Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Sedlo Čez dol
Sedlo Čez dol Zatvoriť

Túra Leto v Júlskych Alpách III.

Po dlhšom čase sa opäť vraciam k písaniu. Už mi to aj chýbalo, len som sa nevedel nejako rozhýbať. Prešiel síce nejaký deň od dovolenky, no na túru, počas ktorej sme utekali pred búrkou, sa nedá zabudnúť. Nebudem ale predbiehať udalosti. Ako ďalšiu túru v poradí sme si vybrali prechod dvoch dolín cez sedlo Čez dol (1632 m).

Vzdialenosť
20 km
Prevýšenie
+1012 m stúpanie, -1012 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto
Pohoria
Slovinsko: Alpy (slovinsky Alpe) - Východné Alpy (Vzhodne Alpe) - Južné Vápencové Alpy (Južne Apneniške Alpe) - Júlske Alpy (Julijske Alpe) Triglavský národný park (Triglavski narodni park)
Trasa
  • Najvyšší bod: 1632 m n. m.
  • Najnižší bod: 620 m n. m.
Voda
Pramene na obrazku
Doprava
Kranjska Gora - Trenta (autobus)

Trasa

Trenta – Zatrep Zadnjice – Zadnjiški dol – sedlo Čez dol – Trebiški dol – Gmajna – Trenta, Gajnžer

Ako som spomínal v predošlých častiach, ak ste nepricestovali do Kranjskej Gory autom, na túru sa viete odviesť iba lokálnym autobusom s najskorším odchodom o 8.30 h. Nie je to žiadna sláva, ak chcete urobiť časovo dlhšiu túru, lebo ste limitovaní spiatočným spojom. Konečne vyrážame smer Trenta, kam sa dostaneme po takmer hodinovej jazde autobusom po serpentínach cez sedlo Vršič, odkiaľ sa chodieva napríklad na Prisojnik. Po vystúpení z autobusu nás víta polooblačné počasie. Nič nenasvedčuje prichádzajúcej búrke. Ona tam niekde je, len sme o nej ešte nevedeli.

Vyrážame po typickej slovinskej červeno-bielej značke (Knafelčeva markacija) do doliny Zadnjica. Chodník sa postupne zdvíha, keďže je potrebné nastúpať tisíc výškových metrov. Kráčame proti prúdu potoka Zadnjica s rovnakým názvom ako dolina, ktorou preteká. To, že ani po hodine nikoho nestretáme, nás ani trochu neprekvapuje. Zrejme sú všetci zalezení po hoteloch v Kranjskej Gore alebo sa šplhajú na národnú horu Triglav. Na chvíľu si oddýchneme pri rázcestí. Naľavo je chodník ku vodopádu Belopotoški slap. My sa však držíme plánu a pokračujeme smer sedlo Čez dol.

Príroda je nádherná, vychutnávame si pohľady na skaly, ktoré nás obklopujú. Sú iné, na aké sme zvyknutí z našich Tatier. Dolina je úzka a slnečné lúče sa ťažko predierajú pomedzi skaly, aby nás ohriali. Stále je príjemne a ani náznak zlého počasia. Ani sme sa nenazdali a odkrojili sme druhú hodinu nášho putovania dolinou. Dorazili sme k rázcestiu, naľavo je chodník smerujúci strmo nahor do sedla Lukjna. My bočíme doprava a prechádzame vyschnutým korytom potoka, ktorý sa znova naplní v čase jarného topenia snehu alebo prívalových dažďov. Pomaly stúpame k sedlu Čez dol, kde počujeme nejaké hlasy. Konečne ľudská bytosť a hneď štyri. Narazili sme na rodinku českých turistov, ktorí vyrazili z Trenty o hodinu skôr ako my. Prehodíme s nimi zopár zdvorilostných fráz, dozvedáme sa, ako sa v Tatrách nudili, a tak zavítali do Júlskych Álp. Zamenili Slovensko za Slovinsko a ukazujú nám mapu z vojnového obdobia, kde sú zakreslené dokonca aj bunkre.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nechávame ich za sebou s pocitom, že sme konečne niekoho obehli. Stúpame kamenistou cestičkou, ktorá miestami prechádza cez zosunuté balvany. Kráčame pokojne, spokojní s časom. Stále sme v limite a máme časovú rezervu pre spiatočný spoj. Vtom sa z ničoho nič spustí hrmenie, ako keby ho niekto zapol vypínačom. Obzerám oblohu, odkiaľ sa to na nás ženie a rozhodujeme sa, čo ďalej. Do sedla nám chýba asi päť minút, tak sa ponáhľame hore, rozumej „šprintujeme, čo nám dych stačí“. Chceme vedieť, čo je na druhej strane sedla. Sme konečne hore, stretávame Poliaka, ktorý má dosť naponáhlo. Schádzal zľava od chaty Zasavska koča. Je nám jasné, že búrka ide odtiaľ. Zo sedla vidíme dolinu Trebiški dol a les, ktorý ju pokrýva skoro v celej dĺžke, čo je v prípade búrky oveľa lepšie ako sa vracať späť. Rozmýšľame, čo urobili Česi, ktorých sme nechali za sebou. Schádzame dole okolo malej chatky, ktorá zrejme slúži ako úkryt v prípade nepriazne počasia.

Stále silnejúce hrmenie nás ženie nižšie a nižšie, chodník je kamenistý, miestami je to iba čistá skala. Po pravej strane chodníka stekajú po skale potôčiky, ktoré zvyšujú pozornosť turistu na šmykľavej skale pod nimi. Konečne vchádzame do lesa s pocitom, že búrka môže pokojne doraziť. Zo sedla Čez dol do Trenty sú dve hodiny zostupu viac-menej bežným lesným chodníkom až na spomínanú skalnú pasáž, ktorá je počas dažďa zrejme dosť šmykľavá. Po približne hodine sa po ľavej strane začínajú objavovať usadlosti Gmajna, čo naznačuje blízkosť civilizácie. Po chvíli sa dolina končí a schádzame na asfaltovú cestu, ktorá vedie do Trenty. V diaľke počujeme prichádzajúci autobus, z oblohy sa spustili ťažké kvapky a šprintujeme ku zástavke autobusu na znamenie. Autobus nás obieha, kývem naň ako na prvého mája za oných časov. Navyknutý správaním niektorých slovenských vodičov autobusov ma prekvapuje, že na nás počkal. Trochu premoknutí, ale zato spokojní, nastupujeme na spiatočnú cestu serpentínami. Napriek tomu, že sme boli hnaní prichádzajúcou búrkou, bola to veľmi pekná túra dvoma dolinami.

Fotogaléria k článku

Najnovšie