Massif du Mont-Blanc tak, ako ho nepoznáme

Väčšinou je pre všetkých lákadlom regiónu výstup na "Najvyššieho". Na Mont Blanc (Biela hora 4810 m), kde sa začali písať dejiny alpinizmu. No okrem tejto návnady môžeme nájsť i niečo iné. Jedným z netradičnejších adrenalínových zážitkov je hľadanie kryštálov na ľadovcoch. Vo Francúzsku je to povolené, zbierať si môže každý. Na svete existuje asi sedem oblastí s typickou tzv. alpskou kryštalizáciou. Jednou z nich je tiež strecha Európy na hranici Talianska a Francúzska v blízkosti švajčiarskych hraníc. Celé generácie hľadačov pokladov tu „ordinujú“ na štítoch, v skalných terasách a prahoch a na miestach styku ľadovca so žulou. Nachádzajú unikátne vzorky takzvaných gvindelov, či ešte unikátnejšie roza flority, ktorých ceny sú priam vesmírne.

Ísť či neísť?

Výlet na ľadovce prebehol tak nečakane, že aj poistku som vybavoval dodatočne. O tú sa mi postarala mama a poslala mi číslo na e-mail aj mobil. Po avíze jedného Švajčiara a štúdiách masívu du Mont Blanc som očakával excelentné nálezy. Alois, môj švajčiarsky známy, mi povedal: „Andrej, naprázdno naspäť nepôjdeš.“

Veľmi som sa tešil. Na výlet som sa dohodol s mojím horolezeckým koučom, vedúcim horolezeckého klubu JAMES v Dolnom Kubíne, Jankom. Bol to chlap, akého som potreboval. Originál na ľadovce, schopný horolezec a horský vlk. V prípade potreby ma môže istiť na lane. Dokonca mi do Milána kúpil lístok na autobus, pretože som bol ešte v horách na prechode Cesty hrdinov SNP.

Všetko sa vybavovalo natesno, len vďaka Jankovi a mojej mame. Štipendium z univerzity mi meškalo tak ako vždy, nuž som sa vybral s 50-tkou vo vrecku. A to ešte bolo treba kúpiť lístky z Milána do Aosty, odtiaľ do Courmayera a potom do Chamonix, ktoré stáli 33,- €. V pondelok večer som odchádzal z Bratislavy, keď ešte v piatok pred dvomi dňami, som z nej cestoval domov. Všetko sa stíhalo len na otočku. Oddýchol som si, až keď som sedel v autobuse. Ten šoférovali Poliaci. Cestoval som cez noc, cesta teda ubehla rýchlo. V Miláne ma privítal neskutočný neporiadok. Všade odpad a papiere, a vraj mesto módy. Autobus do Aosty mi ušiel, nuž som musel čakať 5 hodín na ďalší spoj. Potom cesta prebehla hladko. Cez taliansko-francúzske hranice som sa dostal tunelom popod Mont Blanc. Na ňom som hore s vlajkou stál pred dvomi rokmi.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Teraz sme mali spolu s Jankom namierené na ľadovce pod ním, a to menovite Mer de Glaz a Le Chaux. Na stanicu v Chamonix som pricestoval v podvečer za mierneho popŕchania. Tam ma čakal Janko, ktorý tu bol o tri dni skôr. Zatiaľ čo som cestoval, môj horolezecký šéf našiel super luxusný bivak v Les Houches na opustenej železničnej ministaničke. Tá sa nám zišla, pretože uplynulé leto bolo extrémne sychravé. Pršalo tu tiež dva dni pred mojím príchodom. Odišli sme hneď vlakom do Les Houches, kde sme oddychovali aj ďalší daždivý deň. Boli to lukulské hody. Kŕmili sme sa zásobami dobrôt, varili si hubovú polievku (našli sme dubáky) i čaj a do sýtosti si oddýchli. Ležali sme na drevených laviciach, jednoducho luxus a relax. Pršalo, no mali sme strechu nad hlavou.

Mineralogické eldorádo predo dvermi

Po jednodňovom oddychu sme sa pobrali hore zubačkou na Montemverd. Zubačka obojstranne stála 29,50 €. V cene bola expozícia minerálov a prehliadka ľadovej jaskyne, vrátane prevezenia sa na lanovke, všetko som samozrejme využil. Vyrezané ľadové chodby mali okolo 300 m, no ľudí tam bolo neskutočne veľa. Rýchlo som miesto s ľadovými sochami opustil. Čo sa týka minerálov, v umelo vyrazanej štôlni sa pýrili prekrásne geódy s gigantickými kryštálmi záhned. Dole bolo treba zísť 200 výškových metrov po rebríkoch, aby sa človek dostal na ľadovec Mer de Glace. Obuť mačky a ide sa.

V mieste, kde odstupoval druhý ľadovec Le Chaux, bolo potrebné odbočiť vľavo. V blízkosti stretu dvoch európskych ľadovcov sme sa utáborili. Táborisko bolo provizórne, ale v tunajších podmienkach extrémne praktické. Boli sme nútení konať rýchlo. Nebo sa zabetónovalo a oblaky sa tiahli hore ľadovým kotlom. Janko bol na rozdiel od mňa dobre vybavený, mal igelit. Ten sme natiahli medzi dve veľké skaly, kde sme získali strechu nad hlavou. Čelo vzniknutého tunela sme zakryli pláštenkou, čím sme získali „vstupné“ dvere. Spodok bivaku sme vydláždili plochými kameňmi. Počas nasledujúcich dní nám vysokohorská báza na ľadovci slúžila ako prechodný domov. Niekedy padali krúpy alebo sneh a počas celého pobytu fúkal vietor. Občas vykuklo i slnko.

V prvý deň na ľadovci sa mi hneď náhodou podaril nález lebky kamzíka. Bola do polovice zasypaná v jemnej sutine pod skalným prahom, kde sme hľadali kryštály záhned a roza floritu. Po takomto úlovku túžim viac ako 10 rokov a konečne sa mi to podarilo. V Alpách nie je kamzík chránený ako u nás a je to poľovná zver. Lebka bola krásna, doma si ju ešte vyčistím peroxidom vodíka, iba jeden roh už mala vyzutý. Kamzíka asi strhla lavína.

Druhý deň sa to podarilo. Čo? To, prečo sme sem, okrem ľadovcov, prišli. Potešil nález kryštálov, dokonca sme našli dutiny, kde sa úžasné kúsky nachádzali. Na onom mieste som objavil obrovský kryštál kremeňa s dokonale ostrými hranami s hmotnosťou 20,5 kg posypaný chloritom. Dopraviť ho domov asi nebude sranda, ale keby som ho nevzal, ľadovec ho rozdrtí a druhú šancu už nikdy nedostanem. Uvedomoval som si, že ak ho chcem mať v zbierke, jeho cena bude vysoká. A to konkrétne chôdza 10 km po dvoch ľadovcoch, cestovanie v zubačke, električke, troch autobusoch a troch vlakoch. So šťastím som ho pobalil a poviazal v ruksaku a to znútra i z vonka. Na dne batoha som ho podložil lanom i za cenu, že sa mi vak preťaží o ďalších 5 kíl. Bola to však nevyhnutnosť, pretože by sa mi ostrými hranami mohol zospodu prerezať a to je veľmi nebezpečné, až život ohrozujúce.

Najťažšie miesto bol výstup k zubačke z plošiny ľadovca. 200 výškových metrov rebríkov s 30 kg na chrbte nie je práve prechádzka. Poistkou mi bol len sedací úväz pripravený na odsadnutie pri nečakaných (ale možných) problémoch. Všetko našťastie dopadlo dobre. Na skalnej platni sa trblietal pár nádherných operencov. Išlo o muráriky červenokrídle (Trichodroma muraria), nazývané tiež skalné, čo bolo úžasné prírodné divadlo v blízkosti čela ľadovca. Tieto vtáky som za môj doterajší život videl prvýkrát, no okamžite som poznal, o aký druh ide. Veď sa aj hovorí: podľa peria spoznáš vtáka. Boli rozprávkovo krásne, ale i hanblivé. Fotiť sa nechceli.

Môj náklad ma obmedzoval až do centra horolezeckého diania pod Massif du Mont-Blanc nazvanom podľa zvieraťa, ktorého lebku som našiel - Chamonix, čiže kamzík. Nasledoval oddych na sedačkách pred informačným centrom a pivo v plechovke za 0,56 €. Jankovi sa podaril nález krásnej zubatej záhnedy, takže bol tiež spokojný.

Zhodnotenie

Výlet bol aj netypický aj typický pre daný región. Podstupujú ho len ozajstní milovníci, ktorí si prírodu vážia a neženú sa za dosiahnutou nadmorskou výškou, či pre ohúrenie ostatných. Lokalita je, a dlho ešte bude, zaujímavá pre zberateľov minerálov. Je to vďaka divokosti reliéfu. Preto sa ešte niekoľko šťastlivcov v budúcnosti poteší tak ako my. A kryštály vo vitríne budú dlho evokovať radosť z objavu a hovoriť: treba sa na to úžasné miesto vrátiť.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek