Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Dohňany – Lysá pod Makytou cez rozhľadne

Keď sme sa pred rokmi pri návrate zo stretnutia Hikingu na Portáši zastavili pozrieť si rozhľadňu nad Dohňanmi, hneď vo mne skrsla myšlienka na vander okolitými neznačkovanými lesmi s prespaním na rozhľadni. Trvalo to pekných pár rokov, no ja som sa myšlienky nevzdal a tento rok som ju nadhodil Ivanovi a Ctiborovi. Myšlienka prejsť neznačene od rozhľadne nad Dohňanmi k rozhľadni na Čubovom kopci a prespať na jednej z nich ich oslovila, a tak som mohol začať plánovať. Vlakové spojenie napokon rozhodlo, že sme vyštartovali z Dohnian a skončili v Lysej pod Makytou.

Vzdialenosť
38 km
Prevýšenie
+1600 m stúpanie, -1600 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 05.07.2014
Pohoria
Biele Karpaty - Kýčerská hornatina a Javorníky
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 807 m n. m.
  • Najnižší bod: 265 m n. m.
Voda
Prameň pri záchytnom parkovisku nad Dohňanmi, prameň pod Barnovým vrchom, prameň pri Hoteli pod širákem, vodovod na cintoríne v Střelenke
Nocľah
rozhľadňa na Čubovom kopci
Doprava
Púchov (vlak, bus) - Dohňany (bus)
Lysá pod Makytou (bus) - Púchov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1076 Vršatec, Súľovské vrch (1:50.000)

1. deň

Dohňany – Mačisko - rozhľadňa na Tlstej hore – Hladký vrch – Jazero – Černákovec – Barnov vrch – Mičovec – Vavrík – Slamkovci – Bílá Voda – Čubův kopec

Z Bratislavy sme vycestovali rýchlikom o 5.55 h do Púchova a na stanici sme zistili, že plánovaný autobus do Dohnian akosi nejde zo železničnej stanice (ktorá je momentálne totálne rozkopaná). Nuž sme využili čakajúci taxík, ktorý nás za prijateľný peniaz v prudkej búrke doviezol do Dohnian pred kultúrny dom. Kým sme vyťahovali protidažďové veci, lejak ako prišiel, tak odišiel a počkal si na nás až 10 minút pred cieľovou železničnou stanicou v Lysej pod Makytou.

Ivan si nakúpil nevyhnutné pivká a mohli sme vykročiť po náučnom chodníku Tri skaly. Je pekne vyznačený, teda v dedine, respektíve po záchytné parkovisko nad ňou. Ďalej sme značku nevideli, a to sme pozerali traja! Od parkoviska sme sa vybrali doľava a došli sme pod košatý listnáč. Spod neho vyteká prameň pitnej vody, ktorá je nadlho posledná. Asfaltka sa postupne zmenila na kamenistú cestu a napokon na lesnú, hlinenú cestu. Stúpali sme pomaly, nemali sme sa kam ponáhľať. Minuli sme odbočku, ktorá prudko stúpa na hrebeň a po ktorej som pred rokmi išiel hore. Dnes sme chceli prejsť celý okruh. Cesta sa však akosi strácala, a tak sme napokon odbočili doprava a začali stúpať, predierať sa húštinami, až sme vyšli rovno pred rozhľadňou.

Zhodil som batoh, na stôl rozložil kelímky z Dr. Hoj – nosová masť a nalial AU COQ D´OR. Pre parťákov to bol prekvapujúci ťah, ktorý odo mňa rozhodne nečakali, ale potešil ich. Vyliezli sme posilnení hore na rozhľadňu a kochali sme sa ako "pán doktor". Počasie nám prialo a mali sme kus Slovenska – Javorníky, Krivánsku Fatru, Lúčanskú Fatru a Strážovské vrchy ako na dlani. Rozhľadňu, vysokú 21,5 m, postavili v roku 2009 v rámci projektu "Rozhledny Hornolídečska a Púchovské doliny" na kótach 651 m. Partnerská kovová veža, vysoká 37 m, stojí na vrchu Vartovna nad obcou Seninka pri Vsetíne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po stopách plynovodu

Vyše hodiny sme sa vytešovali perfektnou viditeľnosťou, no napokon sme sa pobrali po ceste, ktorá vznikla kladením plynovodu. Cestou sme stretli zopár miestnych, čo si vyšli na prechádzku. Zobal som červené maliny, ktoré hojne rástli popri chodníku a za pol hodiny sme boli pri kríži pod Hladkým vrchom. Je tu kryté posedenie, no pokračovali sme lúkou doľava po žltej. Keď zahla doprava, pokračovali sme doľava okolo zosilňovača a napojili sme sa na zelenú značku. Pri ďalšom kríži sme si posedeli na lavičkách, trošku sa najedli a opustili sme zelenú, ktorá klesá do Zubáka. Nepotešil nás rev motoriek mladíkov, ktorí z dediny vyrazili do hôr ukojiť si svoje adrenalínové túžby. Chvalabohu, nie v smere nášho pochodu po plynovode.

Plán postupu mimo značiek, keďže tu žiadne nie sú, som mal vytlačený a zakreslený na dvoch čiernobielych A4. Trošku sme maturovali nad smerom, keď nás lesná cesta doviedla na asfaltku a ona pokračovala strmo hore. Dali sme prednosť asfaltke, ktorá nás doviedla k výdatnému prameňu. Práve včas, lebo v horúčave sme skoro všetko vypili. Naplnili sme fľaše i bruchá a opustili asfaltku, ktorá klesala doľava. Vykročili sme doprava hore popri potoku. Došli sme mierne rozbahnenou cestou k poľovníckej maringotke s prístreškom, pod ktorou je tiež prameň. Spotení sme sa zložili na lavičky a rozoberali perfektný zážitok. Keď sme totiž prichádzali k maringotke, vôbec nás nezaregistrovali pasúce sa lane vo vysokej tráve a až cvakot fotoaparátov ich vyplašil a ladnými skokmi zmizli v lese.

Keď sme trošku obschli, zbehli sme pár výškových metrov na cestu a vybrali sa z križovatky doľava a neskôr prudkým stúpaním lesom sme vyšli na cestu s plynovodom. Doviedla nás do sedla s krásnym výhľadom do doliny, kade chodí vlak na Moravu. Ďalekohľadmi sme napokon objavili rozhľadňu na Čubovom kopci, a tak sme sa pustili strmo dolu lesnou cestou. Prekrižovali sme asfaltku a z lesa sme vyšli na velikánsku lúku. Na jej ľavom okraji stojí senník so škridlovou strechou. Má rovnú podlahu, funkčné dvere a pohodlne by sa tu vyspali štyria ľudia.

Cesta z lúky na chvíľu vošla do lesa, no hneď sme sa ocitli definitívne na lúkach nad Strelenkou. Samoty prešli do radovej zástavby, ocitli sme sa na asfaltke, ktorá nás popod železničnú trať doviedla rovno pred krčmou U zvončeka. Ruksaky leteli dolu zo spotených chrbtov, na stôl putovalo pivko, kofola, rumík, slaninka s chlebom a cibuľou. Jednoducho, ťažká pohoda. Keďže sme boli skoro jediní hostia, krčmár sa dal s nami do reči. V dedine práve prebiehal zápas "Mladí : Starí", čo vysvetlilo opustenosť krčmy. Prebrali sme starostlivosť o klasickú drevenicu, MS vo futbale, Tour de France a čo tu robíme. Ukázalo sa, že aj pokračovanie na moravskú stranu som naplánoval dobre, sám krčmár nám radil rovnakú cestu.

Z krčmy na rozhľadňu

Nuž s ťažkým srdcom sme sa napokon odlepili od lavice, nahodili "ťažké svine" na chrbáty a vykročili ponad potok opäť do kopca. Pár havkáčov by aj išlo s nami alebo žeby si len chceli zahryznúť? Radšej sme ich videli za plotmi a vykročili do lesa popri potôčiku. Časom som sa odtrhol od parťákov a strmo stúpajúc lesom som prišiel k hraničným pätníkom. Napojil som sa na úzky chodníček, neskôr lesnú cestu a vyšiel som na lúke, na ktorú z protismeru práve dorazili kamoši. V jednom z dvoch domov práve včelár stáčal med, a tak sme sa mu vyhli oblúkom. Vybrali sme sa hore lesom, pretože sme sa potrebovali napojiť na modrú, ktorá by nás doviedla k rozhľadni. Za 30 minút sme stáli pod ňou. Mladý párik práve zalieval oheň, a tak som ich poprosil, nech nám ho nechajú. Žiaľ, neskoro.

Ruksaky sme si odložili na prízemí rozhľadne a vybehli hore. Stojí na relatívne malej lúčke, obklopená stromami. Ale zhora je dobrý výhľad, napríklad na vojenskú strelnicu nad Střelenkou. Spravil som zápis do vrcholovej knihy a vybrali sme sa chystať drevo na oheň. Veď sme chceli opekať a posedieť dlho do noci. Ctibor vybral malú pílku, ja som začal zbierať konáriky na podpal a Ivan nám striedavo pomáhal. Oheň chytil jednou zápalkou, dali sme si ďalšiu masť do nosa, opekali slaninku, kecali a vytešovali sa z nádherného večera. Skôr než sa zotmelo, rozložili sme karimatky, spacáky a kým sme do nich definitívne zaliezli pred 23.00 h, užívali sme si pohody letného lesa a obdivovali poletujúce svätojánske mušky.

2. deň

Čubův kopec – Střelenský vrch – Střelná – Končitá – Bartošovec – Mišovec – Barnov vrch – Lysá pod Makytou

Noc bola pokojná a mimoriadne teplá. Otestoval som darovanú samonafukovaciu karimatku a určite som spal na mäkšom, ako Ctibor na hliníkovej fólii. Vstávali sme snáď na tri etapy, no po siedmej sme, posilnení poslednou masťou do nosa, raňajkovali. Deň sa ukazoval byť až veľmi slnečný. Chceli sme chytiť vlak o 15.15 h z Lysej pod Makytou, a tak sme po ôsmej šliapali po modrej. O turistov sa tu starajú aj po duševnej stránke, a tak sme sa na dvoch prístreškoch so stolom a lavičkami zasmiali na vtipných popisoch okolia a histórie vzniku ich názvu.

Pri smerovníku Střelenský vrch sme z modrej prestúpili na červenú a začali klesať k Střelenke. Na okraji lesa a lúk nad obcou je "Hotel Pod širákem". Niečo také som ešte na svojich potulkách nevidel a klobúk dole pred tým, kto to vymyslel a zrealizoval.

Veľký altánok so zvoničkou, pieskovisko s hračkami pre deti, voliéra s hrdličkami a bažantami, vodovod, latrína a tri miestnosti bez strechy na prespanie. Na to všetko dozerá zo stromu tulák Karel. Zapísali sme sa do knihy návštev, orazítkovali si cancák, vhodili euro do kasičky a zobrali si dve pohľadnice. Každý sme si zazvonili a zišli do dediny.

Krčma bola zatvorená, nuž môžeme len pokračovať ďalej. Podľa mapy doľava, Ctibor vraj prišiel pred časom po červenej z inakade. Napokon sme si na cintoríne naplnili fľašky vodou a veľkým oblúkom, ponad železničný tunel, po asfaltke došli k futbalovému ihrisku, kde sme našli červenú. Z mojej A4 bolo jasné, že musíme po asfaltke a prvou poľnou cestou doľava. Tak to aj bolo a popri zvedavých kravičkách sme začali naberať výškové metre. Pod prvými stromami sme našli za potokom stanový detský tábor a mne sa z hlbín mysle vynorili nádherné spomienky na Miřetín. Hja, kdeže lanské snehy sú!

Cesta nás doviedla k lúke s poľovníckou chatkou a kúsok nad ňou bolo v lese políčko osadené ovsom a posedom. Nuž aj slepý Norbert by tu niečo zastrelil. Toto jednoducho nemám rád. Chodník začal naberať na strmosti a napokon sa na ľavej strane objavili na stromoch výstražné tabuľky – Pozor, životu nebezpečné, strelnica! Keď som pred rokmi s už nebohým Petrom šliapal hranicu, znela dokonca zdola streľba ako pri Verdune. Teraz bolo ticho, a tak sme sa pri smerovníku na Končitej usadili a dali si obed.

Značka odbočovala doprava po hranici a po najedení sme išli doľava po hranici. Začali lúky a pekné výhľady do doliny. Po štvrťhodine hranica odbočila doľava dolu do doliny a my sme pokračovali rovno. Slnko pražilo a vcelku sme sa potešili, keď sme zastali v sedle nad Strelenkou, kde sme včera začali schádzať do doliny. Asi na 200 metroch sme kráčali rovnako ako včera, no dnes sme nezbehli doprava na stranu Zubáka, ale pokračovali sme rovno po hrebeni. Ivan začal mať pivný absťák a nechcel pokračovať po húsenkovej dráhe hrebeňa. Mal som vypočítané, že až na tretej odbočke doľava máme začať klesať do doliny. Napokon ma parťáci ukecali a odbočili sme skôr. Cesta ale skončila na skládke dreva a z nej stúpala strmo doprava hore. Nuž som to zvrtol doľava a strmým svahom sme opatrne zostúpili na asfaltku, ktorá, zdá sa, ide po vrstevnici popod celý hrebeň. Keď sme míňali veľkú lúku, opustili sme asfaltku a šikmo išli dolu lúkou. Vošli sme do húštiny mladých stromčekov a hrešiac sa predrali k potoku. Po jeho zdolaní sme boli opäť na asfaltke a pri prvých domoch Lysej pod Makytou. Začalo pršať, no než sme sa rozhodli prezliecť do nepremokavého, boli sme na stanici. Do odchodu vlaku sme mali 20 minút, a tak sme si len posadali na lavičky a sledovali slovenský folklór. Totálne napitý chlapík na opačnom peróne nadával neviditeľnému nepriateľovi, z času na čas ho knokautoval alebo mlátil do steny čakárne. Nuž, civilizácia nás víta!

Po návrate domov som na stránke www.rozhlednovymrajem.cz zistil, že len v Zlínskom kraji je v blízkosti hraníc tucet rozhľadní a tak viem, kam budú nasmerované najbližšie vandre!

Fotogaléria k článku

Najnovšie