Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

MTB Lumšory – polonina Runa – Perečyn – Ubľa

Pokračovanie víkendu na Zakarpatsku má svoj jasný cieľ – vrchol poloniny Runa dosiahnutý na bicykli. Počas dňa však nahliadneme aj do najzapadnutejších dediniek, užijeme si prudké stúpania aj trasľavé zjazdy a nevynecháme ani „objaviteľské“ zachádzky k zaujímavostiam popri trase. Asfaltový záver natiahne počet kilometrov na viac ako 100, čo splní kritériá seriózneho výjazdu pre náročnejšieho cyklistu.

Vzdialenosť
109 km
Prevýšenie
+2000 m stúpanie, -2250 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jar – 15.06.2014
Pohoria
Ukrajina - Zakarpatská Ukrajina: Východné Karpaty (Schidni Karpaty) – Rovná polonina (Polonina Runa/Rivna) a Berezne-Lipšanská brázda
Trasa
  • Najvyšší bod: 1477 m n. m.
  • Najnižší bod: 145 m n. m.
Voda
studňa v Likicaroch, prameň v stúpaní na poloninu Runu
Doprava
horský bicykel
Ubľa (bus) - Snina/Stakčín (vlak, bus)
Doplňujúce súbory
GPX súbor: runa2.gpx

Trasa

Lumšory – Turyčky – Likicary – Lypovec – polonina Runa – Preluka – vodopád Vojevodyn – Turja Poľana – Poroškovo – Turja Pasika – Rakovo – Turji Remety – Simer – Perečyn – Dubrynyči – Myrča – Malyj Bereznyj (Malé Berezné) – hraničný priechod UA/SK (Malyj Bereznyj/Ubľa)

S mixérom v latríne

Ráno nás víta vlhkou zimou a nikomu sa veľmi z vyhriatej postele nechce. No vedúci je neúprosný a trvá na dodržaní času odjazdu. Balíme raňajky, naťahujeme rukavice a púšťame sa zjazdom do obce Turyčky. Otvorený magazín je len brieždivým snom, a tak kávoholici budú musieť vydržať. Na rázcestí zalomíme doľava a začneme sa zahrievať stúpaním po rozbitých zvyškoch asfaltu. Miro objavuje mechanickú poruchu na bicykli, no prehovoríme ho, že na tom ešte odjazdí 1000 a nie 100 kilometrov. Nakoniec sa odhodlá pokračovať s nami. Popri ceste si všímame drobné kaskády aj menšie kaňonovité úseky, kde sa potok musel do kameňa poriadne zahryznúť. Prvá odbočka z hlavnej trasy povedie do obce Likicary. Mierime k drevenej cerkvi sv. Vasyľa Velykoho z roku 1746. Dedinka schovaná v údolí pod poloninou je takmer živým skanzenom. Pri ručne vyrezávanej studni pod stáročnou lipou si dávame zraz celej skupiny a zvyšujeme počet duší v dedine o niekoľko percent. Kostolík je naozaj nádherný, no mňa viac trápia ranné črevné pochody. Latrína nikdy nesklame, je vybavená dokonca akousi proletárskou literatúrou na hygienu. Po bližšom štúdiu zisťujem, že je to návod na použitie kapitalistickej elektroniky v podobe kuchynského mixéra. Neprekáža, poslúžil dobre.

Hygienické štandardy

Vedieme malý vnútorný boj s výškovými metrami a nahlodáva nás myšlienka skratky cez sedlo priamo do Lypovca. No mokrá tráva a neznalosť terénu ma odradia a volíme osvedčený prístup okľukou po ceste. Vrátime sa teda k rázcestiu so smerovníkom a znova stúpame. Cesta je čoraz horšia, je až neuveriteľné, že aj toto je spojnica s dedinou. V doline stretávame deduška v slušivom obleku. Ide pešo, tak ako zaiste celé desaťročia predtým a tak, ako bude chodiť, pokiaľ bude vládať. Pri vjazde do Lypovca sa scenéria otvára a zároveň sa začína vojenská panelová cesta, ktorá nás bude sprevádzať až na vrchol Runy. V centre dediny je pristavený veteránsky Zil, na korbe lavica obložená farebným kobercom a po drevenom rebríku nastupujú mladí aj starí. Aj takto môže vyzerať „verejná“ doprava, no skupina sa podľa parádneho oblečenia vybrala inam, ako zbierať čučoriedky na poloninu. Pre väčšinu účastníkov zájazdu je dôležitejší objav zvončeka. Elektrického, ktorým sa privoláva gazda do obchodu v suteréne rodinného domu. Pri pohľade na skupinu mu zaiskria oči, a tak sa dáva do obsluhovania. Malinovka, pivko, nejaké sladké potešenie, odvážnejší to skúšajú aj s chladenými potravinami... Pri pohľade na domáceho pána v gumákoch a montérkach, ktorý do sáčkov na keksíky najprv fúkne a potom ich holými rukami nakladá, by asi prišlo nevoľno najmä kontrole obchodnej inšpekcie. Zvlášť, keď bloček tvorí zošit, kde pánko ceruzkou vpisuje sumy. Účtovník celou dušou. Popri obchodovaní samozrejme zvláda aj konverzáciu o našom pôvode, cieli cesty a zaťahuje aj na politickú nôtu. Kofeínistom ešte sľúbi kávu a letí na poschodie za manželkou, nech postaví kanvicu. Zatiaľ sa skladáme vonku pred domom, no na položenie batoha akosi neviem nájsť vhodné miesto. Všade sa povaľujú zvyšky biologických procesov miestneho dobytka. V sprievode hluku a dymovej clony, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani tank v bojovom nasadení, okolo nás prehrmí Zil z námestia. Samozrejme aj s pasažiermi. Mohli sme mať odvoz nahor, ale prišli sme sem bicyklovať a nie jazdiť na nákladiakoch.

Magnet pre offroady

Želáme si teda navzájom veľa zdaru a najmä síl a individuálnym tempom sa definitívne vrháme v ústrety tisíckam panelov, ktoré nás na ceste k vrcholu čakajú. Dávame si porcie výhľadov, no Oskar praží, a tak chládok lesíka príde celkom vhod. Skupina sa trhá, dávam si fotopauzy na každej zákrute a predbežne kontrolujem výškové metre. Nohám sa miestami nechce, no stále mám voľné prevody, pre prípad najhoršej núdze. Od pripojenia cesty od jazera Komsomolcov, ktorou sme prišli minulý mesiac, to poznám a viem, čo ma čaká. Horizont je dosť zaparený a vzdialené kopce nevidno. Očami preto vyhľadávam aspoň dedinky v podhorí, ktorými sme niekedy išli. Pri prameni nad cestou dorieďujem višňový džús na nelepkavý obsah cukru, keď zdola vidím prichádzať prízrak. Presnejšie kórejskú dodávku plnú turistov na roadtripe. Nad Lypovcom je malý úsek cesty postihnutý zosuvom a neveril som, že by túto prekážku mohlo prekonať aj niečo bez pohonu na všetky kolesá. Zjavne som sa mýlil... S posádkou sa dávam do rozhovoru a prezrádzajú mi, že oveľa výdatnejší prameň sa nachádza pod cestou. Sami si tam dopĺňajú zásoby do plastových barelov a miznú za najbližšou zákrutou. Pred sebou mám posledné kritické stúpanie. Teplota začala akosi povážlivo klesať a dvíha sa vietor. Nohy na moje počudovanie vládzu a aj pľúcka stíhajú. Z obzoru sa vynára torzo vojenskej základne na vrchole poloniny. Vzduch okupuje skupinka paraglajdistov nacvičujúca rôzne figúry a pristávanie. Obieha nás kolóna poľských offroadov na „expedícii“ a celkovo je na vrchole nejako husto. Najvýkonnejší cyklisti majú za sebou prieskum betónového podzemia a zima im začína zaliezať pod nechty. Teplomer v tachometri ukazuje poriadny pokles, cez vrchol sa začína prevaľovať oblačnosť, a tak naťahujem čiapku. Cítim závistlivé pohľady gramárov s minimalistickou výbavou, no pripraveným dnes šťastie praje. Baštíme proviant a spoločne vyčkávame zadný voj našej miniatúrnej výpravy. Prichádzajú ďalšie offroady, no ich vodiči asi veľa skúseností nemajú, lebo ostávajú v zaváhaní aj na úsekoch, kde by nemala problém ani firemná Fabia. Konečne prichádza aj posledná dvojica, Roman to s prevodmi na trekingovom bicykli skutočne nemal ľahké a nadchádzajúci zjazd na hladkých pneumatikách mu tiež veľmi nezávidím. Oznamujú nám svoj plán odbočiť na sever do Ljuty a vrátiť sa trasou, ktorou sme išli pred tromi týždňami. Spravíme si rýchlo spoločné vrcholové fotografie a utekáme pred dažďom nadol, každý svojim smerom. V „mojej“ skupine ostávame piati a dúfam, že žiadne straty nás cestou nečakajú.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Začíname zjazd hrebeňom poloniny. Dnes veľmi nefotím, takže bicyklu nakladám plnú porciu a klesanie si vychutnávam do posledného kameňa až po bod varu brzdovej kvapaliny. Zaplavený emóciami idem do finálového klesania vymletou cestou. Dole zisťujem, že som niekde stratil mobil. Parťáci ho skúšajú prezvoniť, našťastie sa vytriasol iba kúsok cesty späť. Vychádzame na Preluke, lúčnom sedle na rozhraní povodí. Naši ukrajinskí kamaráti, ktorí sa s nami včera podvečer rozlúčili, tu plánovali v prípade zlého počasia prespať na salaši a prípadne na nás počkať, aby sme išli do Malého Berezného spolu. Ideme ku dreveným budovám, no všade je len ticho. Po chvíli dobehne malý štvornohý strážca, ktorý našťastie vrtí chvostom. Ideme bližšie, keď sa zjaví pán domáci. Vitalij tam vraj nespal. (Neskôr sa doma dozvedám, že išli do Ljuty a pedálovali asfaltom domov do Malého Berezného až do polnoci).

Vojevodyn

Lukáš po prudkom zjazde mení brzdové doštičky, Miro sa vŕta v rozpadnutých ložiskách pohonu, takže si dávame pauzu pri rozhovore s bačom. Mladý chlap Košice pozná, vraj tam sedel vo väzení. Vypytujem sa na možnosti prenocovania aj nejakého jedla, keďže na salaši poskytujú prenájom koní na vychádzky po okolitých horách. Ubytovanie v stodole nie je problém a aj niečo na zjedenie sa vraj nájde. Ale spoľahnúť sa na prítomnosť správcu a hrniec gulášu z jeho hlasu veľmi necítim. Rozlúčime sa a mierime do doliny potoka Šypot. Cesta je samý kameň, po dažďoch je vlhko a aj šmykľavo. Pokrm pre pravoverné offroady si v zjazde miestami vychutnávam. Moje presvedčenie znova pokazí posádka nemeckej dodávky, ktorá práve zaparkovala doslova na poslednom metri relatívne dobrej cesty. Varujem ich pred pokračovaním, načo mi vyplašený mládenec spoza volantu prikyvuje, že rozumie a ďalej nejde. Schádzame ku rázcestiu s dreveným smerovníkom. Štyri cesty a dve šípky otočené neurčitým smerom. No rozhodni sa. pútnik. Rozhodujeme sa podľa navigácie a mali by sme si dnes podať Lotto, lebo sme trafili správne. Objavujeme značku a po chvíli v protismere aj Chevrolet. Nie Corvette ale Niva, samozrejme. Odbočili sme do jednej z kaňonovitých dolín, ktorá je zásobovaná vodou z Runy. Dôvod je po zdolaní technického stúpania a záverečného chodníka jasný každému. Je ním vodopád Vojevodyn, 24 metrov vysoký krásavec vytvorený na zlome tektonických vrstiev. Divokosť miesta dopĺňajú napadané stromy a aj to, že sme jediní návštevníci. Fotíme, preliezame z jedného brehu na druhý a vychutnávame si atmosféru padajúcej vody. (Bohužiaľ, aj v tomto prípade sklamala domáca príprava, pretože až neskôr zisťujem, že proti prúdu sa nachádzajú ešte dva menšie vodopády).

Karpatské zákutia

Chodník popri vode by nás vraj doviedol až na poloninu, no odtiaľ sme prišli a zjazdne to nevyzerá ani pre pravých enduro fanatikov. Zjazdujeme preto naspäť ku chate, brána je ale zatvorená a tabule hlásia, že máme ísť naokolo. Tak to dodržíme a stavebnými mechanizmami rozblatenou cestou rýchlo klesáme k sústave rybníkov. Znova tabule so zákazom lovu. Na malej poľane sa navzájom čakáme. Postávajú tu dve malé dievčatká a ponúkajú nám návštevu neďalekej chaty. Ich ukrajinčine akosi nerozumieme, ale s pomocou billboardu a posunkov sa dovtípime, že chovajú divú zver. Len nám nie je jasné, či si ju máme prísť pozrieť, odstreliť alebo zjesť... Poďakujeme za ponuku a klesáme ďalej dolinou. Moje pozorné oko vidí, čo aj staré mapy. Tadiaľto musela kedysi ísť parná mašinka lesnej železnice. No iba profil cesty je to, čo ju prezrádza. My ideme za niečím jasnejším. Znova vyhadzujem smerovku do bočnej doliny a príjemným chodníčkom vyšliapaným na starej ceste sa vnárame do hustoty karpatského lesa. A zrazu je to tu; prvý mostík, po chvíli aj druhý. Oceľový krásavec sa klenie vysoko nad potokom a my ho prekonávame po provizórnych doskách položených na prestarnutých podvaloch. Áno, ideme po trati lesnej železnice a pri treťom moste si dávame konečnú. Najmonumentálnejší prepoj je zasadený do brehov meandrovitého kaňonu vo výške tretieho poschodia. Niekto prednedávnom pomohol k jeho zdolaniu dodaním nových dosiek a tak môžeme bicyklami aj na druhú stranu. Tu sa vychodený chodník končí, no železnička kedysi pokračovala ďalej. Zišiel by sa nám Alex, náš ukrajinský sprievodca, čo včera "nenašiel doma bicykel". Pozná to tu a zaiste by ukázal ešte nejaké zaujímavosti. No na dnes musia stačiť aj historické práce starých majstrov. Vraciame sa do hlavnej doliny, cesta sa mení z prašnej na asfaltovú a na lúkach popri potoku si víkend užívajú desiatky domácich na pikniku. Všade odparkované autá, deky, ležadlá a vôňa ohňa s dobrotami. My nezastavujem, máme meškanie...

V Turej Poľane (Turja Poljana), prvom to znaku civilizácie, si dávame bufetovú prestávku v magazíne. Obsluhuje nás malé dievčatko, na pomoc ale prichádza mama. Zásobení sú naozaj slušne, takže nedeľné pečivo aj nejaké mrazené potešenie putuje cez pult. Lukáš zvažuje expresný návrat na večerný vlak do Stakčína, ale pred 70-kilometrovou porciou asfaltu na 29“ fulle uprednostní moju ponuku odvozu autom od hranice do Košíc.

Tour de mosty

Po nefalšovanej horskej etape sa dávame do boja s asfaltom. Ku hranici je to ešte 45 kilometrov po dedinách v podhorí cez Berezne-Lipšanskú brázdu. Po chvíli sa pripájame na hlavný ťah smerom na Perečyn a prvé, čo ma doslova šokuje, je rastlina. Výrazná a najmä invázna. Do boja s boľševníkom obrovským sa tu zjavne nikto nepúšťa a pliaga pokrýva obrovské územia. Smer toku rieky Turia ukazuje, že by sme mali mierne klesať. No dávni gazdovia neboli hlúpi a dediny stavali na nevýrazných riečnych nánosoch. Vo výsledku teda pred každou dedinou stúpame. V Poroškove chcem odbočiť ku kostolu. Aj sa nám to darí, no pripája sa k nám dvojica miestnych mládencov. Na niečom očividne frčia, lebo pobehujú okolo bicyklov ako besné kozy. Pod mostom zas tróni na brehu auto obalené v šampónovej pene a jeho majiteľ sa netvári práve nadšene. Rýchlou jazdou sa zbavujeme naspídovanej dvojice a vraciame sa na hlavnú cestu. Dosť bolo poznávania bočných uličiek, ideme len priamo. Počasie sa umúdrilo, len protivný vietor sa rozhodol fúkať od západu. No katastrofa. Na krajnici dofukujem pneumatiky a snažím sa držať zvyšku partie. Očami občas pátram po pozostatkoch železničky, no okrem jedného torza mostíka a krátkeho násypu na hrádzi toho veľa nevidím. Deň sa pomaly chýli k tmavšej časti, keď prichádzame na predmestie Perečyna. Stojíme, "tour de mosty" má posledné pokračovanie na staručkom oceľovom moste ponad Uh. Podľa povrchu a šírky slúžil ako cestný, pokiaľ vedľa neho nepostavili betónového brata, po ktorom premáva miestna MHD. Sme blízko centra mesta a tak parťákov prehovorím na malý okružný výlet. Perečyn bol kedysi významné centrum, no dnes jeho krása akosi upadá. Ošumelé pomníky dávnej slávy mi pripomínajú niektoré slovenské mestá, no architektúra centra je iná, viac sovietska. Na hlavnom námestí sa zastavujeme pri kovovej soche. Patrí Fedorovi Feketemu, miestnemu poštárovi, ktorý plnil funkciu posla medzi vzdialenými dedinami. Údajne je to jediný pamätník poštára na svete...

Bez záverečného posedenia

Pôvodne som chcel vyskúšať miestnu pizzeriu, no čas je neúprosný a hodinové posedenie by nám nadobro zdrevenelo nohy. Pozrieme si teda ešte kresťanský chrám aj židovskú synagógu a mierime na sever, ku hraničnému priechodu. Pri odbočke na Zaričovo si odskočím na most odfotiť výhľady počas zlatej hodinky. Malé cigánčatá lovia na primitívne palice ryby, no keď ma zbadajú, rozpŕchnu sa. Hodím údiv na maštaľ pristavenú k budove železničnej zastávky a pokračujem v šliapaní do pedálov. Prestáva ma počúvať nehodou zničené koleno, tak len mechanicky odrátavam Dubrynyči, Myrča a nakoniec Malé Berezné (Malyj Bereznyj).

Vitalij, náš parťák zo včera, má vo Veľkom Bereznom krčmu. Sľúbil nám pohostenie pri samovare a sľúbili sme sa, že v prípade chuti zájdeme. No stmieva sa a vidina domova je silnejšia. V obchodíkoch pri schengenskej hranici nakúpime obligátne sladkosti, nejaké vysoko oktánové pitie za ľudový peniaz a zamierime ku colnému vybaveniu. Akademická štvrťhodinka ubehne ako voda dole Uhom a sme znova na rodnej hrude. Autá stoja na svojom mieste, bicykle na strechu, lúčenie so spolubojovníkmi a ostáva iba hltanie kilometrov v ústrety domovu. V Košiciach ešte spravím rozvoz účastníkov a pred polnocou sa vrhnem do sprchy. Ráno sa ide do práce...

Predchádzajúca časť pobytu

Fotogaléria k článku

Najnovšie