Trasa

Dobrá Voda – RS Mariáš – Hradište pod Vrátnom – Rehušovci – rozhľadňa Lipovec – Zužčíkovci – Bukovec – Tulákovci – chata Lesanka – Drtiská – Škarítkovci – Turá Lúka – Myjava

V Trnave na autobusovej stanici sme sa napokon zišli piati – Anka, Ivan, Ctibor, ja a Paľa tento raz nahradil Ondro. Cesta na Dobrú Vodu bola hmlistá, viditeľnosť často len na pár desiatok metrov, ale pevne sme verili, že sa Oskar napokon ukáže. Štartovacie pivko si pivári nedali, lebo krčma bola ráno pred ôsmou ešte zatvorená. Tešil som sa na cestu, lebo som cez Dobrú Vodu šiel x-krát, ale po zelenej ešte nikdy. Keď sme po nej opúšťali obec, na ľavej strane boli ohrady a v nich okrem kráv a ovečiek aj daniele, ba dokonca sme počuli ručať jeleňa. V lese je na pravej strane opustený kameňolom a miestni tu, žiaľ, majú čiernu skládku odpadu. Rekreačné stredisko Mariáš ma prekvapilo udržiavaným kúpaliskom so solárnymi panelmi a Anka spomienkami, ako ho, ako mladá zamestnankyňa Kovosmaltu Trnava, budovala.

Neďaleko v lese je kaplnka s krížovou cestou (obrázky na stromoch). Tu sme sa zastavili, Anka vytiahla bratislavské orechové a makové rožky, Ondro čajík s rumom a lebedili sme si v skorom jesennom ráne. Podľa mapy tu má byť odbočka na Dobrovodský hrad. Priznám sa, nijakú som si nevšimol a keby aj, dnes sme na hrad nemali čas. Veď naposledy sme sa na ňom zastavili s Ctiborom v júni, pri prvej etape "od mohyly k mohyle". Zelená značka sa trošku zvrtla doprava a stúpala miernym svahom. Lesáci nám to tu spestrili vyrúbanými stromami, ktoré nechali rovno na značke. Prekľučkovali sme to v pohode okolitým lesom a klesli k prvým domom Hradišťa pod Vrátnom. Niektoré staré domy sú krásne vymaľované bielou a modrou farbou, jednoducho pastva pre oči. Pivári zamierili do krčmy, no narazili si nos. Zachránili ich vedľajšie potraviny, a tak mohli zachránení zasadnúť k rannému pivku, zahustenému rumom. Zatiaľ som si pozrel opustenú vlakovú staničku a pamätnú tabuľu miestnemu rodákovi – nadrealistickému básnikovi Jánovi Rakovi.

Aj asfaltka má svoje pôvaby

Po lese nás pre zmenu čakala asfaltka poliami s remízkami. Škoda pretrvávajúcej rannej hmly. Stúpajúc poza kostol by sa nám ponúkali pekné spätné výhľady na Brezovské Karpaty. Zaujímavý bol pohľad na lom, ktorý sa rozprestieral pod úrovňou poľa, popri ktorom sme stúpali asfaltkou. Rád by som videl, ako to tu vyzeralo, než ho otvorili. Asfaltka išla prostriedkom polí a strácala sa na horizonte nimi ohraničenom. Občas ho oživili biele zadky utekajúcich sŕn, ináč vládlo okolo nás úplné ticho a nehybnosť. Pomaličky sa na horizonte napokon vynorili stĺpy elektrického vedenia a strieška rozhľadne.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Naľavo pod nami boli Rehušovci, napravo koníky v ohrade, pred nami ovocný sad. Koníky sa radostne rozbehli k nám, dúfajúc v nejaký pamlsok. Žiaľ, nemali sme im čo ponúknuť, teda okrem poškrabkania. Za zákrutou sa objavil pamätník partizánom, ktorí tu pôsobili od 4. 9. 1944 do 19. 3. 1945. Za pamätníkom je prístrešok, kde by sa veľmi pohodlne dalo prenocovať. Podlaha je betónová, strecha kvalitná a dve plné steny by v prípade dažďa dobre kryli. Voda sa dá určite dostať nižšie v osade u Rehušovcov.

Od pamätníka doľava (popri oplotení lúky) ide poľná cesta k rozhľadni Lipovec. Je to dvojča rozhľadne nad Rozbehmi, len si myslím, že odtiaľto je ďaleko lepší kruhový výhľad. Postavili ju v apríli a máji 2013 za 22 053,- € z prostriedkov ERDF a ŠR SR v rámci Programu cezhraničnej spolupráce SR a ČR.

Zhodili sme ruksaky na lavičky a po kruhovom schodisku sme vyšli na rozhľadňu. Sú tu panoramatické fotky toho, čo by sme mali vidieť. Žiaľ, hmla sa ešte celkom nerozišla, a tak Bradlo nevidíme. Zato si všímame, že strom, čo je na fotkách, už vyrúbali a tým podstatne zlepšili výhľad. Schádzame dolu, a keďže je čas obeda, zhltneme každý, čo ruksak dal. Napokon ešte spoločná fotografia a pokračujeme po asfaltke dolu k hlavnému ťahu medzi Brezovou pod Bradlom a Senicou. Pri Zužčíkovcoch pretíname cestu a opäť začíname poliami stúpať k horizontu. Pri neďalekej remízke sa pre zmenu pasú muflóny. Statný samec ich ostražito stráži a hoci sme dosť ďaleko, odvádza ich do lesíka.

Prečo sme nedošli k rozhľadni Hrajky

Poľná cesta sa stáča doprava, neskôr doľava. Obchádzame lúku s pasúcimi sa dobytkom a napokon vychádzame na asfaltku. Pokračujeme doľava smerom na Bukovec. V diaľke na obzore sa vypína hrad Branč. Víta nás erb obce s čiernou postavou. Neskôr na obecnom úrade je na erbe úplne iná postava. Žeby obec mala dva erby? Dosť prudko klesáme a povedľa cesty je kopa zaujímavých, starých domov. Míňame dosť zanedbaný kostol, ktorý ma zvonicu na druhej strane cesty a za zákrutou prichádzame k druhému kostolu, ktorý má pre zmenu vežu zvonice umiestnenú v strede bočnej steny. Na protiľahlom dome majú pamätnú tabuľu historik Július Bodnár a básnik Vladimír Roy, ktorí tu pôsobili ako farári ECAV. Stáčame sa doprava a strmo stúpajúcou ulicou opúšťame Bukovec. Na lúke vpravo sa pasú kone a hnedé žriebä netrpezlivo drgá bielučkú matku, aby mu dala cicať.

Keď sa zadychčaní konečne vyštveráme na horizont, ukáže sa nám ešte raz hrad Branč v celej veľkosti. Kolmo pretíname cestu na Myjavu a alejou vchádzame do lesíka. V malom údolí je samota Tulákovci a za nimi totálne zarastená lúka. Určite nebola dlho kosená. Vchádzame opäť do lesa a začíname diskutovať nad mapou v tablete, kadiaľ je najlepšie pokračovať. Z mojich poznámok vyplýva, že by po ľavej strane mal byť potok a po príchode na cestičku, by sme mali ísť doľava po zelenej a po stretnutí s modrou rovno na Píly. Tabletári ma presvedčili, že musíme kolmo do kopca, po jeho hrebeni doprava, potom dolu a po prúde potoka. Dal som na nich, no to som netušil, že túžba po pive ich odradila od myšlienky prísť k rozhľadni Hrajky. Vyšli sme na asfaltku a išli doprava. Došli sme k poľovníckej chate Lesanka. Práve tu mali poľovníci zraz, vraj cvičia psov. Možno, no my sme videli zastrelené divé svine.

Oproti chaty je prvá zastávka na náučnom chodníku Drviská – Turá Lúka. Kúsok sme prešli po ňom do kopca a pri zastávke NCH č. 2 sme pokračovali rovno dolu po modrej. Začali sa objavovať polorozpadnuté domy, pri ktorých z buriny vytŕčali hrdzavé zbytky Embéčiek. Tu to už civilizácia zabalila. No o pár stoviek metrov ďalej sa ešte pevne drží a pri pekných domoch pobehovala snáď všetka domáca zverina, akú poznám. Domáce svine som vo voľnom výbehu dávno nevidel.

Vyšli sme na asfaltku pri Škarítkovcoch. Modrá išla doprava na Turú Lúku a parťáci museli s pravdou von. Že ma počkajú v krčme a aby som pokračoval doľava po asfaltke. Keď som zazrel rozhľadňu Hrajky na obzore za riekou Myjava, bolo mi jasné, že ísť až k nej už dnes nemá význam. Vyšiel som totiž tiež v Turej Lúke a k rozhľadni to boli 2 km. Hore-dolu hodina plus 3 km do Myjavy a za 90 minút sa stmieva. Nuž som využil k fotke zoom a zvrtol sa doprava. Ku krčme som prišiel zarovno s nimi. Poďakoval som sa im za menší podraz, asi si budem musieť napokon kúpiť nejakú mašinku s navigáciou, ak sa chcem túlať mimo značiek. Krčma bola tak zafajčená, že som sa na päte zvrtol a nechal ich tam spamätávať sa z otravy čerstvým vzduchom. Došiel som do Myjavy, prešiel sa po peknom námestí, zastavil sa pri Štefánikovom pamätníku, skočil si na skvelú večeru do Spoločenského domu a autobusom o 17.05 h sa nechal unášať tmou cez dediny vysvietené kahancami na cintorínoch do hlavného mesta.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek