Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Názor Sagarmatha 2014: bol som tam vtedy

Himalájisti vedia, že v poradí druhým tzv. oknom možností na treky a výstupy v Národnom parku Sagarmatha sú po špičkovej sezóne v septembri a októbri, jarné mesiace apríl a máj. Mal som ponuku, ktorá sa neodmieta a v polovici apríla som sa vydal s mojimi švajčiarskymi známymi do Nepálu. Cieľ bol NP Sagarmatha, klasicky z Káthmandu letom do Lukly, odtiaľ pešo hore do Namche Bazaru (3440 m) a po aklimatizácii ešte vyššie. Vzhľadom na naše časové obmedzenie, v pláne bol len pomerne krátky prechod cez priesmyk Renjo Pass (5360 m) a zostup údolím okolo jazera Gokyo do Namche. Bol to môj prvý himalájsky trek, a preto som sa veľmi tešil. Ukázalo sa, že Himaláje sú krásne, ale môžu byť zradné.

Áno, videl som kvitnúce rododendrónové lesy na úbočiach Mliečnej rieky (Dudh Koshi), primule, malé kosatce a iné alpské kvety v údoliach nad Namche, divoké kozy a pyšných himalájskych bažantov nad Thame. Ukázal sa mi na krátko aj Mont Everest, Lhotse, Ama Dablan, Čo Oju. Mám nezabudnuteľné zážitky z návštev v budhistických kláštoroch v Tengboche, Thame, v Kunde oproti posvätnemu vrchu Thamserku a mnoho iného.

Jarné obdobie je pre návštevu Sagarmathy menej vyhľadávané oproti špičkovej sezóne na jeseň, pretože v tomto čase nie je také stabilné počasie, výhľady cez deň sú často zahmlené, občas aj zaprší a vyššie padá sneh. A zažili sme aj búrku. Na jeseň je síce trochu chladnejšie, ale sú krásne výhľady a stabilné počasie. Neplatí to celkom pre horolezcov usilujúcich o výstupy na Mont Everest. Aj teraz, na jar 2014 sa o to pokúšalo až 31, podľa iných zdrojov dokonca až 41 expedícií z celého sveta. Ako turista som naopak oceňoval, s výnimkou úseku Lukla – Namche, voľné, nepreplnené turistické chodníky. Dokonca pri výstupe smerom do sedla Tesi Lapcha som kráčal himalájskym údolím smerom k ľadovcu celé hodiny sám. Bolo to celé pekný zážitok, ktorý stál za to.

A teraz druhá strana mince. Himaláje majú aj veľké riziká. Ako hovorí moja priateľka Evka Seidlová: „Neco za neco!“ Chladné sú noci, kedy vo vysokých nadmorských výškach v nevykúrených chatách musí človek vyliezať zo spacáku na tureckú toaletu sú ešte tým menším problémom. Oveľa nevypočítateľnejšie sú zdravotné riziká. Z našej štvorčlennej výpravy, dvaja prechladli a mali zápaly dýchacích ciest, jedna dostala intenzívnu hnačku a jeden ešte navyše výškovú chorobu (High Altitude Sickness), ktorá sa u neho prejavila vo výške 4300 m nespavosťou, neutíchajúcim suchým kašľom a vyčerpanosťou. Preto nemohol s nami na druhý deň vystúpiť na Gokyo. Ostatní sme museli zmeniť plán a po výstupe sa vrátiť tým istým údolím. Ja, zdravý, som ich liečil, ale zlomil ma smog a prach po návrate v Káthmandu. Ako písal Anatolij Bukarev v knihe „Výstup“ (The Climb) už v roku 1995 bolo potrebné sa v hlavnom meste chrániť a zdržať sa tam čo najkratšie, aby človek zo znečisteného ovzdušia neochorel... Bol som tam skoro štyri dni.

Počas nášho prenocovania v Lumde preletel nad nami, no pre zlé počasie sa podvečer aj dvakrát vrátil do Namche vrtuľník. Volali ho kvôli Rusovi, ktorý údajne pre výškovú chorobu nemohol zostúpiť z Renjo Passu. Tu sa dostávam k neoceniteľnej práci nepálskych pilotov, sirdarov, šerpov a nosičov. Bez váhania sa vydali po celodennom výstupe znova večer v daždi, s čelovkami do sedla, aby ho zachránili. Ráno priletel pre neho ku chate vrtuľník, ale zachránený odmietal do neho nastúpiť najprv preto, že sa cíti dobre, a tak aj vyzeral, no a potom preto, že ešte nemal raňajky... Ako sa neskôr hovorilo problém mal vraj s poistením a s preplatením záchrannej akcie. A to sme len pri trekoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Netušili sme vtedy, čo sa odohralo o niekoľko kilometrov ďalej v susednom údolí nad Base Campom, v údolí ľadovca Khumbu. Videli sme celý deň intenzívne lietať tam a naspäť vrtuľníky z Namche Bazaru. Myslel som si, že je to bežný dopravný ruch zabezpečujúci expedície na Mont Everest. Prostredníctvom šerpov prišla bleskovo informácia o veľkom nešťastí. Pri doposiaľ najväčšej tragédii v histórii výstupov na najvyššiu horu sveta zahynulo v lavíne, či zosune ľadu 16 ľudí a ďalší zranení boli prevezení vrtuľníkmi do nemocníc. Stalo sa to v najmenej očakávanej dobe, skoro ráno, v dolnej časti výstupovej trasy nad základným táborom v známom rizikovom mieste v ľadopáde Khumbu. V najmenej očakávanej dobe preto, že skoro ráno sú lavíny a zosuny ľadu najmenej časté, nakoľko nočný mráz drží masy. Rizikové miesto je to preto, že v tejto časti je neustály pohyb, ľad sa zosúva a trasu je potrebné neustále preisťovať. Nikto však také niečo v tom čase neočakával. Postihnutí boli výlučne domáci. Medzi zasypanými neboli žiadni zahraniční klienti, ktorí mali zaplatený výstup. Išlo o dobu, kedy pred ich zobudením, im nosiči a šerpovia zabezpečovali vynášku jedla, kyslíka a ostatného materiálu zo základného tábora vyššie.

Po prvých momentoch šoku a následných rýchlych záchranných akciách nastalo obdobie rozporuplných reakcií. Videli sme prilietajúce vrtuľníky, trúchliacich príbuzných, mníchov idúcich na pohrebné obrady do Thame, Khumjungu odkiaľ pochádzali viacerí tragicky zosnulí šerpovia. Mali sme možnosť sledovať reakciu našich šerpov a neskôr aj možnosť sledovať názory v miestnych médiách a vypočuť si rozhovory a názory vracajúcich sa otrasených a sklamaných horolezcov. Šerpovia, ktorí nás sprevádzali boli diskrétni. Okrem prvej reakcie sami na túto tému rozhovor nezačínali. Zmienili sa o tom, že pre miestnych ľudí ide o dôležitý spôsob obživy. Do popredia vystúpili dve čiastočne súvisiace otázky:
(1) Pokračovať či nepokračovať vo výstupoch na Mont Everest hneď po tragédii?
(2) Otázka etiky a komercie v himalájskom horolezectve.

Dávno sú preč doby Hilaryho, Tenziga, neskôr Messnera, Psotku a ďalších. Niekedy od polovice 90-tych rokov minulého storočia došlo k prudkému nástupu komerčných, klientmi platených výstupov na osemtisícovky a najatraktívnejší zostal Mont Everest. Prudko sa rozvinula turistická infraštruktúra, doprava, ubytovanie, servis cestovných agentúr. Rozšírili sa vítané možnosti zárobku pre domácich a súčasne sa výrazne zmenila skupina návštevníkov. Prišli bohatí starší turisti a klienti - horolezci, často s malými skúsenosťami z veľhôr, zato s veľkým egom. Ako som čítal v jednom staršom komentári pri pokuse o výstup na najvyššiu horu sveta medzi klientmi teraz dominujú bohatí finančníci a právnici, ktorí sú zvyknutí riadiť a rozkazovať. Chýba im často pokora k horám. Návrat ku partnerskému vzťahu medzi šerpami a klientmi, po ktorom volal po terajšej tragédii denník Himalayan je asi ťažko možný. Vzťahy sa začali vyostrovať postupne v priebehu dvoch posledných desaťročí. Mediálne sa stal známy nedávny dokonca fyzický konflikt na Mont Evereste medzi skupinkou horolezcov vedenou Uli Steckom a šerpami. Terajšia prvá reakcia bola zastaviť všetky výstupy. Ale už o pár dní začali diskusie o možnosti pokračovať v už kontrahovaných akciách. Vytvorili sa dva názorové tábory, a to aj medzi zahraničnými lezcami, ako i medzi domácimi šerpami a nosičmi. Jedni boli z dôvodu rizika, ale aj úcty a rešpektu voči mŕtvym a pozostalým za to v tejto sezóne už nevystupovať, kým iní napriek sústrasti sa zasadzovali za pokračovanie výstupov. Väčšina expedícií sa pred udalosťou ešte len chystala vyraziť. Motívom pre bola ekonomická stránka. Veď za výstup zaplatili klienti okolo 60 000 dolárov a pre domácich ide o zabezpečenie celej rodiny. Pobúrenie medzi šerpami vyvolala aj malá finančná čiastka od vlády na pomoc rodinám zosnulých. Prevážilo u nich rozhodnutie neísť a vyrokovať podmienky lepšieho finančného zabezpečenia, poistenia a pomoci invalidizovaným a rodinám pozostalých v budúcnosti. Odklon väčšiny výprav od výstupu na Mont Everest podporil aj pád ďalších lavín v nasledujúcich dňoch. Niektorí išli na náhradné vrcholy, iní sa celkom vrátili. Zaujala ma aj skladba zahraničných návštevníkov. Podľa môjho dojmu sa ich priemerný vek pohyboval výrazne nad päťdesiat. Faktom je, že väčšinou išlo o trekerov, ale ani komerční horolezci neboli najmladší. Podľa odhadov nášho sirdara, kým na výstupoch prevažujú hlavne klienti Američania, na trekoch najmä Európania. No videl som aj veľa Japoncov, Indov a príslušníkov iných národností. Nechýbali ani Slovinci, Poliaci a Česi.

Záverom by som rád poukázal na dva odlišné, hlavné dôvody, ktoré vedú ľudí do Himalájí. Na jednej strane je snaha čo najviac vidieť, poznať v exotickej horskej krajine - jej prírodu a kultúru a na strane druhej je to úsilie o pozoruhodný športový výkon v najvyššom pohorí sveta. Často sú tieto dve motivácie síce premiešané, ale poznávanie dominuje u trekerov, kým športový výkon u horolezcov. Treking je menej rizikový, menej nákladný a flexibilnejší pokiaľ ide o prípadnú zmenu vopred vytýčeného plánu. Tak to bolo aj v našom prípade. Hoci aj medzi nami bol taký, čo viac hovoril a vrcholoch ako o ceste. Naopak pre horolezcov hlavným motívom ich návštevy Himaláji nie je cesta samotná, ale vrchol je ich hlavný cieľ. Jeho dosiahnutie je úspešným zavŕšením a opak sklamaním. Preto horolezci oveľa viac a častejšie „tlačia na pílu“, a tým sa viac vyostrujú medziľudské vzťahy. Trekeri sú pohodovejší, ale aj väčšinou menej zdatní a v spomínanom prípade Rusa, tiež nie bezproblémoví. Menej vystavujú svojou činnosťou do nebezpečia životy a zdravie nosičov a šerpov, ktorí na trekoch menej zarobia.

Neodvážim sa z etického hľadiska zjednodušene posudzovať celú vzniknutú situáciu. Ono je to celé veľmi zložité a komplexné. Chcem zostať „non-judgmental“, nech si každý urobí svoj vlastný záver. Ponúkol som len moju skúsenosť. Budúcnosť vidím tak, že návštevnosť, treking a lezenie bude v Himalájach narastať. Je dobré, že viac ľudí bude môcť vidieť prekrásnu časť našej planéty. Budú ale aj ďalšie ľudské tragédie. Bolo by však dobré, aby ich bolo čo najmenej. Okrem našich zdravotných problémov o tom, že ani treking nie je stopercente bezpečný sme sa presvedčili, keď sme pri zostupe objavili na stene známej pekárne v Namche Bazare plagát o Missing person Slovak Thomas P. Išlo o záhadne strateného trekera zo Slovenska, inak cyklistu, ktorý bol naposledy videný v Dingboche na ceste do Base Campu. Bol by som rád, keby sa to šťastne skončilo...

Fotogaléria k článku

Najnovšie