Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Osturňa – okruh zo Ždiaru cez Jazero

Vydáme sa cez hrebeň Spišskej Magury na prehliadku "živého skanzenu" - obce Osturňa. Cestou späť do Ždiaru pohľadáme prírodnú pamiatku Osturnianske jazero Mišku Kovaľa. Budeme sa pohybovať po turistických chodníkoch, kde je vzácnosťou stretnúť človeka. Pri dobrej dohľadnosti sa nám odkryjú výhľady na hrebeň Belianskych Tatier, časť Vysokých Tatier v Poľsku, na kopčeky Zamaguria.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+765 m stúpanie, -888 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 25.02.2014
Pohoria
Zamagurie: Spišská Magura a Podtatranská brádza (Ždiarska brádza)
Trasa
Doprava
Poprad (vlak, bus) - Tatranská Lomnica (vlak, bus) - Ždiar (bus)
Osturňa (bus)
SHOCart mapy
» č.1097 Vysoké Tatry (1:50.000)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: 2014_osturna.gpx

Trasa

Ždiar, Strednica – Pri Tablici – Osturňa, pod Bystrou dolinou – Osturňa – Jazero – Magurka – Ždiar, Tatra (trasa v mape)

História a súčasnosť obce

Webová stránka obecného úradu informuje, že názov Osturňa vznikol z pôvodných slov: Ast - hrb, či chrbát a Horn - roh, ale aj hrča. Rozvetvený hrb – zem, získaná vypálením lesa. V 13. a 14. storočí tu dochádzalo ku kolonizácii. Dosídľovanie pokračovalo v 15. – 16. storočí novoprichádzajúcim karpatsko–rusínskym (lemkovským) obyvateľstvom, ktoré sa usadilo na základe valašského práva. Osturňa patrí medzi najzápadnejšie rusínske enklávy na Slovensku. Údaje z Podkarpatskej Rusi uvádzajú, že prví rusínski kolonisti prišli do Osturne z Lemkovštiny (región obývaný rusínskymi Lemkami) už v roku 1313. Boli to väčšinou pastieri, ktorí si na území zakladali salaše a kopanice. V roku 1979 bola Osturňa vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry (PRĽA), je tu spolu 157 pamiatkovo chránených goralských usadlostí. Počet obyvateľov je 309 (k 1. 1. 2014).

Jazero

Nazýva sa aj Ozero, respektíve Osturnianske jazero Mišku Kovaľa. Vzniklo v dôsledku plazivých svahových deformácií, ktoré sú spôsobené kĺzaním mäkkých ílovitých bridlíc po tvrdších vrstvách pieskovcov. Jazero je zásobované zrážkovou vodou a vrstevnými prameňmi, nemá odtok. Hladina poskytuje prechodné odpočinkové, úkrytové možnosti migrujúcemu vtáctvu. Plocha jazera je 0,5 ha. Dnes je jazero spolu s priľahlým územím chránené (prírodná pamiatka Jazero).

Ždiar, začíname

Vystupujeme na autobusovej zastávke lyžiarskeho strediska Strednica. Je skoré ráno, hmla sa dá krájať a vieme, že tentokrát z fotografií, nasvietených ranným slnkom ako pred rokom, nič nebude. Smerovník na parkovisku strediska dôverne poznáme, a tak vyrážame priamo po zelenej značke. Ideme lúkou, z ktorej by bol dobrý výhľad na hrebeň Belianskych Tatier a hlavne na Poľské Tatry. Hoci slnka nieto, teší nás aspoň zmrznutá snehová brečka z minulých teplých dní. Nemusíme sa brodiť blatom a začíname veriť, že vo vyšších polohách bude sneh, túto zimu tak ťažko vyhľadávaný. Prechádzame okolo rozostavaného murovaného domu s hospodárskou budovou, za ktorou je alebo bolo paintballové ihrisko. Stúpame veľmi pozvoľna. Tyčové značenie a okraj lúky nás po kilometri dovádzajú k prístrešku s informačným panelom, ktoré osadilo Združenie turizmu obce Ždiar. O pár desiatok metrov sme na hlavnom hrebeni Spišskej Magury. Na rázcestí pri Tablici sa začína slnko nesmelo pohrávať s hmlou. Začíname tušiť predpovedaný slnečný deň, otázkou ale zostáva, či nás slnečné lúče zastihnú na výhľadových miestach.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Novou alebo starou zelenou?

Na hrebeni sa vydávame vľavo. Po chvíli prichádzame k asfaltovej ceste, ktorá sem vedie od sedla Príslop. Smerovník nás posiela vpravo popod vysokú rampu, ktorá, ako sa môžeme presvedčiť, je prekážkou len pre nákladné autá. Niet pochyby, že cestou by sme sa dostali do Osturne. Lenže v staršej mape zelená vedie opačným smerom a pravdepodobne aj príťažlivejším prostredím. Vraciame sa kúsok späť, a keď vidíme informačnú tabuľu o tunajšom medveďovi hnedom pri prístrešku s rozpadnutým stolom, napadá nám preskúmať pôvodnú značku. Spočiatku ideme širokou cestou s vyjazdenými stopami v snehu po aute a bežkárovi. Míňame ďalší prístrešok s rozpadnutým sedením. Začína sa vynárať otázka, prečo sa presmerovala značka, keď je zjavné, že voľakedy bol chodník udržiavaný na vysokej úrovni. Neskôr stopy auta miznú a pokračujeme len popri bežkárovi. Prechádzame okolo tretieho altánku, zvaleného na zemi. Zvláštne, na necelých 500 metroch toľko opustenej voľakedajšej ľudskej námahy. Z času na čas sa otáčame, ale hľadanie náznakov starej značky je márne, je dôkladne odstránená. Po prejdení celkových 900 metrov sa dostávame k stavbe s menom Petrova chata. Samotná chata pôsobí schátralo a opustene, ale pozornejšie oko si všimne, že komín je nový a na dvore je nové veľké kryté sedenie. Tu stopy končia. Bežkár hľadal, aj my hľadáme kade ísť, ale do vysokého snehu poza chatu sa nám nechce. A tak sa naša púť končí a vraciame sa späť na cestu k rampe.

Do Osturne

Najprv je chôdza asfaltovou cestou nudná, nad hlavami máme hmlu. Z doliny fúka poriadne vetrisko, keďže svahy sú bez statného porastu. Dá sa tušiť dielo veternej či ľudskej kalamity. Kde-tu vysadené mladé smreky a mladina samovýsevu dávajú šancu, že o pár rokov tu bude opäť hustý les. Okraj cesty lemujú vzorne rozostavané zábrany proti nafúkaniu snehu. Na krajnici je osadené turistické tyčové značenie. Pri jednom z obhliadnutí sa späť pozorujeme ako sa hmla trhá. Vidíme vrcholky Ždiarskej vidly, Havrana a hrebeň Nového vrchu. Dostávame sa na slnko, tak sa kráča veselšie. Po niekoľkých prudko klesajúcich serpentínach sa ocitáme na dne Bystrej doliny s potokom Bystrá. Monotónne ukrajujeme kilometre do Osturne.

Po cestných 7,5 km sa blížime k hornej tretine dedinky. Prechádzame okolo tabule, ktorá nás informuje, že v rokoch 2007 - 2013 prebiehala rekonštrukcia protipožiarnej lesnej cesty Homzová a Bystrá, ktorou sme prišli. Napokon stojíme pri autobusovej zastávke s turistickým smerovníkom. Nemáme čas na prejdenie celej, takmer 8 kilometrov dlhej obce. Musíme sa uspokojiť so slabými 2 km k začiatku návratu do Ždiaru. Dedinka na nás pôsobí ospalo, ľudoprázdne, nikde nikoho asi aj preto, že je pracovný deň. Sem-tam sa nájdu staré opustené drevenice v kontraste s udržiavanými, renovovanými obydliami, ktoré občas farebnosťou až veľmi predbiehajú svojich chátrajúcich rovesníkov. Nájdu sa aj súčasné novostavby, ktoré splývajú s architektúrou okolia. Obcou preteká Osturnianský potok, z tabule pri brehu sa dozvedáme, že je lososovým lovným revírom. Na začiatku poslednej tretiny obce nás žltá šípka posiela späť v ústrety hrebeňu Spišskej Magury.

Okolo jazera naspäť do Ždiaru

Máme pred sebou približne 600 metrov stúpania, ktoré sme predtým doobeda klesli. Spočiatku ideme asfaltovou cestou a po 700 metroch začíname stúpať pasienkami, lúkami. Občas sa objaví tyčové značenie a stopa po bežkách a traktore. Ako rýchlo narastajú výškové metre, tak sa nám odkrýva výhľad na okolie. Niečo za tretinou prichádzame k smerovníku a značke ku Osturnianskemu jazeru Mišku Kovaľa. Na mape je jazero relatívne blízko, ale v skutočnosti by sa ťažko hľadalo bez značenia. Cestou k jazeru prechádzame okolo krytého sedenia. K vodnej hladine a informačnému panelu treba zostúpiť chodníčkom traverzujúcim 20 metrov prudký svah. Na turistický chodník sa vraciame rovnakou trasou.

Ďalej stále stúpame, tak povediac, do neba. Míňame zopár lesných zvážnic, pričom stopy jedného turistu a držanie sa nemenného azimutu nás spoľahlivo vedú žltou značkou, ktorú ojedinele zbadáme na stromoch (pomáhame si hľadaním značiek v protismere) alebo na tyčiach. Vychádzame z lesa na rúbanisko s ohorenými pňami, dostávame sa na mierne stúpajúci chrbát. Vo veľmi silnom opare sú vidno v diaľke Tri koruny v Pieninách (Trzy Korony) a v ešte silnejšom opare s protislnkom Poľské Tatry. V snehu je množstvo zvieracích stôp. Máme šťastie, keď nám pred nosom prebiehajú štyri statné lane. Hrebeň je ešte z časti zalesnený a miestami musíme niekoľkokrát obchádzať čerstvo popadané stromy. Celý deň ide s nami súbežne aj „céčko“ a tak si hovoríme, že cyklistom sa budú ťažšie obchádzať prekážky. Keď sa vynoríme z lesa vidíme, ako ďaleko je ešte hlavný hrebeň Spišskej Magury. Nahliadnutie do mapy a vzdialenosť medzi vrstevnicami nás povzbudzujú, že pred nami je len malé stúpanie. Na slnku si dopĺňame tekutiny a energiu, vyrážame vpred. Z bočnej zvážnice sa k nám pripájajú stopy štvorkolky. Nakoniec hustým lesom vychádzame na hrebeň k rázcestníku Magurka. Ďalej po červenej klesáme rozmočenými lúkami s dobrým tyčovým značením priamo do stredu Ždiaru.

Záver

O tunajšom kraji a o tom, ako tu v minulosti ľudia ťažko žili ruku v ruke s prírodou a nadprirodzenými bytosťami sa napríklad dočítame v knihách od spisovateľky Eriky Matonokovej. Na jej chalupe v Osturni vznikli medzi inými aj knihy Povesti z Osturne či Osturňa v povestiach. Momentálne je ešte dostupná kniha Ukradnuté zvony. Kniha je napísaná podľa rozprávania tunajších ľudí. Obsahuje 26 poviedok na 108 stranách, cena je okolo 6,- €. Dozvieme sa z nej o jazere, ktoré pohltilo hostinec. Poučíme sa, kto sú chmúrnici, odkiaľ prichádzajú, aké podoby na seba berú a čo sa privodí ľuďom s kamenným srdcom, keď pocestného ani vodou neponúknu. Prečítame si, čože je to za vtáka menom Lelet, aké sú vodné víly - Dunajenky alebo, že zlé divožienky svoje škaredé deti vymieňajú matkám z okolia. Zažijeme ako do Osturne prišla v roku 1914 mobilizácia.

Turistické značenie sa v tejto časti Spišskej Magury podstatne zlepšilo a keď nás divožienky alebo Lelet nezvedie na spleť zvážnic, tak sa blúdenia báť nemusíme. Osturňa a jej dreveničky či severné úbočia si zaslúžia samostatnú celodennú návštevu, len by to chcelo lepšie spojenie verejnou dopravou. Ale to by sme nemohli chcieť navštíviť takpovediac miesto na konci sveta.

Užitočné odkazy

Obec Osturňa
Osturňa
Osturňa - neobjavený unikát

Fotogaléria k článku

Najnovšie