3. deň - Z centrálnej časti Dachsteinu späť k Vordere Gosausee

Dnes som vstával o voľačo neskôr ako včera a o 5.45 h som vyrážal zo Simonyhutte (2205 m). Išiel som po peknom chodníku. Asi kilometer za chatou som z neho pri smerovníkoch odbočil k prvej dnešnej zaistenej ceste.

Wildkar Klettersteig

Wildkar Klettersteig je moderná ferrata postavená v roku 1994. Jej náročnosť je D, čo znamená, že by som na ňu nemal ísť s veľkou krošňou. Chcel som ušetriť čas, preto som si povedal, že to skúsim. Ferrata začína miernym previsom. Vytiahol som sa naň a liepal som sa po zvislej skale, na ktorej boli vyrovnané línie kolíkov. Asi 100 metrov som po nich stúpal priamo nahor. Veľký batoh mi posúval ťažisko dozadu, čo bolo veľmi nepríjemné. Podchvíľou som sa pritlačil na stenu a oddychoval som, dolu som sa radšej nepozeral. Trasa je poriadne exponovaná. Až keď som vyliezol hore, rozhliadol som sa po okolí.

Na Hohes Kreuz

Za výšvihom je rázcestie. Dobre vyznačený a vychodený chodník zbieha dolu, pokračoval som nevýrazným hrebeňom hore. Pár úsekov je zaistených lanom, náročnosť chodníka môže byť A. Ďalšie rázcestie sa nachádza o pol kilometra ďalej. Na smerovníkoch stálo, že na Hohes Kreuz treba ísť doprava, na skale pod nimi doľava. Poradil som sa s mapou a zahol som doľava. Medzitým kopec zahalili oblaky, z ktorých sem-tam drobno mrholilo. Išiel som sotva zreteľným chodníkom. Po Niederes Kreuz (2651 m) sa pri ňom objavovali značky, za kopcom sa stratili. Začalo to byť zaujímavé. Kráčal som oblým hrebeňom v oblakoch. Súdiac podľa stôp na snehových fľakoch, včera išli mojím smerom traja ľudia. Keď prešli oni, snáď prejdem tiež.

Prišiel som k štrbine. Po zubatom hrebeni sa nedalo ísť, bol to terén pre horolezcov, preto som zišiel do žľabu. V ňom bol strmý šotolinový svah so snehovým jazykom, ktorý končil zvislou stenou. Keď som ho križoval, ani som nedýchal. Na druhej strane žľabu bolo staré istenie s tenkým oceľovým lanom doplnené novým hrubým lanom. Potešilo ma. Potvrdilo, že som ešte stále na chodníku. Na chvíľu sa oblaky zdvihli. Usúdil som, že mám pokračovať oblým hrebeňom, zahýbajúcim do oblúka, na kopec na jeho konci. Vrchol bol Hohes Kreuz (2837 m), no napriek názvu nebol na ňom, ani na Niederes Kreuz, žiaden vrcholový kríž.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Amon Klettersteig

Pár metrov za vrcholom som naďabil na hrubé oceľové lano. Vydýchol som si. Orientačne náročný úsek som prešiel, som na modernej ferrate postavenej v roku 2012. V hornej časti ide hrebeňom. Najnáročnejší úsek Steiler Pfeiler má obtiažnosť C, zvyšné časti sú podstatne ľahšie. V Simonyscharte som stretol trojicu Čechov. Kým som si vybaľoval potrebné veci do handrového batôžka a rozprával som sa s nimi, oblaky sa zdvihli a zasvietilo slnko. Nakoniec bude dnes krásne počasie. Veľký batoh som nechal v sedle a s batôžkom som schádzal dolu ferratou. Sú tu úseky náročnosti C/D a smerom nadol to bolo náročné, lebo som si nevidel na nohy. V hornej časti bolo cez snehové pole natiahnuté konopné lano, v dolnej po ryhovanej skale stekali prúdy vody. Ferrata začína pri skalnom previse, ktorý bol schovaný pod snehom. Vydýchal som sa a pustil som sa nahor. Cestu som poznal, preto mi to išlo ľahšie a o chvíľu som bol späť v Simonyscharte.

Steinerscharten Ubergang

Zišiel som na Halštatský ľadovec (Hallstatter Gletscher). Pár metrov som kráčal po snehu a prišiel som ku skalnému rebru. Tu začína stará, čiastočne obnovená ferrata Steinerscharten Ubergang. Jej náročnosť je B. Je to zaistený prechod z Halštatského na Veľký Gosauský ľadovec. Začali mi odchádzať topánky. Za špičkou sa na bokoch objavili diery, ktorými sa mi dnu dostával sneh.

Adamek Hutte

Zbehol som na Veľký Gosauský ľadovec (Grosse Gosaugletscher). Popri skale som vyšiel chodníkom hodne vysoko a ľadovec som prekrižoval až v miestach, kde je položený takmer horizontálne. Tam by nemal tiecť, takže by v ňom nemali byť trhliny. Prišiel som na chodník, ktorým som stúpal včera, a začal som schádzať. Mohlo byť 15 stupňov, bol odmäk a po snehu sa dobre šmýkalo. Za chvíľu som “zlyžoval” 400 výškových metrov a o 16-tej som bol na chate Adamek Hutte (2196 m).

4. deň

Vstával som tak ako včera a o 5.45 h som z chaty vyrážal. Prešiel som kotol pod ľadovcom Grosse Gosaugletscher, nato nízky hrebienok a zišiel som do doliny pod Kleines Gosaugletscher, ktorá je nádherná.

