1. deň

Kuusamo – Könkään Kuohu – Ansakämppa – Kiutaköngas

Vo Fínsku sme 9 dní a priblížili sme sa k polárnej kružnici a na 10 km k štátnej hranici s Ruskou federáciou. Napriek tomu, že som sa pred zájazdom s nikým nepoznal, zišli sme sa dobrá partia a dokonca som sa dal dokopy s menovcom a spíme v jeho ďaleko väčšom stane. Poslednú noc sme spali v kempe Kiantajärven, ako inak na brehu jazera. Po raňajkách nás autobus previezol do mestečka Kuusamo. Pri vychádzaní z kempu nás po asfaltke doprevádzali soby. Už nás vôbec nevzrušujú, sú naozaj na každom kroku. Keďže nás čaká trojdňový prechod, kto chcel, dopĺňa si zásoby vo veľkom nákupnom centre. Ceny sú len o máličko vyššie ako na Slovensku. Ja som nekupoval nič, ale ponuku som si bol obzrieť. Veľmi ma zaujali kyslé uhorky, ktoré si človek mohol nabrať, zabaliť, odvážiť. U nás sú len na trhovisku. Zato v informačnom centre sme sa všetci zásobili mapami. Mali aj historické mapy, fotografie fauny a flóry, no a samozrejme more suvenírov. Zatiaľ nenakupujeme, času bude dosť pri ceste späť do Helsínk.

Pred začiatkom túry dostávame na parkovisku pred vstupom do národného parku (ďalej skrátene ako NP) skorý obed. My s Mirom sme sa rozhodli neísť naťažko a kým sa varí obed, vybehli sme si naľahko asi 4 km po drevenom chodníku. Celkovo je dlhý 9 km a dovedie ostatných na hlavnú trasu, ktorú zajtra prejdeme naľahko. Vraj sa v NP nachádzajú medvede, a tak pár exkrementov na chodníku pripisujeme im a vyvolávame po návrate v radoch ostatných miernu paniku. Príroda je nepoškodená ako všade vo Fínsku. Borovicové lesy sa striedajú s brezovými lesíkmi, močiarmi. Miro so svojou digitálnou zrkadlovkou často leží na bruchu a z blízka fotografuje rastlinky. Vrátili sme sa k autobusu, naobedovali sa a rozlúčili sa so zvyškom výpravy. K nám sa pridali ešte šiesti, a tak nás autobus vykladá kúsok od návštevníckeho centra NP.

Oskar priam šalie. Z domova nám hlásia 40 °C teploty, tu aj 25°C nám dáva pod ťarchou ruksakov zabrať. Pred mostom ponad rieku Oulankajoki odbočujeme doprava a vstupujeme do IC. Hneď si pýtam pečiatku a potom sa venujem prehliadke. Majú vypchatého medveďa, motýle, kopu fotografií a publikácií. Naberiem si ešte z vodovodu pred IC vodu do fľašiek a cez drevenú vstupnú bránu vstupujeme do NP. Chceme si nájsť miesto pre tri stany, postaviť stan a vyraziť na trasu, ktorú majú ostatní prejsť pozajtra.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Terén sa mierne vlní, stúpame po drevom spevnenom chodníku popri skoro čiernej, hučiacej rieke. Je stlačená kamennými bralami a Miro tu na vyhliadkovej plošine neskôr strávi čas až do druhej hodiny rannej. Popri chodníku sú tabuľky s plánikom trasy, vyznačené táboriská, označené rastliny, či miestne povesti. Po 45 minútach sa dostávame ku schodíkom, ktoré klesajú k rieke. Sú tu stoly, ohniská a tak staviame stany. Ráno zistíme, že na strome, pod ktorým sme postavili stan, má hniezdo veverička.

Nezdržiavame sa vybaľovaním, ani hútaním, či nám niekto niečo v nestráženom táborisku ukradne. V Škandinávii to nie je zvykom. Vystúpime po drevených schodíkoch 20 výškových metrov na chodník nad riekou a dávame sa doľava. Cestu nám ukazujú nielen červené kolieska na stromoch, ale aj železné smerovníky s údajmi, na ktorom kilometri Medvedieho chodníka sa nachádzate a GPS s údajom miesta. Okrem toho sú uvedené vzdialenosti a názvy miest, kam idete, či odkiaľ idete. Ak si myslíme, že na Slovensku máme perfektné značenie, tak odporúčam sa ísť prebrať zo snenia do Fínska.

Okrem fľašky s vodou a nejakého keksu máme so sebou len fotoaparáty, a tak sa nám po rovinatom teréne krásne kráča. Dolu pod nami rieka veľkým oblúkom obteká polostrov a kam len oko dohliadne, sa rozprestierajú ihličnaté lesy. Stojíme s Mirom očarovaní a dlho sa dívame na krajinu pod nami. Keď sa dokocháme, pokračujeme ďalej. Idem vpredu a spoza zákruty sa na mňa bez varovania vyrúti sob. Keby som neuskočil do čučoriedia, tak ma prevalcuje. Kričím na Mira, aby sa mu vyhol tiež, no sob skočí do lesa a niet ho. Chodník sa vzďaľuje od rieky a po mostíku prekračujeme malý prítok Oulankajoki. Bez problémov sa napijeme, pretože voda v riečkach či jazerách je pitná.

Došli sme na malú lúčku a začali fotografické orgie. Rastie tu kopa kvetov, na machom pokrytých pňoch huby, a tak sa rôzne krčíme, hľadáme najlepšie svetlo, uhol. Keď už niet čo fotiť, pokračujeme ďalej. Prichádzame k malému táborisku. Tak ako všetky vo Fínsku, aj toto má drevenú latrínu s rašelinou na zasypanie vykonanej potreby, dreváreň s nachystaným drevom, pílkou a sekerou. Pri ohnisku sú lavičky, stôl, kovové ražne na opekanie a grilovacia mriežka. Väčšie mávajú aj prístrešok. Neďaleko nachádzame neznámu rastlinu, ktorá má plody ani kávové zrná. Čo to je, som sa nedozvedel. Občas si zobneme všadeprítomné čučoriedky, ale už sme si na ne tak zvykli, že ich skôr ignorujeme.

Chodník sa opäť priblížil k rieke a dochádzame ku schodisku dolu k táborisku s útulňou. Keď ju zbadáme, mierne mi padne sánka. Krásna chata s kachľami, drevárňami. Vyspí sa tu na pričniach vraj 20 ľudí a veru si neviem predstaviť, ako dlho by vydržala u nás bez správcu v takom perfektnom stave. Je tu len jedna nemecká rodina s dvomi chlapcami a pre mňa nepochopiteľne, spia v stanoch. Na protiľahlom brehu sa utáborila skupina s člnmi. Lovia ryby, opaľujú sa a vôbec to tu nevyzerá na pár kilometrov pod polárnou kružnicou.

Zjeme keksy, zapíšeme sa do knihy návštev a vraciame sa do nášho táboriska. Počas našej neprítomnosti sem zavítali skauti, ktorí sa rozložili bližšie k rieke. Boli tu aj dvaja domáci a fascinoval ma stan jedného z nich. Bola to v podstate len moskytiéra nad podlahou. Takýto stan snáď ani nič neváži.

Keď si naberám vodu z rieky na polievku, dostanem takú chuť sa okúpať, že bežím späť k stanu a beriem špinavé veci, mydlo a uterák. Vyzliekam sa do trenírok, vchádzam po kolená do studenej vody a periem. Potom idem "na Adama" a namáčam sa celý. Netrúfam si plávať, prúd je dravý, a tak sa len tak čvachcem vo svojej zátočine. Keď sa vrátim k stanu, Miro je preč a hoci sme sa dohodli, že ráno vyrážame na pochod o 7.00 h, vráti sa do stanu až pred treťou hodinou rannou. Štyri hodiny strávil pri kaskádach a využívajúc nočné svetlo, fotil a fotil fascinujúce divadlo rútiacej sa rieky a červených skál nad ňou.

2. deň

Kiutaköngas – Leirintäalue – Hepokoski – Taivalköngäs – Savilampi – Kanjonin Kurkkaus – parkovisko – Savilampi – Kiutaköngas

Pýtal som sa Mira, či nevyspaný zvládne predpokladaných 40 km a keď povedal, že bez problémov, vyliezli sme zo stanu, navarili čaju a po raňajkách vyrazili na trasu. Opäť sme si toho veľa nebrali a Miro napokon šliapal celý deň len o jednej tyčinke, keďže všetky potraviny boli v mojom ruksaku a v polovici cesty sme sa zle dohodli na stretnutí a uvideli sme sa až večer v táborisku. Rýchlo sme došli k mostu ponad Oulankajoki. Zaujalo nás lano natiahnuté ponad vodu a neskôr sme sa dozvedeli, že má zabrániť každému vplávať s člnom do perejí.

Prešli sme cez most, zahli doľava a po pár desiatkach metrov sme boli v kempe. Pri parkovisku boli dva zruby so stenami zarastenými trávou a plastovými oknami. V jednom bol miniobchodík a infocentrum. Do úžasu ma dostalo kontajnerové miesto s nádobami na všetky možné druhy odpadu, vrátane vybitých monočlánkov. A veru počas celého pobytu vo Fínsku sme v prírode nenašli vyhodenú ani len smietku! Kedy nadobudneme takýto vzťah k prírode v našich končinách?

Kráčali sme skoro rovinou, a tak sme čoskoro došli k táborisku, kde sme našli našich spolucestujúcich - Terezku s rodičmi. Ani oni nešli naťažko celú trasu, no včera sa vybrali od IC doľava a my doprava. Pri návrate som tu nechal Mirovi potraviny, žiaľ, keď išiel okolo, nezastavil sa. Ešteže vody mal dostatok okolo seba. Teda ja byť nevyspaný a hladný, neviem, neviem!

Stále sme kráčali na dohľad od rieky, ktorú sme mali po ľavej ruke. Prišli sme k drevenému mostu a keď sme ho prešli, schodíky nás doviedli k lanovému mostu a cítil som sa ani v Nepále. Ešte že tu mosty nevisia tak vysoko. Opäť bolo cez rieku natiahnuté lano s bójkami, aby ani náhodou niekto nevplával s člnom do kaskád. Za ďalším lanovým mostom boli dokonca drevené koľajnice, po ktorých sa člny spúšťali, či vyťahovali z rieky pri ich prekonávaní. Majú to tu perfektne vybavené. Každé menšie stúpanie majú uľahčené drevenými schodíkmi, močaristým terénom idú donekonečna drevené chodníky. Všetko udržiavané.

Dorazili sme k útulni Taivalköngas, kam včera prišiel zvyšok zájazdu z autobusu. Hoci zvonku vyzerala trošku ošumelo, vnútri bolo všetko pre pohodlné prenocovanie. Hore na poschodí mali kamaráti uložené ruksaky, spacáky a len tak naľahko sa pred nami vybrali k jednému z mála kaňonov Fínska. Na brehu jazera bol dokonca voľne prístupný čln a ako nám neskôr hovorili, aj ho využili na večerné člnkovanie.

Od útulne viedli hore svahom drevené schody a v lese bolo táborisko pre stany. Za hodinku sme prišli k ďalšiemu lanovému mostu a za ním od útulne Savilampi začínal okruh Oulanga kanjoni. Vystúpili sme 100 výškových metrov nad údolie rieky a veru som sa chvíľami cítil ani v nejakej winnetuovke. Pod nami sa kľukatila rieka, nad ňou stúpali skaly a kam oko dovidelo, boli ihličnaté lesy. Chývali len Indiáni na kánoe!

Na vyhliadkovom bode sme si s Mirom dali po cereálnej tyčinke a ďalšími schodmi zostúpili do lesa. Na okruhu sme stretli relatívne veľa turistov, lebo sem prichádzali z parkoviska vzdialeného 3 km. Lesom sme došli k jazeru a tu sa Miro rozhodol nepokračovať po okruhu, ale sa vrátiť k útulni. Podľa mňa sme sa dohodli, že sa tam stretneme a naobedujeme sa. Pokračoval som po okruhu, zväčša brezovými hájikmi, občas cez rašeliniská. Na parkovisku nebolo žiadne informačné stredisko, ako som dúfal, a tak som sa nezdržiaval, ale kráčal ďalej. Zaujal ma dlhokánsky drevený koľajnicový výťah od parkoviska k jazeru pre člny. Fakt perfektná vecička, aby s autami nechodili do NP a predsa sa mohli člnkovať! Pri útulni som sa naobedoval a 45 minút čakal na Mira. Spoločnosť mi robila zvedavá vážka a miestny Čimo. Celú dobu krúžili okolo mňa.

Keď som pochopil, že sme sa s Mirom asi nerozumeli, vybral som sa späť do táboriska. Mal som veľký strach, ako zvládne celý deň bez jedla, ale on konštatoval, že to občas robí aj na Slovensku. Trasu som poznal, a tak som si len hľadal lepšie zábery v poludňajšom slnku. Nafotil som zopár hríbov, žabu, soba. Terezka s rodičmi boli zbalení, vystriedali ich druhí z nášho zájazdu a u nich som Mirovi nechal jedlo. Spolu sme došli k nám na táborisko, išiel som sa okúpať a oni zatiaľ, fascinovaní kaskádami ako my včera, fotili a fotili. Miro dorazil až o 21.00 h, a to 14 hodín od ranného vykročenia.

3. deň

Kiutaköngas – Hiden Hurmos – Ylimäinen Hidenlampi – Kiutaköngas – parkovisko

V noci sa mi moc dobre nespalo, lebo mi na nafukovačke vyfučali tri komory. Po raňajkách som sa rozhodol, že pôjdem sám na „šiškový“ okruh. Fíni okrem farebných kruhov či pásov používajú ešte aj takéto symboly na značenie. Trasa viedla mimo rieky. Mierny výstup ma doviedol k mokradi, za ktorou bolo jazero s člnom. Márne som sa pokúšal k nemu dôjsť. Zabáral som sa stále viac a tak som to napokon vzdal. Kto tam čln dal a kto ho využíva?

Dlho netrvalo a došiel som k ďalšiemu jazeru. Okolo neho cez les bol vystavaný dlhokánsky drevený chodník. Trošku sa podo mnou pohojdával, a tak som sa cítil ako na lodi. Napokon som dorazil k ohrade, kde vraj zoženú všetky soby voľne sa pohybujúce lesom a označkujú ich. Trošku to pripomínalo Divoký západ a značkovanie dobytka. Všetko to možno pozorovať z vyhliadkovej vežičky. Lenže teraz tam nikto nebol, a tak som sa vrátil do táboriska, zbalili sme stan a vykročili k autobusu. Cestou som sa ešte raz zastavil pri fascinujúcom divadle, ktoré vytvárala rieka, tlačiaca sa úzkym korytom. Konečne som našiel skalu, na ktorej upevnil autor kovové postavičky zvierat a ľudí, tak ako ich pred tisícročiami nakreslili uhlíkom naši predchodcovia.

Na parkovisku nás čakal kuchár s výdatným obedom a po ňom odjazd do NP Pyhätunturi, pričom sme prekročili polárnu kružnicu a vyfotili sa pod asi 5-metrovým snehuliakom. Všetci sme boli v krátkych nohaviciach a v tričkách. Keď si spomeniem, ako sa mi všetci v práci čudovali, či sa nebojím, že zamrzneme aj s 11-ročným dieťaťom, keď som išiel po prvýkrát za polárnu kružnicu!

Pokračovanie uverejníme nabudúce

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek