Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Považský Inovec

"Nielen T(F)atrami je turista živý", povedal som si pri plánovaní tohoročného letného treku. Chvíľu som hĺbal nad mapou Slovenska a zvažoval, kde som ešte nebol resp. bol - ale dávno... Nakoniec, súc ovplyvnený aj neistou predpoveďou počasia, som zvolil môjmu bydlisku pohorie pomerne blízke - Považský Inovec.

Vzdialenosť
97 km
Prevýšenie
+3520 m stúpanie, -3460 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
3 dni
Obdobie
leto – 15.8.2006
Pohoria
Považský Inovec, Strážovské vrchy
Trasa
Voda
nad rotundou sv. Juraja, Jelenie jamy, pod Prieľačinou, pri útulni Izba, pod Jakubovou, pod Palúchom, pod Mackovou, Soblahov
Nocľah
bivak neďaleko rotundy sv. Juraja, útulňa Izba
Doprava
vlak resp. bus do Hlohovca a z Trenčína
SHOCart mapy
SHOCart 1: 50 000 - č. 1074, 1075, 1080
VKÚ 1: 50 000 - č. 107, 130, 152
» č.1075 Strážovské vrchy, Tren (1:50.000)
» č.1080 Považie, Hlohovec (1:50.000)

Je augustové ráno, osem hodín. Stojím pri stanici v Hlohovci a čítam si údaje na otlčenom smerovníku. Obloha sa čistí od posledných zvyškov nízkej oblačnosti. Úprava výstroja a rezko vyrážam po červenej značke štvrťou rodinných domov. Zanedlho som mimo mesta, ešte pár vinohradov a vchádzam do lesa. Les je to iný ako som zvyknutý - skoro samý agát, miestami sa po konároch do niekoľkometrovej výšky šplhá popínavá vegetácia evokujúca amazonský prales... miestami cestička prechádza zeleným tunelom. Stúpanie je mierne, v lese je tu príjemne chladno. Vychádzam na lúky a naskytá sa mi spätný pohľad na mesto a rovinu za ním kam až oko dovidí. Les sa mení na dubový (zastúpený je aj teplomilný dub plstnatý), občas sa pripletú borovice, zo zriedkavých lúčok sa odkrývajú výhľady na dolné Považie. Po takmer 9 kilometroch prichádzam na rázcestie so sľubným názvom Ovčia skala - z tej by mohol byť aj dajaký lepší výhľad. Po akejkoľvek skale (tobôž ovciach) ani stopy - samý les.

Nasledujúce hodiny sa striedajú dubové lesy s lúkami a poliami, neveľké prevýšenia, žiadne výrazné vrcholy. Obloha sa od juhozápadu zaťahuje a počas zostupu do sedla Havran dokonca spŕchne. Značka tu križuje cestu spájajúcu Piešťany s Ponitrím a postupne sa stáča na východ. Dostávam sa do strednej, širšej a o niečo vyššej časti pohoria nazývanej Krahulčie vrchy. Agát z lesa už úplne zmizol, objavujú sa skôr javory. Pod Gajdou odkladám batoh a významovou značkou sa dostávam na vyhliadkové miesto Visiace skaly. Žiaden previs (čo som podľa názvu očakával) sa nekoná, ale výhľad na Ponitrie a Tribeč naozaj stojí za to. Poteší ma aj teplomilná kvetena na vápenci a pohľad na trhajúce sa mraky.

Za celý čas som nenaďabil na žiaden prameň a voda sa pomaly míňa. Zbieham aj kus jednou dolinou v snahe nájsť podľa mapy potok - ale márne. Pôvodne som chcel prenocovať na Marháte (pod vrcholom sú dva prístrešky), situácia s vodou ma ale núti zmeniť plán. V sedle Gajda opúšťam hrebeň a zelenou a žltou značkou prichádzam podvečer na stredovekú lokalitu Durco (množstvo informácií sa dozvedám z panelov náučného chodníka). Stojí tu obnovená rotunda sv. Juraja, ktorej základy pochádzajú z čias Veľkej Moravy - týmto je druhou najstaršou dokumentovanou stavbou na Slovensku. Samotná takto v lesoch pôsobí dosť bizarne... Ale späť k podstate: podľa mapy má neďaleko rotundy byť horáreň a prameň. Po horárni ani stopy, prameň zachytený - ostáva nepatrný potôčik. Naberám z neho do fliaš, schádzam na lúku poniže rotundy a rozkladám bivak.

Ráno je opäť zatiahnuté. Po zbalení pokračujem žltou značkou, ktorá stúpa a vychádza na hrebeň v sedle za Marhátom (aj meno vrchu má dávny pôvod). Cestou prechádzam rúbaniskom, ktoré okrem výhľadu ponúka aj haldy černíc (kto by ich tu zbieral, ani medvede tu nemajú) - nedá sa odolať. V sedle odkladám batoh a vyliezam na miestnu dominantu Marhát (748 m). Na vrchole sa týči obrovský železný kríž - asi najvyšší, čo som doteraz v slovenských horách videl, s nápisom "Bože ochraňuj turistov". Miestni, ktorí vrch volajú aj Nanga Marhát, sem každoročne poriadajú silvestrovský výstup. Kedysi tu stála drevená rozhľadňa - v jednom z prístreškov je aj jej foto. Teraz sú len obmedzené výhľady z hrebeňových skaliek, vrchol je porastený vysokou bučinou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Schádzam lesom a lúkami a pri horárni na Jeleních jamách konečne pumpujem slušnú vodu zo studne. Miernym terénom sa dostávam do oblasti Bezovca, z lúk okolo Veselého vŕšku sa otvárajú pohľady na obe strany pohoria. Zas sa zaťahuje a padá zopár kvapiek. Po kratšom oddychu sa vydávam modrou značkou na západ - smer zrúcaniny hradu Tematín (580 m). Pred mnohými rokmi som tam síce bol, ale aj to uprostred noci, tak si chcem tento relatívne odľahlý hrad prezrieť. Okolité vrchy sa vďaka dolomitickému podložiu a južnej expozícii stali útočiskom teplomilnej kveteny a živočíšstva. Teraz je už flóra odkvitnutá, tak fotím zopár motýľov a chrobač. Prechádzam sa pomedzi zvyšky múrov, dávam si obed... počasie je ako na húpačke - zas páli slnko, tak sa vyhrievam.

Vraciam sa tou istou cestou na Bezovec a pokračujem po červenej popod rovnomenný vrch príjemným terénom. V okolí Tematína bol turistický ruch značný, teraz som opäť sám. Míňam smerovník v sedle pod Skalinami a beriem dve bedle. Zanedlho nasleduje tiahle stúpanie javorovým lesom na Prieľačinu (893 m), ktorá poskytuje výhľad na Považie. Asi v polovici stúpania je vyznačená odbočka k prameňu (slabému), viem že s vodou môžu byť problémy - tak naberám plné nádrže. Klesám do sedla, kde nechávam batoh a neveľkým stúpaním sa dostávam na Panskú Javorinu (943 m). Vrchol je nesúvislo porastený, ale vidno pre zmenu na Ponitrie a z lúk spojovacieho hrebeňa zas najvyššiu časť pohoria od Ostrého vrchu po Inovec.

Po návrate mi ostáva niečo vyše kilometra pod Ostrý vrch, smerovník a významové značky ma zvádzajú k útulni Izba asi 60 výškových metrov pod hrebeňom na západ. Zrub je skvelý, dokonca aj prameň (síce slabý) je neďaleko. Nič viac mi už dnes netreba - varím, čítam si zápisy v návštevnom zošite, fotím západ slnka, zaliezam do spacáka...

Ráno sa vraciam na hrebeň a pokračujem stúpaním na Ostrý vrch (910 m). Otvorený terén umožňuje výhľad na obe strany. Od vrcholu opäť začína les - tu je už výlučne bukový, primiešaný je javor a jaseň, neskôr sa objavujú aj smreky. Vodu mám, ale pod Jakubovou robím prieskum prameňa - je pekne upravený (dokonca so "studničkovou knižkou" na zápisy), ale tiež slabučký. Striedavo stúpajúc a klesajúc cez vrcholy presahujúce 900 m sa blížim k tomu najvyššiemu. Z občasných rúbanísk vidno dva telekomunikačné stožiare na ňom. Z jeho južného predvrcholu Palúch (1004 m) je na inovecké pomery nezvyklo pekný, takmer kruhový výhľad. Samotný vrchol Inovca (1042 m) je zalesnený, okrem smerovníka s vrcholovou knihou sú na ňom netradične stvárnené Božie muky.

Nepríjemný juhovýchodný vietor fúkajúci už od rána kmáše vrcholcami stromov a vyhráva v konštrukcii neďalekých stožiarov. Dávam sa na zostup, križujem zjazdovku, ešte kúsok lesom a som pri chate pod Inovcom. Okolie vyzerá dosť pusto, ani sa nezdržujem a stále po červenej najprv mierne, neskôr prudšie klesám. Zvuky civilizácie sú čoraz hlasnejšie, dostávam sa k prvým domom a na železničnej stanici v Mníchovej Lehote završujem prechod Považským Inovcom.

Je iba poludnie - škoda končiť túru. Tak po oddychu ostávam verný diaľkovej E8 (pripojila sa k červenej hrebeňovke pod Inovcom ako zelená zo Selca). Prechádzam kopcami najjužnejšieho výbežku Strážovských vrchov (ani tu som doteraz nebol). Vyhrievam sa na lúkach pri chate pod Ostrým vrchom (momentálne mimo prevádzky), schádzam do obce Soblahov a ostáva mi posledných 6 kilometrov do Trenčína. Na okraji poľa ma chytá búrka, ale cesta lesoparkom je už opäť v pohode. Popod hrad sa dostávam na námestie, kde sa E8 spája s Cestou Hrdinov SNP. Na železničnú a autobusovú stanicu je to len pár krokov.

Fotogaléria k článku

Najnovšie