Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Šariš. Štiavnik – Čierna hora – Svidník

Zimná turistika má svoje neopakovateľné čaro. Avšak prináša so sebou množstvo obmedzení – ak nie je výbava, tak sa dá zamerať len na nižšie pohoria. Otázku ohľadom výberu pohoria nám uľahčil článok o útulni na Čiernej hore pri Svidníku. Na slovenské pomery vyzerala fakt luxusne, a preto voľba padla práve na Ondavskú vrchovinu v Nízkych Beskydách.

Vzdialenosť
25 km
Prevýšenie
+908 m stúpanie, -911 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 01.02.2014
Pohoria
Nízke Beskydy - Ondavská vrchovina
Trasa
Voda
Šarišský Štiavnik (minerálny prameň), studnička nad Rakovčíkom pri zelenej značke
Nocľah
útulňa na Čiernej hore
Doprava
Prešov (vlak, bus) - Šarišský Štiavnik (bus)
Svidník (bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1113 Bardejov a okolie (1:50.000)

Trasa

Šarišský Štiavnik – Kochman – Rakovčík – Studená dolina – Rajsova hora – sedlo Grob – Ostrý vrch – Rovnianske sedlo – Čierna hora, útulňa – Rovnianske sedlo – Ostrý vrch – Hora – Svidník

1. deň

Zavčas rána vystupujeme v mrazivom počasí na zastávke v obci Šarišský Štiavnik. Maličká, tichá dedinka s menej ako 300 obyvateľmi. Nebyť áut, hučiacich na ceste, bolo by tu hrobové ticho, ľudia akoby sa poskrývali. Modrú značku nachádzame bez problémov a vedie nás na lúku nad dedinou. Neprešli sme ani pár stovák metrov a všetci ledva dýchame. V zime ide kondička vždy dole vodou. Snehu nie je veľa, len tak akurát, aby zakryl trávu. Mráz poriadne štípe na lícach a k tomu silný vetrisko.

Dlho sa modrej značky nedržíme. Postupujeme priamo cez les na hrebeň, kde by sme mali naraziť na zelenú značku. Stúpanie je celkom pohodové, len snehu postupne pribúda. Hrebeňom vedie nevýrazná cestička a zelená značka. Veľa ľudí tadeto asi nechodí. Nízke Beskydy sú turisticky málo atraktívne – teda aspoň pri pohľade do mapy to tak vyzerá. Ale v skutočnosti ponúkajú krajinársky veľmi pekné scenérie. Z hrebeňa zostupujeme do Rakovčíka nepríjemnou zľadovatenou cestou, na ktorej je miestami popadané množstvo stromov.

Je zrejmé, že informatizácia zasiahla aj miestne lesy – pri chodníku, na pníku je počítač s monitorom a klávesnicou. Asi kancelária lesníkov. Najväčšiu radosť má Jaro. Celý pracovný týždeň sedí za počítačom v robote, ujde do lesa, aby sa im aspoň na dva dni vyhol a predsa sa mu to nedarí. Rakovčík je ďalšia maličká dedinka s menej ako 200 obyvateľmi. Po uliciach pobehujú podozrivo vyzerajúce psy, ktoré síce štekajú, ale nakoniec sa utekajú skryť do dvorov. Nás prinútil hlad hľadať miesto na oddych, kde by sme sa konečne poriadne najedli. Hneď za Rakovčíkom je skládka dreva, ktorú využívame ako posedenie. Pred sebou máme ešte kus cesty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Za obcou pokračujeme stále zelenou značkou. Vedie sprvu dolinkou Studeného potoka spevnenou cestou, neskôr sa vnára do lesa a mení sa na dosť nepríjemnú trasu. Monotónne stúpanie cez mladinu, černičie a kríky. Cesta pomaly zarastá, miestami je svah zosunutý a na ceste vznikli veľké trhliny, ktoré radšej obchádzame dookola. Radosť nám spravia aspoň dve zvedavé srny, ktoré na opačnej strane doliny sledujú naše počínanie.

Aspoň čiastočné výhľady máme až pri vysielači na Rajsovej hore. Šliapanie v snehu je dosť namáhavé a na Nike je vidieť únavu, ale páči sa mi, že z toho nerobí scény. Dlhšie stúpanie je ešte len pred nami. Musíme vystúpať na Ostrý vrch a Čiernu horu. Všetkých nás ale ženie predstava, že na Čiernej hore si konečne oddýchneme, niečo upečieme a vyspíme sa. Stúpanie na Ostrý vrch je nekonečné – aspoň sa to tak zdá. Na otvorených lúkach fučí vetrisko a nohy sa miestami prebárajú do snehu, inde je opäť sneh úplne vyfúkaný. Avšak je odtiaľ celkom pekný výhľad.

Na Čiernu horu prichádzame pred súmrakom. V turistickej útulni rozkladáme oheň a ohrievame si aspoň nohy. Nikomu sa veľmi nechce pustiť do nosenia dreva, ale musíme sa prinútiť, ak chceme mať teplo. Nanosili sme úctyhodnú kopu suchých konárov, ale tie horia ako zápalky. Po zjedení teplého jedla prichádza nová sila a utekáme ešte obzrieť výhľady z rozhľadne. Zdržíme sa hore len pár sekúnd a sme skrehnutí až na kosť – hore fučí poriadne vetrisko.

Večer trávime v polkruhu okolo krbu – kamenné steny útulne nie a nie sa vyhriať na príjemnú teplotu. Až neskoro v noci je v útulni ako-tak obstojne. Postupne zaliezame do spacákov a spíme na laviciach, Sašovi zvýšilo miesto len na stole.

2. deň

Ráno sa budím prvý a z okna vidím úžasne farebné divadlo. Takéto svitanie som dávno nevidel. Okamžite hádžem na seba všetko oblečenie, ktoré mám a leziem na rozhľadňu. Obdivujem nádheru, dokiaľ si cítim prsty na rukách, potom radšej zliezam dole. Medzitým sa v útulni pomaly začali kamaráti prebúdzať. Dávame si raňajky a vraciame sa opäť na Ostrý vrch.

Z Ostrého vrchu zídeme do Svidníka, čo je asi len jedna hodinka chôdze z kopca. Takže úplná pohoda. Nedočkaví kamaráti z kopca doslova utekajú, len aby stihli pred odchodom ešte jedno staničné pivko. Ja s Nikou sa neponáhľame. Hneď ako zídeme do Svidníka, ostáva nám len posledná úloha, a to nájsť autobusovú stanicu. Ochotne nám radia miestni, ostatných nachádzame neďaleko stanice pri obchode.

Zhrnutie

V letnom období by trasa mala byť príjemnou prechádzkou, ktorá sa dá bez problémov zvládnuť aj za jeden deň. My sme však chceli vyskúšať najmä turistickú útulňu na Čiernej hore. Mám dobrý pocit z toho, že sa v slovenských horách postupne začínajú objavovať kvalitné útulne. Musíme len dúfať, že ich bude neustále pribúdať a ich kvalita nebude upadať kvôli nesprávnemu prístupu nás ľudí.

Fotogaléria k článku

Najnovšie