Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Fačkov – Kľak – Rajecká Lesná v (ne)zime

Na jeseň ešte všetko vyzeralo v poriadku, prvý sneh v novembri a decembrové inverzie ako-tak dávali záruku dobrej zimy. Ani vianočné blato optimizmus v tomto smere nijako nenarušilo. Ale keď takmer celý január bol po nociach nadnulový, tušil som, že je so zimou zle-nedobre. Nuž sme si s kamošom počkali na popravde jediný mrazivý víkend a vybrali sme sa na pohodičkový dvojdňový pobyt na malofatranských kopčekoch.

Vzdialenosť
26 km
Prevýšenie
+1325 m stúpanie, -1360 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
zima – 26.01.2014
Pohoria
Malá Fatra: Lúčanská časť
Trasa
Voda
pri útulni Javorina pod Kľakom, záver Širokej doliny, Lesnianska dolina
Nocľah
útulňa Javorina pod Kľakom
Doprava
Žilina (vlak, bus) - Fačkov
Rajecká Lesná (bus) - Žilina (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1085 Malá Fatra (1:50.000)

Trasa

Fačkov – Malý Kľak – Kľak – útulňa Javorina pod Kľakom (nocľah) – Kľak – Kľacký vodopád – Bak – Vríčanské sedlo – Široká dolina – Rajecká Lesná – Trstená

1. deň

Voľba padla na Kľak v Lúčanskej Fatre. Keďže sme tam boli niekoľkokrát, zvolili sme akúsi retrovariantu – spomienku na vydarený výšľap z marca 1983 z Fačkova, čiže išli sme v našich stopách. Ibaže snehu vtedy bolo neúrekom. Trasa je na tunajšom webe opísaná viackrát, niekedy sa opisy túr líšia iba v detailoch, nuž sa nehnevajte za opakovanie.

Po rannom zraze v Žiline nás stretla prvá nepríjemnosť, prázdny autobus do Fačkova nás odmietol prepraviť vzhľadom k prítomnosti mojej štvornohej kamarátky v prepravnom vrecku. Márne boli záruky, že žiadne znečistenie nehrozí, autobus vraj stál 15 miliónov (snáď nie eur), nuž, veľa šťastia pri splácaní úveru. O 20 minút našťastie išiel čičmiansky spoj, problém bol vyriešený. Vystupujeme vo Fačkove, poriadny chlad, ale nás hreje pocit z normálnej zimy. Dedinka, hoci je poludnie, akoby spala. Zdá sa, že čas sa tu zastavil alebo aspoň neletí o preteky.

Pomaly sa rozbiehame po modrej značke. Akási postaršia žena sa s nami dáva do reči, že či ideme na Kľak a nebodaj tam aj budeme spať, vraj včera pochovávali suseda a všetci tam skoro vymrzli. Nuž opatrne s mrazom a šťastnú cesta nám želala dobrá žena. Z Fačkova nás čakal dôverne známy terén dolinou pozdĺž Suchého potoka. Za obcou sme naďabili na akýsi zastrešený polootvorený objekt (nocľah aj pre 30 ľudí na karimatke). Cesta pohodovo stúpa, nezvyčajné pohľady kľacké na fešáka sa ponúkajú prakticky celú dobu až po začiatok serpentín. Už je to tu, Kľak sa poľahky nevzdá a troška hryzie. Ale času máme veľmi veľa a netreba sa ponáhľať, výstup na rebro Malého Kľaku si užívame. Pribúda aj inovať a vytvára dojem ozajstnej zimy, aj keď súvislého snehu nieto ani na severnom úbočí tesne pod Kľakom. Onedlho dosahujeme chrbát Malého Kľaku s výhľadovou skalkou – kúsok južne situované Fačkovské sedlo ako aj Strážovské vrchy sa strácajú v inverznej oblačnosti, ktorej výšku odhadujeme na cca 1700 metrov. Na toto bude aj Kľak prinízky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Obchádzame oblúkom trosku chočského príkrovu a od severu dosahujeme vrcholové plató. Keďže je nedeľné neskoré popoludnie, na vrchole stretáme iba šantiacich polonahých mládencov, čo sa fotia s vlajkou. No, chvíľku sa to asi vydržať dá, ale kosa a vetrisko sú poriadne. Dlho sa nezdržíme, z čistoty výhľadu tentoraz nie je nič. Máme v pláne prenocovať v útulni Javorina, nuž hybaj ta, nevieme, akom stave chatka bude. Schádzame smerom na krasovú planinu na východ od vlastného vrcholu, Javorina je iba kúšťok pod ňou. Cestou stretávame vari posledných vystupujúcich mladých turistov z Vrícka, zhodou náhod je medzi nimi syn správcu útulne. Dávame sa do veľmi príjemnej debaty, počas ktorej sme ubezpečení, že chatka je v poriadku. Padne zopár vtipov, ponuka malého šteniatka z ich strany (keď vidia, že s nami ide psík). Je krásne vedieť, že medzi mladými sú normálni ľudia s pozitívnym vzťahom k prírode! Niekedy sa mi zdá, že všetci vyhynuli.

Prichádzame k chatke. Pramienok je výdatný, prvá dobrá správa. V chatke nikto a aj pekne upratané, dostatok dreva, pec je ešte teplá. Tešíme sa z atmosféry, ktorá ma vždy úplne dostane! Zakúrime v peci a teraz hybaj pre drevo, nech ho je radšej viac než menej. Po vianočnom vetrisku je všade olámaných bukových vetví neúrekom, nuž aspoň les troška prečistíme.

Chatka Javorina je v dokonalej kondícii, vidno, že sa domáci starajú, pec je úplne nová, medzi potravinami je absolútny poriadok, čo nebýva všade zvykom. Varíme večeru, gulášová, vraj poctivá polievka (donedávna boli nepoctivé?) s pridanou klobásou a zelenou cibuľkou chutí znamenite. Psík má ryžu s kuracinou. Pohľady smerom na Martinské hole dávajú tušiť nielen koniec pekného dňa, ale aj ďalší príliv studeného vzduchu. Všade v chate sú teplomery, vonku padá ortuť k desiatke, ale vnútri je pohoda. Chystáme sa zaľahnúť, v očakávaní vyjasnenia naťahujeme mobilové budíky a trepeme nezmysly dlho do noci. Počas noci som hodil zvedavé oko von a zistil som, že sneží. Hm, z východu teda nebude nič.

2. deň

Ráno zisťujeme, že snehu pribudlo asi 5 mm, máme jasnučko a inverzia znížila svoje výškové úrovne do dolín! Nuž hybaj hore, raňajky počkajú! Na vrchole sme rečou klasika "coby dup". Možno 20 minút, neviem presne. Termín z nedele na pondelok sme vybrali zámerne, vrchol v žiadnom prípade nepripomína fotografie zo zrazu turistov. Dokonca ani noha. Už po ceste fotíme, Slnko onedlho vylezie. Nad Tatrami (rozumej Vysokými) je síce asi zvyšok snežnej oblačnosti, ale dramatické okolie s tečúcou hmlou cez ostatné pohoria a hore so zvyškami akej-takej strato oblačnosti, nám pridáva na supernálade! Slnko vychádza, hmly v dolinách poriadne zružoveli, niečo neuveriteľné! Niektoré v sivom tieni, niektoré biele, niektoré ružové, dokonalý prírodný mix. Fotíme kadečo, cez sito to prejde až doma. Podchádzame po vrcholovej kľackej platni a po úplnom nabažení sa pomaly poberáme na Javorinu. Hlad je tu. Z krasovej planiny nad chatou sa otvárajú veľmi netypické pohľady na samotný vrchol, odtiaľ by som ho ani nebol spoznal!

Prichádzame do kolibky niečo uvariť a v peci zakúriť. Ešte nazbierame ďalšie drevo, potom príde na rad nutné upratanie a, žiaľ, musíme sa rozlúčiť. S chatkou ako aj s pohľadom na Krížavu. V duchu sa poďakujeme „Javorinke“ za prekrásne chvíle a s prianím sa čoskoro vrátiť do krásneho kúta, sa smutne lúčime. Napájame sa na zelené značky a klesáme ku Kľackému vodopádu. Všade plno ľadu, hádam prvýkrát v zime budú pozdĺž padajúcej vody cencúle. Je to tak, a keby aj nie, vodopád je úžasný. Ďalej klesáme a využívame lesnú cestu k traverzu stráne ponad rázcestie Bak nad Vríckom. Cestou stretávame troch statných jeleňov plných sily, čomu sa niet čo čudovať v "nezime". Z našej prítomnosti si pramálo robia a poľahky miznú medzi statnými bukmi. Fotiť nemalo cenu, nemali aj tak záujem postáť. Z času na čas sa otvárajú pohľady na záver Vríckeho kotla s dominujúcim Znievom, Veľká Fatra sa stráca v mrazivom opare. Spomíname na túru z upršaného mája roku 1997, keď sme z Kláštora pod Znievom začínali vo výdatnom lejaku a spali povyše Baku na verande železničného vozňa vyše 14 hodín. Vozeň stál medzi smrekovcami na malom vŕšku, dnes ho na tom mieste nevidieť.

Prichádzame do Vríčanského sedla s krížikom. Dávame po čajíku, nejaké keksy a spúšťame sa dole Širokou dolinou. V jej ústí sa sprava pripája žltá značka, po ktorej sme chceli povodne prísť po absolvovaní hrebeňa Skaliek. Tak niekedy nabudúce. Míňame tunajšie lyžiarske stredisko, ktoré to má asi spočítané, lebo bez umelého zasnežovania to asi nepôjde. Nuž, ani vločka a teda ani nôžka. Dolina je svojím spôsobom civilizovaná, množstvo chát, najmä z minulej doby, niektoré vynovené, iné chátrajúce. Z jednej ostala po požiari iba strhnutá plechová strecha. Nájdu sa aj novodobé umelozruby podaktorých majetnejších, pri jednom takom obedujeme. Je surová "kosenka", nuž rýchlo iba salámu s chlebíkom a poďme ďalej.

Prichádzajúc k jednej usadlosti (alebo hájovni) počujeme posledné kvičanie prasiatka. Smrť patrí k životu a predsa je mi ho veľmi ľúto. Blížime sa k Rajeckej Lesnej. Pred tridsiatimi rokmi sa tu nachádzal malý gejzírik minerálnej síranovej vody, ktorý vystriekaval z hŕby kamenia (možno starší vrt?), dnes sme pri ceste našli iba prameň prebublávajúcej vody. Pri pohľade na kopy hnoja naokolo ani nemáme chuť ochutnávať. Z dedinky pozeráme vľavo na vynovenú kalváriu, miestnosť so Slovenským betlehemom pri kostole je zatvorená. Keďže sme tam boli celkom nedávno, neprekáža. Autobus ide až o hodinu, nuž si krátime čas pochodom do osady Trstená, kde objavujeme zabudnuté hroby miestnych ako aj sovietskeho vojaka z druhej svetovej vojny. Nad Kľakom sa objavuje niečo ako UFO. Lúčime sa s najjužnejším kúskom hrebeňa Malej Fatry, nuž niekedy dovidenia.

Fotogaléria k článku

Najnovšie