Windlegerschartensteig

Kráčal som po chodníku Linzer Weg, no v doline pod Kleines Gosaugletscher som z neho odbočil a vystúpal som do sedla Windleger Scharte (2396 m). Sedlo je široké, je to skôr menšia náhorná plošina, ktorej dominuje špicatý Eiskarspitz. Tesne pred sedlom je kratučký zaistený úsek náročnosti B a za ním strmá dolina, ktorou vedie zaistený chodník náročnosti A. Viaceré skoby boli staré, no lano bolo hrubé, nové. Keďže v doline často padajú balvany, nové lano bolo na viacerých miestach pripučené a roztrhané. Chodníkom som zbehol dolu na suťovisko, kde som sa naraňajkoval a cez sedlo som sa vrátil na Linzer Weg. Medzitým sa v dolinke pod Kleines Gosaugletscher objavili prví turisti z Adamek Hutte.

Linzer Weg

Zaistený chodník náročnosti A/B vybudovali v rokoch 1904 až 1905. Spája Hofpurglhutte s Adamek Hutte a pripomína mi tatranské chodníky. Aj tie idú cez sedlá od chaty k chate, vrcholom sa vyhýbajú. Na chodníku bolo veľa snehových fľakov, čo ma netešilo. Topánky mi cez noc nevyschli a teraz sa do nich dierami dral ďalší sneh. Linzer Weg mierne stúpa až po Obere Hochkesseleck (2283 m), následne iba klesá. Za najvyšším bodom sa otvárajú výhľady na juh a na západ. Najatraktívnejším miestom je Reissgangscharte (1935 m). Je to úzke sedielko, z ktorého sa schádza poriadne strmým žľabom. Pod žľabom akoby som prišiel do iného sveta. Tri dni som chodil po skalách a po snehu, okolitá krajina bola sivá a biela. Teraz som sa ocitol na zelenej lúke. Obďaleč tiekol potok, za ktorým sa pásli kravy. Jednoducho, nádhera.

Steiglkogel Steig

Prisiel som do kotla pod Bischofsmutze (1700 m). Tu som z Linzer Weg odbočil a začal som stúpať do sedla Steiglpass. Vedľa chodníka je zopár nadbytočných lán, avšak ozajstná zábava začala až v sedle Steiglpass (2016 m). Zahol som tam na neznačený chodník smerujúci na východ. Plánoval som výstup na Steiglkogel, lenže za veľkým suťovým splazom som sa ocitol v neschodnom teréne. Liepal som sa hore strmou rampou pod skalným previsom. Postupne sa rampa zmenila na lezenie na úrovni III UIAA v lámavej skale, čo sa mi nevidelo. Nebol tam žiaden chodník, iba exkrementy od kamzíkov. Veľmi opatrne som sa vrátil na sutinu a skúsil som trávnatý jazyk pod rampou, no ani tam to nebolo schodné.

Vzdal som to a sklamaný som sa vrátil na šotolinu. Vtom som si všimol slabý ružový puntík, presne taký, aké som videl na chodníku za sedlom. Aha ho. Nemal som ísť popod skalnú stenu, ako sa písalo v návode na Internete, ale hore šotolinovým svahom. To, čo som považoval za Steiglkogel, bola iba skalná veža severne od kopca.

Prvé istiace laná boli v hornej časti suťoviska, ďalšie istenie bolo v skalnej ryhe za sedlom. Zaistený chodník má náročnosť A/B, avšak najexponovanejší úsek je na strmom trávnatom svahu tesne pod vrcholom. Dával som si veľký pozor, aby som sa nepošmykol na tráve. Z vrcholu Steiglkogelu (2205 m) je nádherný výhľad. Oplatí sa vydriapať sa naň. Na západe sa vypína Bischofsmutze, no ani na tento štít nevedie značený chodník.

Návrat

Vrátil som sa do sedla a chodníkom cez malebný závrt Ahornkar som sa vracal k autu. Očakával som, že z chodníka budú výhľady na Vordere Gosausee, ale žiadne tam nie sú. V horách som len kde-tu stretol turistov, zato pri Vordere Gosausee boli davy. Po chvíli som si uvedomil, že sa na mňa ľudia akosi čudne pozerajú. V aute som zistil prečo. Pár dní som chodil po ľade a snehu a hoci bolo slnko zväčša schované za oblakmi, stihlo mi spáliť tvár. Bol som červený ako Indián.

Záver

Štvordňový výlet bol nádherný, ale okrem prvého dňa mal môj anjel strážny roboty vyše hlavy. Samotné ferraty, ktoré som prešiel, neboli náročné. Teda, s výnimkou Wildkar Klettersteig, ktorú som mal ísť naľahko a nie s plnou poľnou. Najväčší problém som mal s orientáciou na miestach, kde bolo slabé či chýbajúce značenie, respektíve kde bol terén zahalený v oblakoch. Druhý problém spočíval v tom, že bolo v horách uplynulé leto viac snehu, ako obyčajne. Kvôli tomu sa zišli mačky a čakan aj počas vrcholiaceho leta. Poučený skúsenosťou, na ďalšie výlety s kopcami nad 2500 metrov som po celý zvyšok sezóny vláčil všetku ľadovcovú výbavu.

Poznámka: údaje v tabuľke faktov sú za celý štvordňový výlet, teda nie iba za posledné 2 dni.

Predchádzajúce 2 dni putovania.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek