Trasa

Liptovská Osada - Teplô, horáreň - útulňa Limba - Severné Rakytovské sedlo - Južné Rakytovské sedlo - Rakytov - Severné Rakytovské sedlo - útulňa Limba - Severné Rakytovské sedlo - Rakytov - Severné Rakytovské sedlo - Močidlo, hotel Smrekovica - Podsuchá

Keď som v máji 2013 blúdil prstom po mape, zrak mi padol práve na Rakytov. V dolinách sa všetko zelenalo, ale hore som očakával ešte decentne začínajúcu jar. Čiže množstvo farieb a možno aj posledný sneh. A toto bol správny dôvod, aby som sa vydal plniť si ďalší malý sen.

Šťavnatou zeleňou a hlukom naplnená dolina

Túra sa pre mňa v začína v Liptovskej Osade, lebo po meškaní spojov som nestihol prípoj na Liptovské Revúce. Som preto nútený drať asfalt Revúckej doliny, ale aspoň sa takto zbavujem posledných zvyškov únavy z nočnej šichty. Dolinka je to naozaj pekná, žblnkotajúci potok, svieža zeleň, kvietky a takmer nulová premávka. Cesta dobre ubieha a onedlho docupkám k ústiu Teplej doliny s horárňou Teplô. Batoh odkladám do tieňa, aby som si vybral obed a zároveň sa zdravím Poliakovi, ktorý z doliny mieri do Revúc. Počasie je dosť oblačné, ale do večera by sa to malo len vylepšovať. Študujem turistické tabuľky, podľa ktorých ma odtiaľto až na hlavný hrebeň bude viesť žltá značka. Po čase, aj s foťákom na krku, vyrážam do náručia hôr.

Šliapem Teplou dolinou, ktorá má svoj názov po rovnomennom potoku. Aj vďaka nemu zažívam jar v najkrajšom vydaní. Onedlho sa totiž dostávam do prielomového úseku doliny, ktorá sa tu trošku zúžila. Vďaka dostatku vody a niekoľkým perejám potok poriadne hučí. Darí sa mi nájsť Dolný vodopád Teplého potoka, ktorý ma však sklamal, pretože je to viac-menej len kaskáda. Naviac kvôli exponovanému terénu aj ťažko fotiteľná. Neskôr sa vedľa cesty objavuje niekoľko skalných brál. Celá dolina je priam utopená vo sviežej zeleni, z ktorej sa ozýva nekonečný vtáčí koncert. Prím hrá pinka lesná. Jednoducho dokonalá jarná balada. Míňam akúsi chatku a postupne dorážam do miesta, kde značka uhýba strmo do svahu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Strmákom a traverzom na hlavný hrebeň

Stúpanie naberá grády, čo sa prejavuje na mojom tempe, ale zasa niekde výškové metre nabrať musím. Idem rozbahneným úsekom s ojedinelými výhľadmi na protiľahlý svah doliny. V jednom mieste chodník križuje zvážnicu a stále vytrvalo stúpa. Zrazu sa les rozostupuje a ocitám sa na lúke. Otvára sa odtiaľto prvý seriózny výhľad smerom na Nízke Tatry. Po pár metroch stojím pred útulňou Limba s malým jazierkom. Vchádzam dnu a zdravím sa so správcom. Prezerám si chatičku a následne spolu trochu debatujeme. Po čase prichádza chatár. Dohodol som sa, že si ešte vybehnem na Rakytov. Keďže večer sa blíži, nezdržiavam sa a púšťam sa smerom na hlavný hrebeň.

Nad chatkou vystúpim cez úzky pás lesa na horskú lúku. Následne chodníčkom traverzujem strmé trávnaté severovýchodné úbočie Rakytova. Krajinku v podvečernom svetle oživuje viacero solitérnych smrekov. Okrem Nízkych Tatier s poslednými snehovými jazykmi kvôli silnému oparu vidím len veľkofatranskú Smrekovicu či blízku Tanečnicu. Po pár minútkach dorážam do Severného Rakytovského sedla s farebnými šafranmi a prvosienkami.

Aby som si výstup trochu okorenil, rozhodol som sa pokračovať žltou značkou traverzom do Južného Rakytovského sedla. A keďže času nemám nazvyš, ihneď vykročím a vnáram sa do lesa. V ňom je prítmie a pôsobí tak trošku tajomne. Občas mám pomedzi stromy výhľad na zaujímavo tvarovanú Skalnú Alpu. Kde-tu sa zjavujú aj fľaky snehu. Keď sa prehupnem na západnú stranu, otvára sa mi z lúk pohľad na oblasť Ploskej. Našťastie ma čoskoro víta rázcestník v Južnom Rakytovskom sedle s neaktuálnou tabuľkou o lavínovom teréne.

Samota, ticho a večerná mágia

Opäť postojím trochu dlhšie. Veľmi ma totiž zaujal pohľad na Rakytov so strmými stromovo-trávnatými svahmi, dvíhajúci sa ako pyramída priamo spod mojich nôh. Na okolitých lúkach panuje priam až nadpozemský kľud a ticho, aké len hory uprostred týždňa vedia poskytnúť. Počujem šum mladých lístkov z neďalekých stromov a tlkot svojho srdca. Nikde ani živej duše, jednoducho úplná nádhera. Ale keď cítim, že je potrebné vyraziť, uberám sa zelenou značkou k vrcholu. Stúpam pomalým krokom a dôkladne pozorujem okolie, kde si všímam pasúce sa stádo vysokej zveri. Po chvíli prechádzam cez zúženinu Skalnej brány. Neustále sa otáčam, pretože ma priam fascinuje výhľad na ladné krivky Borišova, Ploskej či dokonalý až magický zub Čierneho kameňa. Nízke slnko vrhá všade navôkol dlhočizné tiene a krajina je tak nesmierne plastická. Chodník ma popri kosodrevine a snehovom poli privádza na samotný vrchol Rakytova vo výške 1567 m.

Stojí tu drevený kríž a dožívajúca lavička, o ktorú opieram batoh. Horský večer je v plnom prúde a začínam si vychutnávať všetko, čo ponúka. Foťák je v plnej permanencii i napriek tomu, že výhľady sú vďaka oparu obmedzené. Kruhový rozhľad zahŕňa na východe Nízke Tatry, na severe masívy Smrekovice i Skalnej Alpy, spoza ktorých vykúka Veľký Choč. Západný a severozápadný horizont zapĺňa turčiansky veľkofatranský hrebeň s Lyscom či Kľakom. Za nimi vidieť Malú Fatru. Na juhu je spomínaná trojka Borišov, Ploská a Čierny kameň a za ňou centrálny hrebeň s Ostredkom. Pofukuje chladný vetrík, mäkké svetlo oblieva krajinu a atmosféra je presne taká, po akej som túžil. Obloha na západe je výrazne ružovočervená a deň sa chýli ku koncu. Mám veľmi rád večerné chvíle na horách, prinášajú absolútny pokoj, aký raz za čas potrebujeme snáď všetci. Vyčkávam do zotmenia a potom sa spúšťam trávnatým svahom do Severného Rakytovského sedla a odtiaľ späť do útulne. Tu na mňa rýchlo dolieha únava a po večeri idem skoro spať.

Rakytovské ranné zázraky

Ránko sa síce neženiem za východom slnka, ale aj tak sa z útulne vytrácam skoro, ešte za šera. Cez Severné Rakytovské sedlo sa opäť dostávam na Rakytov. Chcel som fotiť krajinu v rannom svetle, lenže to by nemohol byť vrchol ponorený v hustom mlieku. Pokým hútam, čo teraz, príroda to rieši za mňa. Hmla sa totiž trhá a mne padá sánka. Veľkofatranské vrcholy na juhu sú prikryté nízkou oblačnosťou, pôsobiacou ako perinka. Vplyvom silného chladného vetra je síce prefukovaná z východu na západ, ale tým, že sa striktne drží vrcholov, pôsobí, akoby stála. Okrem toho v inej časti Veľkej Fatry a ani v Malej Fatre či Nízkych Tatrách žiadna oblačnosť nie je. Krajina je ožarovaná skorým ranným svetlom plne zvýrazňujúcim svieže jarné farby. Chumáč hmly sa občas prevalí aj cez Rakytov a na ňom sa stále dookola vytvárajú vidmá priam na počkanie. Do toho všetkého tieň Rakytova, premietajúci sa na konci Ľubochnianskej doliny. Je to neuveriteľné a neopakovateľné divadlo, som v správnom čase na správnom mieste. Ozajstné ranné zázraky.

Ako postávam bičovaný víchrom, kochám sa zalesnenými útrobami spomínanej Ľubochnianskej doliny. Večer mi bránilo šero, ale teraz pekne vidím kopčeky, ktoré sa nad ňou dvíhajú. A okrem nich moje oči priťahujú aj dva tajomné trávnaté hrebene uprostred zvané Dvorisko a Perušín. Po čase sa Čierny kameň a spol. zbavujú oblakov a mám možnosť si ich konečne odfotiť. Ako posledná sa odhalila ostýchavá Ploská. Po vrcholovej fotografii s krížom sa pomaly zberám na zostup. Otvára sa mi krásny výhľad na trávnaté partie Tanečnice i Skalnej Alpy a zalesnenú Smrekovicu. Fotím nejaké kvietky a chodníčkom v riedkom poraste dorážam späť do Severného Rakytovského sedla. Až v závetrí si dávam výdatné raňajky. Po chvíli prichádza od Limby dvojica turistov, ktorá sa takmer hneď vracia naspäť.

Živelná krása jarných lesov i lúčin

Odtiaľto pokračujem po zelenej smerom k hotelu Smrekovica. Akurát nerozumiem, prečo je chodník vedený traverzom v lese a nie hrebeňovými lúkami Tanečnice. Ale na druhej strane to nie je obyčajný les. Je to NPR Skalná Alpa. Ako som spomínal, chodník sa tu kľukatí traverzujúc strmé svahy spadajúce kamsi do hlbín Ľubochnianskej doliny. Smreky sa striedajú s bukmi, jaseňmi, javormi i jarabinami. Stromy v tejto nadmorskej výške sú ešte svieže s mladými lístkami a celý les pôsobí očarujúco. Míňam prameň vody i peknú lúčku pod Tanečnicou. Sem-tam sa otvára výhľad na protiľahlý turčiansky hrebeň. Tichá potemnelá atmosféra je striedaná s hlučným koncertom pinky lesnej a iných spevavcov. Je to priam dokonalá až živelná krása jari. Postupne sa začínajú objavovať malé čistinky, až vyliezam z lesa na strmých lúkach pod vrcholom Skalnej Alpy (1463 m).

Avšak nepúšťam sa letným traverzovým chodníkom, ale stúpam tesne pod kosodrevinou porastený vrchol, kadiaľ vedie zimné tyčové značenie. Keďže mám dostatok času, chcem sa zdržať a vychutnať si všetko, čo krajina ponúka. Skladám batoh a vyberám čosi na osvieženie. Popri tom očami hltám parádny výhľad. Nízkotatranský i zvolenský hrebeň sú príliš vzdialené a preto väčšiu pozornosť venujem bližšej pyramíde Rakytova, zubatému Čiernemu kameňu či plochejším krivkám Ploskej a Borišova. Všetko uzatvára turčiansky hrebeň s Lyscom, Jarabinou a Kľakom. A samozrejme úžasné trávnaté Dvorisko. Trochu sa mračí, ale nie je to nič tragické. Pri spätnom pohľade na lesy Tanečnice je perfektne vidieť rozdiel medzi sviežozelenými listnáčmi a tmavšími ihličnanmi. Ako tu tak ležím v tráve, rozhodujem sa, že si odbehnem na jedno magické miesto, ktorého názov si nechám pre seba...

Posledné lúky a prekvapivo pekná dolina

Po návrate k batohu ešte chvíľu vylihujem a potom sa dávam na odchod. Popod vrcholovú kosodrevinu mierim na severnú vyhliadku Skalnej Alpy. Z krásnych lúk so solitérnymi smrekmi si znova obzerám Nízke Tatry i obrovskú Smrekovicu. A po chvíľke úchvatný lúčnato-lesnatý kraj v okolí hotela Smrekovica, korunovaný Malou Fatrou v pozadí. Dychvyrážajúce, v hlave sa mi začínajú rodiť plány na podrobnejší prieskum tejto nádhery. Následne cez trávnaté sedielko a chodníčkom vo svahu dorážam na rázcestie pri Smrekovici. Tu sa vôbec neflákam a cestou, okolo ktorej sú ešte protisnehové zábrany, mierim do doliny. Lúčim sa tak s lúkami a definitívne sa ponáram do lesa.

Musím podotknúť, že tentoraz ide o krásny smrekový les, presne taký, aký poznám z Nízkych Tatier. Na rázcestí k vojenskej zotavovni Smrekovica sa dostávam na asfaltku v doline Vyšné Matejkovo. Z okolitého prostredia začínam byť nadšený. Cesta sa kľukatí svahom vysoko nad hučiacim horským potokom a je ponorená v hustom smrekovom lese. Škoda akurát, že ma neustále míňajú autá, kaziace príjemnú tajomnú atmosféru. Zakrátko serpentínami dorážam k potoku, odkiaľ pokračujem dnom údolia. Vo svahu si všímam chránený Matejkovský kamenný prúd.

Les sa pozvoľna mení, pridávajú sa listnáče a jeho krása upadá, ale dolina je stále zaujímavá. Začína sa výraznejšie kľukatiť, naviac sa trochu zužuje a jej svahy sú strmé a vysoké. Pod vplyvom týchto faktorov je tu vytvorené prítmie a skutočne osobitá atmosféra. Priznám sa, že celá dolina ma dosť očarila a rozhodne to nie je nudné šliapanie. Keď sa objavia prvé stavby, netrpezlivo očakávam koniec. Zakrátko prechádzam chatovou oblasťou Podsuchá a modrá značka ma privádza k hlavnej ceste medzi Ružomberkom a Donovalmi. Na zastávke si dávam neskorý obed a vyčkávam na autobus.

Záver

Vo Veľkej Fatre sa nevyskytujem často, ale opäť som sa presvedčil, že ju zanedbávam neprávom. Bola to totiž mimoriadne, až trochu nečakane výborná túrička. Nestretol som takmer žiadnych ľudí, počasie prialo a prostredie ma nadchýnalo. Pochod Teplou dolinou v úvode bol doslova oslavou všetkých jarných živlov, večer vo vrcholovej oblasti Rakytova bol nesmierne podmanivý až magický. Taktiež ranné zázraky na vrchole mi vyrážali dych a les v rezervácii Skalná Alpa považujem dodnes za jeden z najkrajších, akými som kráčal. Na základe prežitého som skonštatoval, že Veľká Fatra mi skutočne učarovala. Určite sa ňou budem túlať častejšie.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek