliky inovate. Také isté máme aj na oblečení. Bez pohybu je mi sakramentská zima, tečie mi sopeľ a ruky mám zmrznuté na kosť. Paľo konečne dolieza, zbadá štand a krúti hlavou. Odovzdávame si matroš a Paľo pokračuje ďalej hore. Lano sa posúva len veľmi pomaly. Občas začujem cez vietor nadávku, občas počujem zvuk zatĺkanej skoby. Prejdú aspoň dve hodiny, keď mi kričí, aby som išiel. Konečne! Ruším štand a oživujem si stuhnuté telo. Lezenie je ťažké, skala je vrstvená presne naopak, ako by sme chceli. Ako šindle na streche. Skala nie je kolmá, je to však neustály balans na pokraji pádu. Vodný ľad je zatečený všade. Paľo mi kričí, aby som sa neopovážil padať, že pôjdeme dolu obaja. Nuž, aký požičaj, taký vráť. Konečne k nemu doliezam, je celý skrehnutý, od zimy mu vo vysokej frekvencii cvakajú zuby. Hnusne nadávame.

Odovzdávame si materiál, prehodíme pár slov a ďalej pokračujem ja. Stena naberá na kolmosti, začína čisto skalné lezenie. Pod širokou kolmou špárou dávam dole aj mačky, na holej skale sú mi nanič. Možnosti na istenie sú veľmi biedne a celé je to ako kameňolom. Zakladám slučku za vklinený kameň, používam ho ako chyt, a keď som nad ním, stojím na ňom. Keď Paľo potom slučku vyberá, kameň pri slabom dotyku letí von. S vypätím všetkých síl preliezam po širokej špáre dva strechovité previsy, posledné istenie je desať metrov podo mnou. Pocit, ktorý pri tom mám, je niečo medzi extázou a šialenstvom.

Už nám je jasné, že sme sa kvalitne zasekali a že sme v úplne inej ceste, ako sme si naplánovali. Nemáme z toho ako ujsť. Zlaňovať nie je z čoho a traverz kamsi do boku nehrozí. Cesta vedie len hore. Poctivo sa striedame v ťahaní dĺžok. Sú to nekonečné hodiny piplavého lezenia v rozbitej, často kolmej, studenej a slizkej skale. Je hnusná zima, fúka vietor, na štandoch kruto mrzneme. Takmer stále lezieme bez rukavíc a bez mačiek. Konečne, už za šera, doliezame na úroveň širokej výraznej lávky, z ktorej má viesť na vrchol Kubínov komín, najťažšia dĺžka cesty. Od lávky sme dosť ďaleko vľavo, takže vieme, že sme neliezli tadiaľ, kadiaľ sme mali. Traverzujeme pod výrazný hlboký Kubínov komín. Nerobí nám to žiadne problémy, je to naša najrýchlejšia a asi najľahšia dĺžka. Konečne ako-tak pevná skala, konečne sa môžeme zaprieť nohami do protiľahlých stien, konečne sa dá založiť vklínenec. Prvýkrát sa cítime bezpečne a keby sa neblížila noc, tak sa tešíme z pekného lezenia. Len tesne pod vrchom, v ľahkom teréne, ale v labilnej žulovej skladačke, sa mi vytiahne obrovský balvan ako sud. Padám aj s ním v náručí dolu hlavou dobrých šesť metrov. Zachytáva ma istenie, hompáľam sa na lane a počúvam, ako balvan trieska nekonečne dlho v obrovskej stene. Paľo, zalezený v nejakej diere, drží lano a vykrikuje na mňa, či som živý. Otrasený po páde odpovedám až po dosť dlhej chvíli. Dosť sa čudujem, že mi nič nie je, a idem hore.

Na vrchol doliezame za tmy. Je zima, fúka silný vietor, jasná obloha je plná hviezd. Máme toho dosť, celý deň sme nič nepili ani nejedli. V batohu mám pomaranč, natešený ho strkám zdemolovanému Paľovi pod nos. Pomaranč je totálne zamrznutý, nedá sa ošúpať a nedá sa doň ani zahryznúť. Letí do tmy. Paľo navrhuje bivak. Presviedčam ho, že musíme zísť dole, nemáme žiadne bivakovacie veci, neskončilo by to dobre. Jasné, že nemáme ani čelovky, a tak hľadáme v tme zostupový žľab. Našťastie triafame dobre. Žľab je prerušený dvomi skalnými prahmi, musíme na ne dať pozor. Pomaly, v úplnej tme, schádzame tvárou k stene v tvrdom, zľadovatenom snehu. Prichádzame na prvý skalný prah a po hmate nachádzame na skalnom zube staré zlaňovacie slučky. Pridávame jednu svoju, robíme zlaňák a zhadzujeme konce lana do tmy. Začínam zlaňovať a ako sa v mačkách odrážam od skaly, lietajú v tme iskry. Je to milé. Idem len po hmate a zrazu sa zhupujem pod previs a visím v priestore bez kontaktu so skalou.

Vidím len čiernu tmu a točím sa na lane okolo svojej osi. Pomaličky sa spúšťam dolu a dúfam, že konce lana sú niekde, kde sa postavím na nohy a nie vo vzduchu päť metrov od steny. Po pár napínavých metroch sa moje mačky zarývajú do strmého snehu, stojím. Kričím hore, že je to v pohode, a o chvíľu vidím v tme nad sebou lietať iskričky. Nižšie žľab nie je taký strmý, po hmate zliezame ešte jeden skalný stupeň a sme pod stenou. Cítime úľavu a radosť, že to máme za sebou a že sme živí a celkom zdraví. Ako kráčame dole dolinou ku Zbojníckej chate, rozväzujú sa nám jazyky. Pekne vidíme svetlo petrolejky v kuchynskom okne, funguje ako maják. Za krátky čas sme v chate.

Pred chatou nás vyzerá chalan – nosič. Všimol si, že chýbame, a začal sa o nás obávať. S ťažkosťami si dávame dole mačky a vzápätí s ohromným hrmotom padám na plechových schodoch. Môj druhý dnešný pád vyvoláva úsmevy. Chalan z chaty nás v kuchyni pri peci oslobodzuje od horolezeckých harabúrd, ktoré máme na sebe navešané a nevieme si ich dať zmrznutými rukami sami dolu. Potom sa podáva horúci čaj a polievka. Spíme v posteliach, len sa celú noc budíme na pálčivú bolesť na rukách.

Ráno máme obaja ruky komplet pokryté obrovskými, super natlakovanými pľuzgiermi. Balenie batohov či chytenie čohokoľvek je utrpením. Naveľa sa nám podarí natiahnuť si aj rukavice a cupkáme dole do civilizácie. Lekárka na intráku usúdila, že sú to omrzliny druhého stupňa. Zavolala aj kolegov z vedľajšej ambulancie, nech sa prídu pozrieť, že to ešte asi nevideli. Paľo mal podobné. Nasledujúci mesiac mám obe ruky striedavo v dlahách a striedavo v rôznych obväzoch, vatách a sieťkach. Chirurg mi niekoľkokrát odstriháva stále sa tvoriace obrie pľuzgiere a následne veľké pláty odumretej kože. Ale to, že ma frajerka musí chodiť sprchovať, je celkom fajn.

Knihu príbehov od Miša Diviaka - Bujón v šumienke si môžete objednať cez náš online obchod.

Najnovšie