V mojej turistickej praxi sa vyskytujú podujatia rôzneho druhu: pohodové túlačky, viacdňové treky... a občas ma pochytí nápad absolvovať nejaký "zaberák". Jednou z osvedčených túr, ktorou si zvyknem overiť, či ešte nepatrím do "starého železa" je aj prechod hrebeňom Krivánskej Malej Fatry na jeden záťah. Všetci normálni ľudia si hrebeň rozdelia minimálne na dva dni (s nocľahom na chate pod Chlebom), prípadne ešte pol dňa navyše (s nocľahom v chate pod Suchým). Výhodou jednodňovky je, že nemusím skoro nič niesť - zbalím sa do Oskara: proviant, dve šesťdecovky na vodu, kompaktný digitál...

Skorý ranný osobák do Žiliny a autobusový prípoj do Terchovej mi umožňujú, že krátko po siedmej vyrážam z miestnej časti Biely Potok (od hotela Diery) po modrej značke. Vystupuje nás tu viacero - prísľub pekného letného dňa vylákal turistov minimálne na Rozsutec. Pod odpočívadlami za hotelom ešte odfukuje v spacákoch skupina spáčov. Chodník len mierne stúpa sprvu širšou dolinou, ktorá sa postupne zužuje - až sa mení na tiesňavu. V najužšom mieste by sa chodník s potokom nevmestili, potrebné sú železné lávky. Napredujem pozdĺž potoka Dolnými (Jánošíkovými) dierami, vládne tu príjemný chlad.

Na lúkach pri rázcestí na Podžiari je zatiaľ pusto - ešte je skoro. Pokračujem stále modrou, ktorá po chvíli vchádza do sústavy ďalších tiesňav. Horné diery majú divokejší charakter, viacero vodopádov sa prekonáva sústavou rebríkov, železných lávok - malá obdoba Slovenského raja. Postupne sa terén zmierňuje, žblnkot potoka zaniká, bukový porast strieda mladá smrečina, aj tá redne... vchádzam do pásma horských lúk. Botanik by si prišiel na svoje. Za miernym výšvihom sa objavuje ďalšia z nespočetných úchvatných scenérií - Malý Rozsutec so svojimi strmými skalnými zrázmi. Odbočujem z chodníka doľava a naberám vodu - ďalšia bude až za Pekelníkom...

V sedle Medzirozsutce krátko oddychujem, fotím kvetenu a znova obdivujem siluetu Malého Rozsutca. Čaká ma viac než 400 m stúpania na jeho veľkého brata - odteraz už stále po červenej značke. Sprvu stúpam lesom, ten postupne ustupuje kosodrevine, až sa dostávam do pásma alpínskych lúk a skál. Vápencový podklad je hostiteľom množstva horských druhov flóry - fotím a zároveň oddychujem... ani sa nenazdám ako som na rozoklaných vrcholových skalách Veľkého Rozsutca (1609 m). Hore dobieham dvojicu chlapcov, s ktorými sa obiehame už od začiatku - tiež majú namierené do Strečna. Kruhový rozhľad je obmedzený len zahmleným ovzduším: Kysuce ako na dlani, Pilsko a Babia hora zanikajú... ale celú časť hrebeňa mám jasne pred sebou - už na pohľad je to šialenstvo.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zostup do sedla Medziholie je strmý, na viacerých úsekoch zabezpečený reťazami, miestami nepríjemne po sutine. Stretávam čoraz viac ľudí šplhajúcich sa opačným smerom, aj lúky a prístrešok okolo rázcestníka sú obsadené odpočívajúcimi pred výstupom. Ja sa príliš nezdržiavam a prehupnem sa do ďalšieho 400 m stúpania na Stoh (1608 m). Ten je skoro rovnako vysoký ako predošlý vrchol, ale úplne odlišný - taký lysý trávnatý hrb. Slnko utešene prihrieva, ešteže fúka čerstvý vietor, ktorý rozháňa horúci vzduch. Vrchol ponúka jedny z najkrajších pohľadov na protiľahlý Veľký Rozsutec. Pokochám sa a... nasleduje takmer rovnaká strata výšky do Stohového sedla. Veď si to znova nastúpam: postupne mierne na Poludňový grúň, strmšie na severný vrchol Stien, potom ako na húpačke po skalnatom hrebienku cez Hromové až na Chleb (1646 m). Otvára sa výhľad do Turčianskej kotliny - škoda toho oparu.

Po obednej prestávke klesám príjemným chodníkom do Snilovského sedla - tento aj ďalší úsek sú vďaka sedačkovej lanovke z Vrátnej enormne frekventované. Nasleduje mierne stúpanie na hranu Veľkého Kriváňa (1709 m), zdá sa, že časový plán mi vychádza - tak odbočujem aj na jeho vrchol a späť. Opäť nasleduje klesanie cez Pekelník (z tejto strany nevýrazný hrb, ale z opačnej sa potia pod batohmi trekeri a nezávidím im) a sedlo Bublen až do sedla pod Koniarkami. Naberám znova plné nádrže z prameňa výbornej studenej vody. V nasledujúcom stúpaní už nohy hlásia, že čosi absolvovali... po miernejšom úseku stojím na druhom najvyššom vrchole pohoria - Malý Kriváň (1671 m). Obchádzam betónový pylón na vrchu (myslím, že jeden zo základných geodetických bodov Slovenska) a identifikujem, čo všetko odtiaľto vidno. Obďaleč je plošinka chránená stienkami z navŕšených kameňov využívaná na bivakovanie. Poslednýkrát si kývnem s dvojicou, ktorá leží v tráve, zrejme toho už majú dosť...

Nasleduje krajinársky vďačný úsek do sedla Priehyb, odtiaľto by sa dalo ísť doľava žltým traverzom do sedla pod Suchým, ale pokračujem mierne nahor na Stratenec. Zo sedla Vráta sa ma opäť snaží zlákať ďalší traverz (tento raz doprava do sedla Príslop pod Suchým) - nemôžem ale predsa vynechať divoké, väčšinou kosodrevinou porastené Biele skaly s takmer horolezeckými vložkami... Krátko sa zastavujem na poslednom vyhliadkovom vrchole hrebeňa - Suchý (1428 m). Nasleduje nepríjemný strmý zostup do sedla Príslop, ďalej miernejšie lesom, nakoniec po zjazdovke k chate pod Suchým. Osviežujem sa vodou z prameňa pred chatou (podľa piktogramu nepitná).

Čaká ma posledných 7 km, po Plešel ešte miernym terénom, potom ale začína 500 m klesanie skalnatým hrebienkom. Po absolvovanej trase to nie je nič príjemné. Smreky postupne nahrádzajú pokrútené buky a na južnom strmom kamenistom svahu dokonca duby, ktoré tu v NPR dosahujú severnú hranicu rozšírenia. Z občasných skaliek sa naskytujú zaujímavé pohľady na hlboko tečúci Váh tvoriaci Domašínsky meander a cestu popri ňom. Na konci skalnej ostrohy sa nachádzajú neveľké ruiny Starého hradu - venujem ich prehliadke zopár minút. Času ubúda, nezostáva mi tento raz ani na namočenie nôh v potoku... autobus o šiestej chytám v Strečne naozaj na poslednú chvíľu. Tak zas najskôr o rok.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek