Trasa

Tatranská Javorina – horáreň pod Muráňom – Kopské sedlo – Predné Kopské sedlo – Veľké Biele pleso – Trojrohé pleso – Veľké Biele pleso – Chata Plesnivec – Šumivý prameň – Tatranská Kotlina

Ráno vystupujeme z autobusu v Tatranskej Javorine. Modrá obloha sľubuje pekný deň. Vyberáme sa po modrej značke. Lesná cesta vedie popri potoku, voda žblnkoce a vzduchom sa nesie nezameniteľná aróma lopúchov (pozn.red. - deväťsil lekársky). Onedlho prichádzame k rázcestiu pod Muráňom. Tu sa odpája zelená značka, vedúca do peknej Zadnej Javorovej doliny a Sedielka. Dnes sa ale tešíme na Belianske Tatry, a tak prekračujeme mostíkom potok a o minútku sme pri horárni a malej geologickej expozícii v prírode. Okrem toho sa nachádzame aj na náučnom chodníku Zadné Meďodoly, takže si robíme vzdelávacie zastávky. Jedna z tabúľ nás upozorňuje na výdatný prameň. Voda vyviera spod zeme naozaj slušným prietokom, okolo 150 l/s. Chodník sa o chvíľu stáča doľava a privádza nás do kratučkej, ale veľmi krásnej tiesňavy Bránka, kde si Meďodolský potok prerazil cestu cez dolomitové horniny.

Nejaký čas ešte pokračujeme lesom. Na hranici lesa a lúk míňame zátišie s drevenými medveďmi, ktoré práve dostávajú nový náter. Tu končí aj lesná cesta a ďalej pôjdeme len po úzkom chodníku. Terén sa otvára, čakajú nás lúky so sem-tam pohodenými ihličnanmi, s ružovou kyprinou úzkolistou a vzadu dokresľujú scenériu skalnato-trávnaté vrcholky Belianskych Tatier. Náš postup sa značne spomalí, pretože sa jednoducho nevieme vynadívať. Sem by som mohla chodiť asi každý deň. Chodník stúpa veľmi mierne a smerom dozadu sa nám tiež odkrývajú úžasné výhľady, najmä na majestátnu Javorinskú Širokú, ale aj poľské Tatry.

Pozvoľna sa z lúk dostávame na úbočie Ždiarskej vidly. Nenáročným traverzom sa posúvame čoraz bližšie ku Kopskému sedlu. Pokocháme sa výhľadmi na ďalšiu časť hrebeňa Belianok i na Jahňací štít a potom si robíme obedovú prestávku. Dúfam, že raz bude legálne prejsť si celý hrebeň, teda aspoň to, čo je schodné na pešo. Zatiaľ mi musí stačiť vandrovať s Tónom v článku o hrebeňovke z roku 1977. Pri takýchto výhľadoch chutí ohromne. Dosť fúka, takže onedlho nám začína byť chladno. Pokračujeme červenou značkou, neustále sa obzerajúc na charakteristické siluety Ždiarskej vidly a Havrana. Prejdeme Predným Kopským sedlom a popod nezameniteľný skalnatý bochníček Belianskej kopy klesáme k Veľkému Bielemu plesu. Vidieť aj Trojrohé pleso, ktoré odtiaľto vyzerá ako malá mláčka, z veľkej časti zarastená. Vzadu siluetu dotvára Veľká Svišťovka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Klesanie nie je veľmi príjemné, ale ani veľmi dlhé. V okolí rázcestníka a prístreška je pomerne dosť ľudí, takže sa dlho nezabávame. Naša cesta vedie ďalej popod Belianky, ale párminútovú zachádzaku k Trojrohému plesu si neodpustíme. Ak by úplne zarástlo, bola by to večná škoda. Jeho modrá hladina so štítmi Belianok v pozadí je obrázok ako z raja. Vraciame sa na rázcestie a tentokrát nás povedie zelená značka. Klesáme do doliny Predné Meďodoly. Názov prezrádza banskú minulosť lokality, tak ako názvy Predné či Zadné Jatky, Veľký Košiar a Pastviny to, že sa tu kedysi páslo. Napokon stačí privrieť oči a aj tu vidím ovečky.

Terén je nenáročný, výhľady úžasné. Občasný úsek medzi kosodrevinou a vynárame sa na Rakúskej poľane. Nádherné miesto, modrá obloha, biele skaly, svetlozelená tráva, tmavozelené stromy a ružová kyprina. Úplná symfónia farieb. Najradšej by som sa len tak rozbehla po lúke bližšie ku kopcom. Nedá sa nič robiť, treba sporiadane pokračovať po chodníku.

Lavínová odbočka

Vnárame sa do lesíka a ideme menej záživným terénom. Onedlho nás čaká ďalší dychvyrážajúci pohľad na Skalné vráta a okolité bralá a odtiaľ strmé klesanie ku Chate Plesnivec. Prekračujeme strmý lavínový žľab, resp. "súžľabie" od Bujačieho vrchu. Na druhej strane Chaty Plesnivec pretína chodník ďalší lavínový žľab. Chata stojí na bezpečnom vyvýšení. Oba žľaby sú v našej lavínovej mape zaznačené modrou farbou, čo znamená ojedinelý výskyt lavín. Tu som takú ojedinelú zažila.

V zime 2005/2006, kedy padalo neskutočne veľa snehu, sme s Ľubom na prelome rokov trávili posledné zimné prázdniny v Tatrách. Kvôli silnému sneženiu sme postupne zrušili štyri nocľahy na Térynke aj na Zbojníčke, kde sme chceli silvestrovať. Jedna z mála realizovaných túr bol výšľap na snežniciach na Chatu Plesnivec. Keď sme išli hore, snehu bolo síce po pás, ale modrá obloha. Na vypožičaných XXL snežniciach to bol pre mňa zážitok. Stále sa mi vyzúvali. Brodiť sa v lese snehom v takej výške ale tiež nebolo nič extra. Na chate sme strávili príjemný večer. V noci snežilo a snežilo. Ráno sme chceli o ôsmej vyrážať pre zmenu po zimnej ceste, t. j. žltej značke. Pri rannom krájaní salámy si však Ľubo takmer ufikol prst, tak sme sa zdržali. O osudnej ôsmej sme počuli rup a veľké šušťanie. Pribehla som k oknu, ale videla som len veľký kúdol bieleho prachu. Jeden zo žľabov sa zosypal práve na našu predpokladanú trasu. Po tomto nám chatár odporučil sa vracať po zelenej lesom. Stále snežilo, tak sme na v lete ľahkej vychádzkovej trase poriadne bojovali. V Tatranskej Kotline sme sa skoro nevedeli rozhodnúť, ktoré auto máme odhrabávať.

Preberiem sa zo spomienok, je krásny slnečný letný deň. Sadneme si na terase a objednávame si polievku a parené buchty. Potom nás čaká záverečný úsek. Nič náročné, traverzový chodník sa príjemne vrtí lesíkom, občas pohodená lavička. Len nad a pod Šumivým prameňom nejako pribudlo rúbanísk. Tak sa aspoň na niekoľkých miestach pokocháme výhľadom na Vysoké Tatry. Značka nás zavedie na autobusovú zastávku, kde o chvíľu brzdí autobus, takže sa bez spoznávania ďalších pohostinských zariadení vraciame do Smokovca a "potúrové" pivko si dávame až doma.

Túru môžem odporúčať všetkým romantickým dušiam, ktoré sa rady kochajú nádhernými výhľadmi, a aj všetkým pragmatikom, ktorým sa za tými výhľadmi nechce priveľmi šliapať.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek