Trasa

Štál Borisko – Jedľové Kostoľany – Živánska veža – Osná dolina, horáreň – Pod Malým Inovcom – Inovecké sedlo – Veľký Inovec – Loksova lúka – Bukovina – Osuchovie Dvor – Záhrb – Nová Baňa

Rozhľadňa, rieka a veža

Vždy, keď som myslel na Pohronský Inovec, uvažoval som o červenej trase z Novej Bane do Žitavian (Zlaté Moravce). Situácia sa vyvinula tak, že som nocoval len pár kilometrov od Inovca. Tak prečo sa nechopiť šance? Budík som nastavil na 6.30 h a krátko po siedmej som sa pohľadom lúčil so spiacimi parťákmi. V osade Borisko panoval pokoj, ako sa na nedeľu ráno sluší a patrí. Sledovaný očami niekoľkých štvornohých priateľov som zamieril k Jedľovým Kostoľanom. V sedle nad obcou sa nachádza odbočka na Drieňovú, na vrchole ktorej stojí rozhľadňa. Včera sme ju s Petrom navštívili a poobdivovali Pohronský Inovec na jednej strane, na druhej zapadajúce Slnko nad Tribečom. Do dediny som zbehol priamo dole vyjazdenou cestou, červená značka vedie okľukou cez Lukáčov štál. Za dedinou som na ceste, vedúcej zo Zlatých Moraviec do Malej Lehoty, odbočil najprv vľavo. Kvôli Žitave, riečke, ktorá tu neďaleko pramení a ktorú od detstva poznám ako väčší tok v desiatkach kilometrov vzdialených Úľanoch, aj kvôli Živánskej veži, stredovekej stavbe stojacej na svahu na jednom z ohybov cesty.

Živánsku vežu som od cesty takmer nezbadal. V orientácii mi pomohol výtlačok mapy z internetu a najmä hnedá tabuľa na okraji asfaltky upozorňujúca na kultúrnu pamiatku. Hoci ide o zrúcaninu, očakával som aspoň náznak chodníčka k nej. Prešiel som takmer celý ohyb cesty okolo veže a chodník nikde. Vrátil som sa, vybral si trochu redšiu húštinu a vnikol dnu ako partizán. Strmý svah som s ťažkým ruksakom prekonával takmer štvornožky. A bol som pri múroch. Živánska veža, patriaca ku hradu Hrušov, bola postavená v stredoveku nad dôležitou obchodnou cestou vedúcou z Novej Bane. Jej posádka cestu strážila a vyberala mýto. Fotiac vežu zo všetkých možných uhlov som sa dostal na miesto, kde stojí informačná tabuľa a kde sa od cesty krásne kľukatí úzky chodníček. Keď som po ňom zišiel dole, zistil som, že som pár metrov od miesta, kde som sa sklamane otočil a začal hľadať najpriechodnejší porast.

Osnou dolinou na Inovec a Bukovinu

Žitava ma sprevádzala aj cestou späť. Po opätovnom prechode okolo Jedľových Kostolian som začal vyhliadať vchod do Osnej doliny. Prezeral som si prvú dolinku, opatrenú pri vchode závorou, keď odrazu pri mne zastavilo jedno z mála áut, ktoré šli okolo – policajná hliadka. Zjavne sa im nepozdával môj trojdňový horský vzhľad a veľký batoh na chrbte. V nedeľu ráno sa takto zo zábavy nechodí. Legitimoval som sa a keď sa ukázalo, že som v poriadku, zaželali sme si pekný deň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďalšia dolina v poradí bola moja – Osná. Na jej začiatku stojí usadlosť, zrejme bývalá horáreň, ako hlási text na smerovníku. Celou dolinou v dĺžke takmer 9 kilometrov vedie široká cesta, vedľa si žblnkoce Osný potok, ktorý s okolitým rastlinným zázemím vytvára krásne zákutia. Napriek tomu, že na jednom mieste sa prechádza cez kameňolom, cítil som sa v Osnej doline príjemne. Tu som svojimi krokmi vyplašil dve srnky, inde sa nad cestou vzniesol veľký okrídlený dravec. V blízkosti Malého Inovca začalo lesných ciest pribúdať, značka ma pred Veľkým Inovcom priviedla k závore, kde stálo zaparkované auto. Žeby chatár? Nasledovala priestranná lúka s prvými výhľadmi, na ktorej sa mal nachádzať prameň. A veru aj bol, a pomerne výdatný. Za pár minút som stál pri turistickej chate. Dvere dokorán, nahliadol som dnu, ale nikoho som nevidel. Ani počas nasledujúcej polhodiny, sediac na lavičke a obedujúc, som majiteľa auta nezazrel.

Pobral som sa teda na neďaleký vrchol Veľkého Inovca (901 m), nachádzajúci sa na lúčke na pár metrov vysokej skale. Vyliezol som hore a zadíval sa na ponuku. V prevažne nížinnej krajine si pozornosť pýtali hlavne Štiavnické vrchy s najvyšším Sitnom, ale v dohľade boli aj nevábne mochovské komíny. Po chvíli kochania sa ku mne doľahli hlasy a postupne dorazila skupina cykloturistov, pre ktorých je dostupné v podstate celé pohorie. Samota ma lákala viac, preto som vykročil za ďalším skvostom Pohronského Inovca, ktorou je Loksova lúka. Rozsiahla trávnatá úboč, vkusne doplnená krovinami a skupinami či samostatne stojacimi drevinami. Tu som musel nazrieť do mapy a uistiť sa, že po lúke sa schádza po jej pravom okraji. Na konci lúky sa pridružuje cesta neustále klesajúca do Bukoviny, čo je mestská časť Novej Bane na úpätí Inovca. Je obkolesená pasienkami, z ktorých ma zvedavo pozoroval najmä hovädzí dobytok. Za horskou osadou som prechádzal nádhernou jarnou alejou, z času na čas zamieriac objektív na fotogenickú skupinu kráv. Spokojne som si vychutnával slnečné popoludnie, veď času som mal na rozdávanie.

„Kufring“ desaťročia alebo Ako som zavítal na Osuchovie Dvor

Lesná cesta do Novej Bane ma viedla neomylne, na križovatkách smer spoľahlivo ukázala červená značka. Až prišla mierne stúpajúca lúčka, ktorú moja cesta ignorovala, skrátka odbáčala doprava. Značku som nevidel ani tam, ani tam, môj výtlačok mapy siahal akurát po lúku. Pri počítači zvyšok trasy vyzeral jasne a zrozumiteľne. Tu nie. Rozhodol som sa pre cestu, ktorá len klesala. Po kilometri si hovorím, že asi idem zle, no otočiť som sa nemienil, veď cesta musí ísť do mesta. Po ďalších desiatkach metrov som sa dostal na miesto, odkiaľ som v hĺbke pod sebou uvidel rýchlostnú cestu PR1BINA (R1). Tu sa moja cesta skrútila doľava o takmer celých 180 stupňov. Došlo mi, že poctivo vrstevnicujem kopec, ktorý má vrchol nevysoko nado mnou. Ach, tá lúčka...

Po ďalšom kilometri som bol stále bez značky, ale nad Novou Baňou. Lesnú cestu preťala asfaltová a s ňou ďalšia dilema, kade ďalej. Značka je určite vľavo, ale tým smerom cesta stúpa. Pôjdem vpravo, dole sa nejako uličkami dostanem. Nohy poďakovali, že nemusia do kopca, no o chvíľu bolo opäť všetko inak. Významná značka slepej uličky, cesta ukončená niekoľkými dvormi, prekvapené pohľady obyvateľov domov (pozn. doma som z mapy vyčítal, že som sa ocitol na Osuchovie Dvore). Zúfalo som pozeral dokola a hľadal nejaký chodníček, no bezúspešne, samé domy, záhrady a najmä ploty. Verbálne som vyjadril svoje aktuálne pocity a zamieril som späť do kopca. Nadával som a nohy tiež. Po čiernej chvíľke čoskoro prišla červená v podobe značky, neskôr aj rázcestník Záhrb, ktorý som mal míňať skoro pred hodinou.

Záver

Na železničnú stanicu to bolo stále 40 minút, a tak som znovu kopol do vrtule, aby som získal aspoň nejaký náskok na vlak. Banícke mestečko som vnímal ako mierne zrýchlený film. Škoda, bol som tu prvýkrát. Jedinou, aj keď chabou, útechou bolo, že staničný šenk bol zavretý. Aspoň som nemusel ľutovať zameškané záverečné pivko.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek