Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Šúrsky rybník
Šúrsky rybník Zatvoriť

Túra Ivanka pri Dunaji – Biely kríž – Rača

Skončila sa letná turistická sezóna, pozeráme na dno svojej kešene a rozmýšľame nad nejakými úspornejšími (dočasne) túrami a výjazdmi. Ideálne obdobie na uskutočnenie túr v našej blízkosti, ktoré sa nám nezdajú veľmi atraktívne a možno aj nudné. Bývam v Ivanke pri Dunaji a už dávnejšie som rozmýšľal nad prejdením zelenej turistickej trasy od Mohyly gen. M. R. Štefánika do Malých Karpát na Biely kríž. V sobotu priali všetky okolnosti – mal som veľa času a málo peňazí.

Vzdialenosť
28 km
Prevýšenie
+462 m stúpanie, -446 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
leto – 06.09.2014
Pohoria
Podunajsko: Podunajská nížina - Podunajská rovina a Malé Karpaty (CHKO Malé Karpaty)
Trasa
Voda
Ivanka pri Dunaji (bufet Wigwam), Biely kríž (bufet Včelín)
Doprava
Bratislava (vlak, bus, MHD) - Ivanka pri Dunaji (bus)
Bratislava-Rača (vlak, bus, MHD) - Bratislava (vlak, bus, MHD)
SHOCart mapy
» č.1078 Malé Karpaty, Bratisla (1:50.000)

Trasa

Ivanka pri Dunaji – jazero Šutrovka – majer Prudské – Panónsky háj – Šúrsky rybník – Šúrsky kanál – Pustý kostolík – Sakrakopec – Biely kríž – Bratislava, časť Rača

Vytýčil som si trasu a smer. Lenže po ceste nie sú žiadne občerstvovacie stanice pre smädného turistu a váhal som, či to zvládnem bez občerstvovacieho moku, ktorý by ma inšpiroval k posedu a rozjímaniu. Nakoniec som po krátkom váhaní naplnil 1,5 l fľašu vodou a poďho na túru. Ešte predtým som si preštudoval článok od Mira, aby som vedel čo ma asi čaká. Bolo tam trošku kritiky na uvedenú trasu, tak sa na to po roku pozriem, či sa niečo zlepšilo.

Kilometráž som si navýšil, keďže som vyšiel od kaštieľa v Ivanke pri Dunaji a rovnou cestou som sa vydal k jazeru Šutrovka, kam sa chodím kúpať od svojich mladých čias. Žiaľ, bufet Wigwam bol ešte zavretý, takže žiadne popíjanie, postretával som par známych z Ivanky, rybári si vážili ticho, ktoré okolo nich vládlo a všade bola pohoda a pokoj. Vybral som sa cez kukuričné polia a popri bývalom majeri Prudské smerom na Mohylu. Pri prechádzaní okolo farmy Prudské som bol poriadne šokovaný tým, čo ľudia dokážu urobiť okolo seba. Bolo neskutočné, čo sa tam nazbieralo neporiadku a z farmy sa stala zrúcanina. Keby tam nebol odpad, dal by sa tam nakrútiť akčný vojnový film. Aká to paralela, lebo si pamätám ešte začiatkom nášho štátu, bola to veľmi produktívna farma z čias ČSSR. Dávala prácu možno aj 100 ľudom, teraz po 20-ročnom šafárení pri novom zriadení je to ďalší „úspech trhového hospodárstva“. Spomenul som si na slová autora v článku o Skalici, kde bola vedená kritika práve na to, čo všetko sa pobúralo za čias ČSSR, ja to vidím opačne. Ale dosť bolo polemizovania, poďme radšej ďalej.

Od majera vedie poľná cesta na juhozápad k Bratislave, ktorá sa po asi 500 metrov ostro stáča na severozápad. Je to príjemná cyklistická cestička, veľa ľudí ňou nechodí, ale nie je tam ani čo obdivovať. Aj keď niekto si tam nájde svoje – je tam krásna flóra, obdivoval som kvetiny a aj to, akú ma príroda kúzelnú moc, keď bývalé smetisko zmenila na celkom príjemný a zarastený les.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po 6 kilometroch sa dostávam k Mohyle M. R. Štefánika – za mojich mladých čias to bola zrúcanina, hore bola plošinka, na ktorú sme čoby chalani vyliezali. Teraz je všetko upravené, okolo na valoch sú vysadené stromy, pokosené – podľa mňa je to celkom fajn a čisté. Je síce pravda, že chýbajú stále reťaze, ale je to múdre rozhodnutie, pretože boli párkrát ukradnuté a žiadny hospodár by si nedovolil nechávať svoj majetok napospas rôznym zberačom železa. Pri slávnostných príležitostiach sa nainštalujú a všetko je ako má byť.

Pri východe z Mohyly je nainštalovaná ceduľa s informáciami. Na začiatku zelenej turistickej trasy je nový smerovník, ktorý ma oboznámi s potrebnými informáciami. A tak sa vydávam po chodníku – dosť nudnou 2-kilometrovou asfaltovou cestou až ku Šúrskemu kanálu. Tu je osadený smerovník, ktorý smeruje turistov do dediny k Múzeu M. R. Štefanika. Pri snahe získať odkaz na Múzeum M. R. Štefánika som sa od predstaviteľa obce dozvedel, že v Ivanke nie je múzeum, ale Pamätná izba M. R. Štefanika. Je to omyl na turistickom smerovníku, ktorý sa stal nekonzultovaním názvov s predstaviteľmi obce.

Pokračujem turistickou trasou popri Šúrskom kanáli. Trasa je dobrá, je síce rovná, okolo mňa sú lesy, je tu pokoj a dá sa dobre rozjímať. Keďže som vyrazil ráno, za chvílu mam úplne mokré nohavice od rosy, holt nedal som si návleky, ale akosi mi to neprekáža. Takto pokračujem popod tri mosty – pri Ivanke, železničný, diaľničný až k mostu z Vajnor na Čiernu Vodu. 100 metrov pred ním nachádzam velikánskeho vatovca – paráda, žiaľ som sa rozhodol, že huby zbierať nebudem (z foto vidno, že to bola pečiarka - pozn. red.). Tu začína nový cyklistický chodník, ktorý je totálne nudný. Dobre to bolo napísané aj v článku od Mira. Ale púšťam sa po ňom ďalej. Zachraňuje ma mobil a Dezeer v ňom, už 3 roky si chcem vypočuť jeden dvojalbum, tak mám príležitosť. V duchu si nadávam, že sa púšťam predpoludním a ešte v sobotu po takejto ceste. Koľko tu mohlo byť poobede krásnych cyklistiek a korčuliarok a moje galeje by sa zmenili na veľmi príjemnú cestu. Neprekáža, asi po 2 kilometroch som prišiel k odbočke, ktorá viedla do Šúrskeho lesa. Fajn – zmena cesty mi veľmi prospela. Nachádzam pre mňa novú osadu – Panónsky háj, čo je pri Bratislave dosť netradičná zóna, ale môžem len závidieť tunajším trvalým, ale asi skôr prechodným obyvateľom, že tu môžu tráviť chvíle pohody. Aj keď komáre tu asi pôsobia.

Pokračujem okolo výskumného biologického ústavu a Šúrskeho rybníka smerom k Svätému Juru a k Pustému kostolíku nad výpadovkou z Bratislavy do Jura a Pezinka. Pomaly cítim blízkosť hôr a celkom ma to teší. Od Pustého kostola idem smerom na západ k Bratislave. Vo vinohradoch je pohoda, i keď na druhej strane chodníka je dvojprúdová cesta. Začalo popŕchať, ale to mi tiež veľmi neprekáža. Všetko je v pohode, natrhal som si pár bobuliek hrozna, hádam to vinohradníci prežijú. Ale bolo dobré. Tu ale mám ku zelenej TZT trošku výhrady. Konkrétne k farbe – jednoducho sa zelená farba na stĺpikoch vinohradu stráca, ciest smerom na Malé Karpaty je veľa a mám často problémy zistiť, kadiaľ treba isť. Je pravda, že označené to je fajn, ale farba splýva na stĺpikoch s vinnou révou a človek sa musí poriadne pozerať. Nakoniec nachádzam správnu odbočku a vyberám sa smerom do kopcov. Začína viac pršať, tak sa uvelebím pod strom a dávam si zlepencový obed. K tomu lahodný vodný mok. No čo mi ešte viac chýba? Po 20-minutovej prestávke začínam pomaly naberať výšku. Škoda že sú slabé výhľady, je po daždi veľmi zamračené, a tak je to o ničom. Po poslednom vinohradníckom riadku ma chodník dovedie k lesu, kde sa cesta rozdvojuje prudko doprava a doľava. Opäť nevidím žiadnu značku. Risknem to doprava, ale nič tam nie je – tak idem doľava. Asi po 200 metroch vidím hneď tri značky. Netvrdím, že na rázcestí nebola značka, ale fakt, že je všade plno zelene a jednoducho zelená farba na označovanie smeru sa sem veľmi nehodí.

Užívam si les a tisíce mušiek okolo mňa si užívajú mňa. Nadávam, ako dobre mi bolo na cyklistickom chodníku a karatistickými pohybmi sa snažím trafiť niektorú z mušiek. Žiaľ, nezadarilo sa. Po počiatočnom mušacom šoku sa trošku rozhliadam okolo seba a mam ďalší príjemnejší šok. Toľko hríbov, čo som tam videl, som ešte nezažil. Som veľmi rád, že som si nič nezobral na zbieranie, lebo by som sa len zdržal. Pokračujem po lese po zelenej, tu je všetko v poriadku a dobre značené. Stretávam hubárov s nenormálnym množstvom húb, čo majú v košíkoch, a to je víkend. Jednoducho jeseň patrí hubám.

Značenie je výborné, za chvíľu k nemu pribúda smerovka na Sakrakopec k pomníku leteckého nešťastia, a tak sa tam zastavím, dám si znovu z lahodného vodného moku pár kvapiek, spravím niekoľko záberov a hor sa na ďalšiu cestu. Biely kríž aj s bufetom ma čaká. Po dorazení si zdokumentujem skoro cieľ, ešte ma čaká cesta do Rače a hurá na potúženie sa do cyklistického bufetu. Jooooj, takú dobrú čapovanú hroznovku som dávno nepil. Kde sa hrabú s pivným mokom na moje chute. Zostávajúcich 5 kilometrov zvládam v pohode a všetko je fajn. Po dorazení do Rače zisťujem, že mám za sebou 28,5 kilometra.

Zhrnutie

Uvedenú trasu som zvládol za 6,5 hodiny, po preskúmaní mojich vrecák som zistil, že príjemný deň ma stál 3,30 €, a to som neznalý automatov MHD kúpil lístok na električku pre jedného dospelého a jedno dieťa. Inak by moje výdavky boli o 0,60 € menej. Popísaná trasa má svoje plusy a tiež mínusy. Nie každý má chuť šliapať zopár kilometrov po asfaltke, ale na druhú stranu je tu z 80 % pokoj a ticho. Turista nestretáva veľa ľudí s výnimkou cyklistickej cesty pri Vajnoroch. Je to jednoducho pohoda. Musím ale napísať, že na smerovníkoch a značení sa popracovalo a takisto si myslím, že informovanie návštevníka pri mohyle sa zlepšilo. To je môj názor.

Fotogaléria k článku

Najnovšie