Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra East Coast Trail 3

“Pozri, neprší,” hovorím Mati večer po návrate z túry na Cape St. Francis. Podľa predpovede by už malo, je poriadne zamračené, ale neprší. Dážď nepočuť ani v noci a hoci sa ráno pri pohľade z okna ukazuje olovená obloha s ťažkými mrakmi, zatiaľ stále neprší. Ranná hygiena, raňajky a ešte stále neprší. Je to jasné, ideme na túru. Dnes prejdeme aspoň jeden úsek z južnej vetvy East Coast Trail.

Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
leto – 10.08.2014
Pohoria
Kanada: ostrov Newfoundland (Terre-Neuve)
Nocľah
St. John’s
Doprava
taxislužba

5. deň - Blackhead-Fort Amherst

Južná vetva chodníka East Coast Trail má viac ako 200 km. Dnes prejdeme 11-kilometrový úsek, ktorý je najbližšie k St. John’s. Taxík nás vezie do maličkej dedinky Blackhead, cestou síce trochu mrholí, ale žiadny veľký dážď to nie je. Vystupujeme pri malom kostolíku, prejdeme okolo niekoľkých rybárskych domčekov a ocitneme sa pri smerovníku. Dnešný úsek sa volá Deadmans Bay Path.

Zo začiatku ideme otvoreným terénom, po ľavej ruke máme posledné domy v Blackhead a potom hustý les, napravo sa nám v plnej kráse predvádza búrlivý Atlantický oceán. Opäť začína mrholiť, tak si obliekame vetrovkové pršiplášte alebo pršiplášťové vetrovky. Je celkom teplo, a tak nám mrholenie ani veľmi neprekáža, len aby sa nezmenilo na silnejší dážď. Hovoríme si, že toto je pravá newfoundladnská atmosféra, veď sme na najdaždivejšom a najhmlistejšom mieste v Kanade.

Chodník sa postupne ponorí do lesa a takmer bez výhľadov obchádza záliv Deadmans Bay. Príjemná prechádzka lesom, opatrnosť je však namieste, lebo chodník je skalnatý a mokré skaly sú poriadne šmykľavé. Po čase vidno more, na brehu obdivujeme zaujímavé skalné útvary, asi najkrajší z nich je Peggy’s Leg. Blížime sa k dlhému, ostrému výbežku Small Point, pevnina je široká len niekoľko metrov. Na druhej strane výbežku je záliv Freshwater Bay.

Približujeme sa k miestu, ktoré v nás vyvoláva pochybnosti, odkedy sme si prvý raz pozerali mapky chodníka aj s krátkymi opismi jednotlivých túr. Vôbec nevieme, čo si o ňom máme myslieť. Aby sme sa dostali na druhú stranu zálivu, máme podľa mapy pokračovať asi 400 metrov po skalách. V rozbúrenom mori. Dáme to, či sa budeme musieť vrátiť? Príjemným lesom s malou dušičkou kráčame k zmieňovanému miestu. Konečne vidíme inkriminovaný 400-metrový pás skál, ktorý vyzerá dosť široký a zdá sa, že ho prejdeme. Sme von z lesa a pred nami je možno 10 metrov široký val vytvorený z veľkých skál. Asi naozaj nebude problém dostať sa na druhú stranu. Podľa opisu túry v mape je val pred nami z veľkej časti dielom prírody. Dobrovoľníci, starajúci sa o chodník, museli balvanmi preklenúť niekoľkometrový úsek, vedúci cez vodu, a zároveň preukladať skaly tak, aby sa po nich dalo prejsť aspoň ako-tak pohodlne. V roku 2001 búrka zmietla asi 30-metrový úsek valu do mora, ale dobrovoľníci ho onedlho spriechodnili.

Hneď na začiatku valu nás upútajú zhrdzavené kusy železa, sú to pozostatky vraku lode Thetis, ktorá tu stroskotala v roku 1936. Chôdza po okrúhlych mokrých balvanoch nie je veľmi pohodlná, ale po niekoľkých minútach sme suchou nohou na druhej strane zálivu. Dvaja rybári so psom tu majú postavený stan, krátky rozhovor a pokračujeme ďalej. Ešte chvíľu pôjdeme tesne popri brehu mora a potom nás čaká najstrmší výstup celej dovolenky. Musíme vystúpať na masív South Side Hills, čo je asi 200 výškových metrov a podľa vrstevníc na mape to vyzerá byť strmé. A naozaj. Chodník nás nemilosrdne vedie rovno hore, driapeme sa po skalách, všade okolo sú mokré kríky, vysoká tráva a paprade, a tak máme po chvíľke nohavice celé premočené. No nádhera! Výstup je ako otvorená učebnica geografie, začíname v pásme listnatých drevín, les sa postupne mení na zmiešaný, kúsok vyššie sú len ihličnany.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V hornej časti výstupu máme podľa mapy prekročiť Ennis River, opäť sa ukáže, že anglický názov je poriadne nadnesený, lebo je to skôr potôčik ako potok a rieka to naozaj nie je. Po kameňoch sa s prehľadom dostaneme na druhý breh, stretávame mladé dievča, ktoré sa len tak samo vybralo na túru. Stromy sú čoraz menšie a menšie, stúpanie sa zmierňuje a konečne vychádzame na akúsi náhornú plošinu s vysokohorským charakterom. Obdivujeme jazero Duck Pond, dáme si prestávku na jedlo a Maťa si prezlečie premočené nohavice. Moje kraťasy našťastie nie sú až také mokré, a tak v nich budem pokračovať.

Práve sme dosiahli výškový rekord dovolenky, sme v nadmorskej výške 210 metrov. Popis na mapke uvádza, že hore môže byť oveľa chladnejšie, ako na brehu mora, naozaj fúka silný studený vietor. Ako nás upozorňuje mapka, náhorná plošina je zradná, počas hmly je veľmi ľahké stratiť značku. South Side Hills vidno aj zo St. John’s, mohutná oblačnosť často prekrýva ich najvyššie partie.

Mrholí, ale hmla nie je, dokonca miestami veľmi nesmelo vykukne slnko. Prechádzame okolo jazierka Sandy Bottom, kde sa vraj dá v lete príjemne kúpať. Je síce koniec augusta, ale dnes by to bolo len pre najtvrdšie povahy. Chodník nás vedie skalami pomedzi zakrpatené ihličnany a neodmysliteľné čučoriedky, na niekoľkých miestach dokonca musíme do preliezania skál zapojiť aj ruky.

Hoci sme veľmi blízko mesta, vyzerá to tu ako v divočine poriadne vzdialenej od civilizácie. Postupne prechádzame okolo niekoľkých močiarov a jazier. Pri dvojici jazier Soldiers Pond, prekročíme po moste potôčik a pomaly sa nám začne otvárať pohľad na St. John’s s veľkým námorným prístavom a aj na strmý bralnatý Signal Hill s typickou stavbou na vrchole. Ešte jazero Big Dam a začína odporne strmý zostup. Chodník vedie skalnou suťou, kde treba dávať veľký pozor. Na úplnom konci chodníka sú drevené schody, pár metrov po nich a sme v dedinke Fort Amherst. Trvalo nám to necelých 5 hodín

Kedysi tu bola vojenská posádka, ktorá chránila vstup do úžiny, na konci ktorej je prístav v St. John’s. Je tu maják, ktorý sa ako pamiatka zachoval dodnes. Začína fúkať odporne silný vietor a mrholenie sa pomaly mení na dážď. Do St. John’s odtiaľto nie je ďaleko, asi 4 kilometre, ale treba ísť po asfaltke, dosť prší, a tak začíname rozmýšľať nad taxíkom. Zrazu sa pred nami z ničoho nič ocitne telefónny automat a je rozhodnuté. Taxík príde o niekoľko minút, taxikár je našťastie vášnivý turista, a tak mu neprekáža, že mu do auta práve nastúpili dvaja premočení a zablatení jedinci.

Dnes sme to stihli len tak-tak, lebo lejak postupne silnie a len čo prídeme do hotela, začne pršať a fúkať tak, že človek by von ani psa nevyhnal. Napriek počasiu, ktoré malo od ideálneho ďaleko sa nám dnešná túra veľmi páčila. Zmokli sme len trochu a celé to malo zaujímavú tajomnú hmlistú atmosféru, akoby mal ku brehu už-už priraziť Bludný Holanďan so svojou loďou.

Signal Hill

Na zaujímavom kopci s nadmorskou výškou 143 metrov, ktorý je dominantou St. John’s sme boli niekoľkokrát, teda už prvý deň poobede, keď Maťa prišla od zubára a prestalo pršať. Išli sme sa len tak prejsť do mesta a skončili sme na Signal Hill, odkiaľ sme potom zišli do Quidi Vidi. Nevzali sme si foťák a tak sme sa na druhý deň, keď sme išli z Logy Bay do Quidi Vidi rozhodli, že budeme pokračovať na Signal Hill a urobíme zopár fotiek. Lenže človek mieni a príroda mení, od mora sa prihnala hustá vlhká hmla a hoci sme fotili, bohviečo to nebolo.

Dážď, ktorý začal pri návrate z poslednej túry pokračoval až do obeda ďalšieho dňa. Potom zrazu zmizli všetky mraky a ukázala sa takmer gýčovitá modrá obloha, akú sme počas celej dovolenky nevideli. Okamžite sme vypadli z izby, odviezli sme sa autobusom do Quidi Vidi a išli sme sa prejsť okolo pomerne veľkého jazera Quidi Vidi Lake. Príjemná rekreačná zóna pre ľudí žijúcich nablízku.

Po 3 hodinách sme sa vrátili do hotela, že si ideme trochu čítať. Vydržal som to asi hodinu, ale modrá obloha a slnko mi akosi nedovolili sústrediť sa na knihu. Hovorím Mati: “Idem na Signal Hill, ideš aj Ty?” Maťu kniha zaujala a navyše sa jej nechcelo znovu ošetrovať otlaky, tak mi hovorí: “Kľudne choď.”

Od hotela to na Signal Hill trvá necelú hodinu. Najprv prejdem centrom St. John’s, mesto je postavené vo veľmi strmom svahu, ani neviem, či na Slovensku máme také kopcovité mesto. Možno Banská Štiavnica, či Levoča, ale tu je to asi ešte strmšie. Vznik St. John’s sa datuje až do 16. storočia a mesto má naozaj historický nádych, po takmer európsky vyzerajúcom Quebec City je to asi druhé najkrajšie kanadské mesto. Bytovky majú pestré farby, akoby miestni obyvatelia aspoň takto chceli bojovať s dlhotrvajúcimi hmlami, dažďom a snežením.

Na Signal Hill idem z mesta po asfaltke, ale pri jazere Deadmans Pond, ktorému kraľuje skalnatý Deadmans Hill sa odpojím a hore vyjdem po dobre viditeľnom chodníku. Nad St. John’s pomaly zapadá slnko, pohľad je to až neopísateľne krásny. Postupne prechádzam okolo bývalých kasární, kde sídlila posádka, strážiaca morskú úžinu vedúcu do prístavu v St. John’s. Ešte chvíľku a som pri Cabot Tover, akomsi malom hrade, ktorý stojí na vrchole. Dá sa vyjsť aj hore, z veže je krásny výhľad. Celý Signal Hill je historickou rezerváciou celokanadského významu. Počasie prilákalo veľa ľudí, možno sem prísť na aute, v lete sem chodí MHD.

Nasleduje zostup dlhočizným dreveným schodiskom, dolu začína traverz masívu Signal Hill. Z kamenistého chodníka vidno veľkú časť včerajšej túry, dedinku Blackhead, výbežok Small Point, záliv Freshwater Bay, kde pozorné oko rozozná aj kamenný val, strmé úpätie South Side Hills, maják vo Fort Amherst. Z prístavu akurát vyplávala loď, čo vezie materiál na ropnú plošinu, počkám a vyfotím si ju aj s majákom. Traverz ma potom privedie ku premostenej skalnej pukline, na jednom mieste sa chodník zúži, niekoľko metrov dlhý úsek je zabezpečený reťazou. St. John’s je asi jediné veľké mesto, kde sa z centra dá za 20 minút prísť na chodník zabezpečený reťazou. Ak viete o nejakom ďalšom, sem s ním.

Prírodný úsek chodníka sa končí, prichádzam ku rybárskej osade na okraji mesta. Ani neviem, ako mám domčeky, postavené na maličkom kúsku zeme, vymedzenom z jednej strany strmým bralom a z druhej strany morom, opísať. Niečo mi predsa napadlo, ak by sa “skrížila” pražská Zlatá ulička s našim Vlkolíncom, možno by vzniklo niečo podobné. Ešte prejdem centrom mesta, kde to večer začína žiť ako sa na veľký prístav patrí, potom strmo hore, s poslednými zábleskami svetla prichádzam do hotela.

Záver

Hoci sme videli len málo, Newfoundland sa nám dostal pod kožu. Ak sa niekedy podarí, radi by sme prešli celý East Coast Trail a chceli by sme navštíviť aj hory na západe ostrova. Mesto St. John’s a jeho okolie je naklonené pešej turistike, je to asi najviac k turistom priateľské veľké kanadské mesto. East Coast Trail ponúka zaujímavú “vysokohorskú turistiku po rovine”, za 5 dní sme stretli minimum ľudí, nie sú tu medvede a počas túr nás neobťažoval žiadny protivný hmyz. Z Dublinu sa do St. John’s lieta každý deň, let trvá iba 4 hodiny, takže aj zo Slovenska je Newfoundland relatívne dobre dostupný. Jeho návšteva určite stojí za to.

Fotogaléria k článku

Najnovšie