Plánovanie trasy nám trvá pomaly viac ako celá hrebeňovka. Možností, ako si trasu rozdeliť, kde začať, kde spať atď. je nepreberné množstvo. Plánujeme zahrnúť aj Muránsku planinu a skončiť v Muráni alebo v Červenej Skale. S prosbou o pomoc sa obraciame na Ďuriho, aby nám ako miestny odporučil najzaujímavejšie varianty. Poslal celú A4 tipov, a tak podľa jeho rád začíname v kúpeľoch Brusno.

Celá trasa na mape: mapy.hiking.sk/?trasa=vtUQs.

1. deň

Brusno, kúpele – Čierna dolina – sedlo pod Vysokou – sedlo Polianky – Lósy – Starý majer – Včelínec – Chata pod Hrbom – prístrešok nad Muničkou

Ranný "čiastočný Horehronec" nás vypľuje v Brusne. Nejaký čas hľadáme potraviny na doplnenie chlebíka a potom vyrážame po zelenej značke. Okolie domov je pekne upravené, ale samotná kúpeľná časť vyzerá trochu smutne. Krásne kúpeľné domy sú zatvorené, pri modernom je akési stavenisko a niečo pripomínajúce kameňolom. Aspoň park vyzerá dobre a pomaly ochutnávame z troch rôznych prameňov. Mne najviac chutil prvý v poradí, Ľubovi posledný. Naplníme fľašky a nemáme sa na čo vyhovárať - batohy na chrbát a poďho stúpať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na rázcestí Čierna máme dve možnosti - kratšia je ísť rovno po žltej na Starý majer, ale Ďuri nám odporúčal zelenú smerom na Ľubietovú a z nej odbočiť neznačene popod Vysokú na Lósy a odtiaľ zbehnúť na Starý majer, ak si trúfame. Samozrejme, že si trúfame na najkrajšiu možnosť. O chvíľu sa vnárame do lesa. Z neho sa vracajú z prechádzky tri staršie dámy a čudujú sa, či sa nebojíme medveďov. “Nie, medvede cez deň spia,” oznamujem im svoj pohľad na vec. “No, ale to je naozaj tichá dolina,” krútia hlavou. To je to pravé, čo ma pred túrou nakopne, hovorím si, ale čo sa dá robiť, medvede sú v lese všade, snáď okrem Malých Karpát.

Stúpame po lesnej ceste a onedlho sa dostávame na Ypsilonku. Podľa mapy máme ísť po ľavej strane potoka, navyše máme stúpať, a tak si vyberáme vychodenejšiu zvážnicu. Stúpa dosť prudko. Onedlho sme poriadne vysoko v stráni. Len nás znepokojuje, že sme veľmi dlho nevideli značku. Nabraté výškové metre ale nemienime stratiť, navyše zdola od potoka niečo poriadne zapraští. Ach jaj. Pokračujeme s tým, že snáď sa cesty spoja alebo jednoducho niekam prídeme. Cesty sa onedlho opäť nad potokom naozaj spoja a na zarastenej vidieť aj značku. Ďalej nás vedie do strmej úžľabiny. Vyzerá to, že tadiaľto veľa ľudí nechodí. Okolo hustý porast, popadané stromy, neprehľadný terén. Onedlho v blate medvedie labky rôznych veľkostí a vo vysokej burine vyváľané zjavné cestičky. Tlieskame ako na koncerte po vydarenom sóle, aby sme o sebe dali vedieť. Stúpanie je stále strmšie. S mojou materskou kondičkou fučím ako lokomotíva.

Zrazu značka odbáča doľava do buriny. No výborne. Idem od značky k značke, chodníka takmer niet. Zaujímalo by ma, podľa čoho značkári vyberali trasu. Po krátkom traverzovom úseku nasleduje prudké stúpanie v malinčí. Teda, čo je veľa, to je veľa. Nikde nikoho, zrelé maliny, iba náznaky kadejakých chodníčkov, predierame sa, som doškriabaná, dopŕhlená, stále sa mi šmýkajú a zvŕtajú nohy a len čakám, kedy stúpim na niečo huňaté. Uvažujem, či toto môže byť naozaj Ďuriho obľúbená trasa, alebo či to myslel ako vtip. Aspoň že máme výhľady na stráň oproti. Po veľmi dlhej chvíli malinčie prechádza do hustej mladiny, stále tlieskame. Po chvíli vyhupsneme na lesnú cestu s výhľadom na kopce. Nálada sa mi rapídne zlepšuje. Lenže po desiatich metroch značka odbáča doprava. To je snáď zlý sen.

Našťastie ide o celkom pekný chodníček, zrejme poľovnícky, vedúci dosť dlhý čas paralelne s cestou, ale neskôr sa stáčajúci do traverzu hory. Les okolo je ihličnatý a dobre čitateľný. Onedlho sme v sedle pod Vysokou. Značka pokračuje do Ľubietovej, my ideme opačným smerom po lesnej ceste ešte asi 100 metrov a potom, keď po pravej ruke začína presvitať svetlo na hrebeni, vydávame sa k nemu priamo hore pomedzi stromy. Kríky sú až na rozhraní lesa a lúky. Celkom sa teším, keď sa dostaneme na slniečko. Sme na krásnom mieste, lúka, kde-tu stromy, vzadu vykúka malé bralo porastené ihličnanmi, vrchol Vysoká. Ľubo to odhaduje aspoň na 40 minút tam i späť dokopy, aj bez batohov. Ďuri nám odporúčal krásny výhľad zhora, ale po zrelej úvahe sa rozhodujeme ho tentoraz vynechať. Je okolo 14-tej a máme pred sebou ešte dlhú trasu. Tak sa rozložíme na lúke a vyberáme obed. Stále poškuľujem po krásnej skalke, ale uznávam Ľubov argument. V "medveďove" nemám chuť ísť potme a dni sú dosť krátke. V nasledujúcich dňoch Ľubo akékoľvek moje nápady vyžadujúce čas navyše prebije osvedčeným spôsobom - holou vetou o tom, koľko hodín a minút nám ostáva do západu slnka.

Tu sme stretli aj zopár turistov, prakticky jediných na celej trase až do večera. Po obede klesáme rovno dolu, pred sebou máme sedlo Polianky, vzadu Ľubietovský Vepor. Nádhera. V sedle najprv vyrazíme ďalej po hrebeni, ale dostaneme sa do nejakého nepríliš vhodne vyzerajúceho lesa, a tak sa vraciame na lesnú cestu. Tá nás vedie pomaly dolu. Výhľady sú dychvyrážajúce. Strategické, zabudnúť si doma foťák, hoci bol nachystaný pri batohu. Pomaly sa presúvame cez Lósy na Starý majer. Najkrajšiu časť dnešnej túry máme za sebou.

Zo Starého majera kráčame otravnou asfaltkou po rázcestie Včelínec. Slnko poriadne pripeká. Od rázcestia začneme prudšie stúpať, ešte chvíľu po ceste, potom v lese. Už toho začínam mať dosť. Predsa len sme skoro ráno vstávali na vlak a máme za sebou nejakú cestu. Napokon sa konečne vynárame pri Chate pod Hrbom, osvetlenej zlatými lúčmi zapadajúceho slnka. Sadneme si pred chatu, dáme pivko, na jedlo majú klobásu alebo párky, tak si dávame párky. Poškuľujem po geografickom strede Slovenska - Hrbe. Od chaty vyzerá úžasne a som si istá, že aj hore. Ale hodinky nepustia. Frfľajúc, že dnes nedosiahneme žiadny vrchol, aj keď ich máme na dosah ruky, sa dvíham a pomaly nasledujem Ľuba na poslednej etape dnešného dňa. Klesáme po červenej značke Rudnej magistrály, ktorá bude našou kamarátkou až do konca hrebeňovky. Po strmšom klesaní sme na lúke s prístreškom, kde budeme nocovať. Vzduch rýchlo chladne, a tak sa veľmi nezdržiavame, varíme čaj, niečo zjeme a ukladáme sa do spacákov aj s ďalším turistom Martinom, ktorý nám túto noc robí spoločnosť.

2. deň

Prístrešok nad Muničkou – Tri vody – Na Štompe – Hronček (Hrončok) – Zákľuky – Obrubovanec – sedlo Tlstý javor

Budíme sa do pekného dňa. Počasie na výlete nám absolútne vyšlo a počas varenia raňajok sledujeme, ako sa k nám cez horu a po tráve pomaly blíži slnko. Rýchlo vysušíme veci, zbalíme sa a odchádzame. Martin je dávno preč. Najakútnejšia úloha je doplniť vodu. Prameň má byť ešte niekde pred Tromi vodami. Pomaly klesáme dolinou po asfaltke k rázcestiu Červená jama-Munička. Tu sa dosť zdržíme, než všetko preskúmame. Je tu novovyzerajúci prístrešok, najmä na jedenie, ale dva spacáky uchrániť pred rosou by mohol. Drevená búda, taktiež na prespanie, za ňou prameň, ktorý prietokom príliš neohúri, pamätník a zvyšky výrobne munície. Podľa náučnej tabule sa koncom roka 1944 a začiatkom 1945 vyrábali míny a náložky a fašistickým jednotkám sa sem ani po niekoľkonásobných bojoch nepodarilo preniknúť. Ďalej klesáme popri stále silnejšom Jeleňovskom potoku, vľavo sú krásne skalky, ale prameň nikde. Už chceme pomaly nabrať z potoka, keď sa po pravej ruke konečne objaví silný prúd vyvedený do dreveného žľabu. Aj osprchovať by sa dalo.

Onedlho prichádzame na Tri vody. Sú tu zvyšky vysokej pece, kde sa za Rakúska-Uhorska vyrábalo surové železo. Odlievané tu boli aj delové gule použité v uhorskej revolúcii v rokoch 1848 - 1849. Výrobu v peci zastavili v roku 1873 kvôli jej zastaranosti. Fungovala takmer 80 rokov. Je tu niekoľko náučných tabúľ a prístrešok, napodiv aj dosť ruchu z okolitých chát. Po krátkej prestávke nás čaká prvé dnešné stúpanie. Veľmi pekná lesná cesta s ďalším prameňom nás privedie na rázcestie na Štompe. V druhej polovici trasy sme minuli ďalšiu drevenú búdu vhodnú na prespanie. Od rázcestia klesáme k vodnej nádrži Hronček (Hrončok). Cestou míňame ďalšie pramene, teraz, keď ich vôbec nepotrebujeme. Klesanie trvá celú večnosť, čas so smerovníkom príliš nekorešponduje. Napokon sa ocitneme na asfaltke, podľa jednej tabuľky máme ešte jeden, podľa ďalšej dva kilometre k nádrži. Je okolo poludnia, slnko praží, asfaltka stúpa a my sa vlečieme s ťažkými batohmi. Nemá to konca. Chceli sme sa najesť pri priehrade. Fatal error. Priehrada je vypustená a priehradný múr práve dostáva betónové injekcie. Sedenie nájdeme až za rázcestníkom na brehu potoka - je tu stôl s lavicami, ohnisko a smetný kôš, drevená búda v obvyklom štýle vhodná na prespanie a veľa ôs. Dáme si poriadny obed, lebo nás čaká hlavné stúpanie na hrebeň.

Stúpanie začína mimoriadne kolmo, idem v prachu takmer po štyroch. Preliezame a obchádzame aj nejaké padnuté stromy. Po chvíli sa to ale zlepšuje a striedajú sa prudšie úseky s menej prudkými. Nemám ale čas príliš sledovať sklon terénu, lebo ma fascinuje, ako rýchlo sa “menia diáky”. Snáď ani tri minúty nejdeme rovnakým terénom. Vysoký listnatý les. Ihličnatý les. Listnatá mladina. Zvážnica, z ktorej treba hneď odbočiť do temnej ihličnatej húštiny (pri senníku s turistickými značkami, nenechajte sa zlákať lesnou cestou). Lúčka a ďalšia húština. Terén sa postupne zmierňuje a dostávame sa k prvým výhľadom. Les sa stal kontinuálne ihličnatým s občasnými pokosenými lúkami. Ešte drevený senník a romantika ako vyšitá.

Konečne vychádzame z lesa a vidím typický hrebeňový oblý trávnatý chrbát. Také terény milujem. O chvíľu sme na vrchole Zákľuky. Zhodíme batohy a dlho sa len tak obzeráme. Neviem, kam sa skôr pozerať, či na Nízke Tatry, lúčnaté pokračovanie hrebeňa, alebo na nezameniteľnú siluetu Klenovského Vepra. Po chvíli ideme preskúmať blízke buky a potom pokračujeme. Buky na hrebeni sú neuveriteľné. To nie sú stromy, ale prakticky celý les na jednom kmeni. Ľubo tvrdí, že majú okolo seba dosť miesta, nemusia sa tlačiť v lese a tak si to užívajú. Ešte si aj pod svojimi širokými korunami pestujú dorast. Ihličnaté stromy majú tiež obrovské konáre visiace až po zem ako závesy v divadle. Uvažujem, či sem nedoleteli nejaké čiastočky z Černobyľu.

Vykračujeme si nádhernou krajinou. Trávnatý hrebeň, okolo sem-tam pohodený rozkošatený strom, prípadne senník, všade okolo hory a nikde nikoho, len my a príroda. Modrá obloha. Som úplne nadšená. Trochu to vyprcháva v nekonečnom lese, do ktorého sa vnárame a stále ním stúpame až k salašu Obrubovanec. V lese je celkom slušná tma, akosi dusno a prašno, často mladina. Nepáči sa mi. Konečne sa terén otvára a vychádzame pri lúkach so salašom Obrubovanec. Toto je široko-ďaleko jediná možnosť nabrať vodu. Pramienok pod salašom však len tak “čurká” a pri naberaní vody sa nám podarí do minižliabku drcnúť, čím sa prameň úplne znefunkční. No zbohom. Po asi dvadsaťminútovej oprave - slnko medzitým takmer zapadlo - ho síce sprevádzkujeme, ale voda aj tak vyzerá podozrivo. Plávajú v nej akési biele spermie. Radšej nenaberáme. Ani tu nespíme. Bez vody to nemá význam, musíme z niečoho variť večer aj ráno, a miesto na nás nepôsobí akosi prívetivo.

Stúpame po lúkach ožiarených poslednými lúčmi slnka ďalej. Pôvodne sme chceli spať pod širákom na kopci Sedmák, ale bez vody to nepôjde. Rozhodneme sa prenocovať v prístrešku v sedle Tlstý javor a ráno si ísť vypýtať vodu do gazdovstva Marekov dvor neďaleko Sedmáka. Posledný úsek cesty ideme takmer v šere, rýchlo sa stmieva. Konečne rázcestie Tlstý javor, bus. Ale prvý pohľad na prístrešok ma šokuje. Je za ním roztrhané vrece s odpadkami a smeti sú porozhadzované okolo. Za celý deň som si okrem pár húštin na medvede prakticky nezmyslela, ale tu nemám chuť ostať a stretnúť sa s kontajnerovým prototypom. Lenže ísť ďalej potme tiež nie je bohviečo. Ľubo študuje cestovný poriadok. Idú ešte dva autobusy. Prvým sa zvezieme do Sihly. Vpadneme do krčmy, kde sme takmer jediní hostia. Popri pive a slaných tyčinkách vyzvedáme, či sa tu nedá niekde ubytovať, ale pani krčí plecami. Druhá možnosť je nasledujúci autobus do Brezna, kde sa nehanebne nasáčkujeme k Ďurimu a Evke. Ešte raz ďakujeme.

Pokračovanie v druhom dieli.
Autori fotografií: Soňa Mäkká a Ľubo Mäkký

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek