Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Jeseň pod Ďumbierom
Jeseň pod Ďumbierom Zatvoriť

Túra Iľanovo – Poludnica – Trangoška

Poludnica – výškou priemerný, no z hĺbky Liptovskej kotliny predsa výrazný nízkotatranský vrchol, hrdo sa týčiaci nad mestom Liptovský Mikuláš. Jeho návštevu som si plánoval už v júni, no skrátený pobyt v Liptovskom Jáne, navyše s deťmi, mi to neumožnil. Prišiel september a s ním ďalšia príležitosť.

Vzdialenosť
23 km
Prevýšenie
+2139 m stúpanie, -1659 m klesanie
Náročnosť
vyššia, 4. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 06.09.2014
Pohoria
Nízke Tatry - Ďumbierske Tatry - Demänovské vrchy (Národný park Nízke Tatry)
Trasa
Voda
Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom
Doprava
Liptovský Mikuláš (vlak, bus, MHD-MAD) - Iľanovo (bus, MHD-MAD)
Trangoška (bus) - Brezno (vlak, bus)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Iľanovo – Predná Poludnica – Poludnica – sedlo pod Kúpeľom – Kosienky – sedlo Javorie – Pod Krúpovou hoľou – Kráľov stôl – Krúpovo sedlo – rázc. na Krúpovo sedlo – Chata gen. M. R. Štefánika – Horný salaš – Trangoška

Očarený Poludnicou

Prvý septembrový týždeň som pár dní brigádoval na chalupe pri Ružomberku. V piatok večer sme končili a mňa čakal presun za partiou na víkendovú „chatovicu“ v Mýte pod Ďumbierom. Vtedy mi opäť napadla Poludnica, okolo ktorej som si vystaval sobotňajší plán. Začiatok som logicko-logisticky stanovil na Iľanovo, mestskú časť Liptovského Mikuláša, do ktorej ma zaviezol spoj č. 4. Po radách šoféra som vystúpil na konečnej „otočke“ a zamieril po asfaltke popri družstve do Iľanovskej doliny.

Ďalšou indíciou bola chata po ľavej strane, ku ktorej som sa dostal cez mostík nad Iľanoviankou. Objavil som modrú šípku na skale a polozvalený smerovník s tabuľkou Poludnice, ukazujúcej do potoka. Krížom cez lúku som stúpajúc zamieril do lesa a bol som voľný. Zažil som to mnohokrát. Tichý ranný les, vysoká vlhkosť ovzdušia, vyzliekanie vrchných vrstiev. Podmienky a rituály pevne spojené s pocitom, že som opäť na pár chvíľ odstrihnutý od civilizácie. Únava zo skorého vstávania ide bokom, všetkými zmyslami vnímam impulzy okolia. Kráčam a detsky sa teším.

Samotný výstup na Poludnicu nepatrí k najľahším, z Iľanova treba vystúpať okolo 900 výškových metrov. Počas prvej etapy sa výhľady ukazovali len sporadicky a smerovali výhradne na liptovskú stranu. Po dosiahnutí Končitého vrchu som sa dostal na úzky hrebeň so strmým odlesneným južným svahom. Neďaleko na západe sa dvíhala do výšky Siná, na juhu ma čakal rozložitý masív Krakovej hole, najbližšie bola juhovýchodným smerom Poludnica. Opäť som sa ponoril do lesa, z ktorého zaznievalo vzdialené ručanie jeleňa. Vrchné partie Poludnice bohato zdobia ostrovčeky skál, jedna z nich leží priamo na chodníku a prekonáva sa pomocou zeleného kovového rebríka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Znenazdajky som vyšiel z lesa a bol som pri smerovníku na lúke Prednej (Malej) Poludnice. Hlboko podo mnou ležala Liptovská kotlina, za ňou na horizonte sa črtala hradba Západných Tatier, napriek zväčšenej oblačnosti som zahliadol aj Kriváň. Pri ústí Jánskej doliny čupeli domčeky Liptovského Jána, medzi mnou a ním sedlo Rakytovica, ktorým z Liptovského Jána vedie zelená značka. Jesť som sa zatiaľ nechystal, popri pamätnej tabuľke venovanej tragicky zosnulému Milanovi Jurečkovi som sa presunul na hlavný vrchol Poludnice (1549 m). Pätnásťminútový pochod mi „spríjemnilo“ pár popadaných stromov. Hlavný vrchol výhľadmi výborne dopĺňa rozhľad z Prednej Poludnice, spolu poskytujú bezchybný kruhový výhľad. Okrem spomínanej Sinej či Chopka sa najbližšie nachádzal hrebienok s Magurou a Kurencami, priamo na juh som „čítal“ svoju ďalšiu cestu prevažne hustým lesom v pozadí s mohutnou Krakovou hoľou.

Pri zostupe mi Poludnica ukázala svoju ďalšiu tvár. Vysoká skalná stena, popri ktorej som sa uberal, bola posiata desiatkami jaskynných útvarov, „miestností“, dier (skalné okná) či tunelov, ktoré umožňujú prechod na opačnú stranu steny. Má to tam jedinečné, fotkou nevystihnuteľné čaro. Krásy Poludnice sa jednoducho musia vidieť a zažiť.

Cez Krakovu hoľu na hrebeň

Chodník z Poludnice sprvoti prudšie klesal, no vzápätí som už opäť zaberal v ústrety vrchu Kúpeľ, baviac sa myšlienkou, ako sa na Kúpeli parádne kúpem vo vlastnom pote. Zo sedla pod Kúpeľom smerom ku Krakovej holi začal divokejší, resp. človekom menej dotknutý úsek cesty, chodník bol málo prechodený, vegetácia bujnela, mierne stúpajúcim traverzom som sa blížil do Predného sedla (Prednie sedlo). Pri smerovníku som si doprial prvé jedlo a mentálne som sa pripravil na pochod kosodrevinou, ktorá ma mala sprevádzať až na Kosienky. V živej pamäti som mal spomienku, ako mi zakrpatené ihličnany sťažovali putovanie na južnej strane pohoria. Tu to bolo lepšie, no občasným šmykom či potknutiam na trčiacich koreňoch som sa nevyhol. Pohľad dopredu na rozsiahlu poľanu ma upokojoval a veštil, že moje minitrápenie sa čoskoro skončí. Potešilo aj veľké množstvo malín, zrejúcich na dosah ruky. Z rázcestia Kosienky je možné odbočiť na neďaleký vrchol Krakovej hole, no čas mi to tentoraz neumožnil, ani viditeľnosť nejako zvlášť nelákala. Pre mňa známym traverzovým, už o poznanie prešľapanejším chodníkom som sa pobral do sedla Javorie. Cestou som zachytil nejaké hlasy, preto som párkrát pískol, aby sa o mne vedelo, a čochvíľa som sa rozprával s trojicou turistiek, podľa prízvuku z blízkeho okolia.

V sedle Javorie som zostal nemilo prekvapený, ako sa to tu za dva roky zmenilo, rozumej odlesnilo. Širokým pásom vyrúbaného lesa viedol hodnú chvíľu strmý chodník na Tanečnicu. Až neskôr ma obklopil les, kosodrevina a lány čučoriedčia. Prechodom Tanečnice a neskôr Prašivej som opäť nabral výšku a dosiahol červenkasto sfarbenú lúčnu časť hrebeňa - Kráľov stôl, ktorú som si obľúbil kvôli jedinečným výhľadom. Zjavne sa tu páči viacerým, keďže stretnutí s ľuďmi pribúdalo. Vrchol spoločenskosti ma ešte len čakal, zo Širokej doliny i z Demänovského sedla sa trúsili malé postavičky, dopĺňajúce skupinky v Krúpovom sedle a na Ďumbieri. Bez zbytočných odkladov som sa zaradil do prúdu smer Chata generála M. R. Štefánika.

V hĺbke doliny sa vinul „zelený“ chodník na Trangošku, ktorým som zanedlho mal ísť. Prvýkrát som sa aktívne podieľal na chode a obrate chaty, objednal som si jedno pivo, ďakujúc skupine českých turistov, ktorí ma pustili pred seba. Vzhľadom na ich počet sa chystali objednať litre polievky. Polhodinku som si vychutnával pohľady od chaty, najmä na Veľký Gápeľ, potom sa opäť ohlásil čas. Dole ma čakajú a dohodnutá 15-ta hodina sa neúprosne blíži. Započal som teda dlhý zostup v spoločnosti potôčika Bystrianky. Z času na čas sa na pleci mládenca či len tak odhodený v tráve objavil kus metrovice, ktorú pre potreby chaty za šálku čaju nosia hore vynáškyschopní a vynáškychtiví nadšenci. Zastávku som si spravil na Hornom salaši pri odbočke k Jaskyni mŕtvych netopierov. Veľa som o nej počul, teraz som pri nej... a veď raz ju navštívim.

Záver

Pár minút pred 15-tou som prišiel na Trangošku a zasadol do dreveného altánku. V mysli som si premietal dnešnú cestu a zážitky z nej. Najviac na mňa zapôsobil relatívne nedotknutý kút prírody na sever od Krakovej hole, červenkasté, jeseň ohlasujúce lúky Kráľovho stola pod Krúpovou hoľou a najmä mnohoraká krása Poludnice, ktorú odporúčam známym, odkedy som sa z nej vrátil.

Fotogaléria k článku

Najnovšie