Ďalšia mapa je Hrady a zámky Južnej Moravy z roku 1997. Rozložím ju na stole a pozerám, koľko cieľov je označených ako navštívené. V istom období naša dcérka pokladala víkend na chalupe za úplný iba vtedy, ak nás nahovorila na výlet na niektorý hrad či zámok neďalekej Moravy. Kúpu mapy sme veľakrát ľutovali, lebo po príchode na chalupu, keď som ešte len vykladala zásoby do chladničky a manžel rúbal drevo do sporáka, ona už sedela pri mape a mudrovala, kam by sme zajtra vyrazili. Museli sme jej označiť maximálnu vzdialenosť, kam sme ochotní ísť. A tak sme navštívili Mikulov, Lednicu, Valtice, Židlochovice, Milotice, Buchlovice, Buchlov, Bučovice, Slavkov u Brna, Bítov, Strážnicu, Boskovice, Pernštejn. Ešte dnes rada na tieto výlety spomína. Tak to veru stálo za to.

Ďalej vykladám malého cínového vojačika, suvenír z jednej "hradnej výpravy". Zopár tupých pasteliek, niekoľko neúplných sád pexesa spojených gumičkou, knižku S batohom po Slovensku časť Malé Karpaty, audiokazetu Kocúr v čižmách, obrázkové domino v papierovej krabici s deravými rohmi, gumičky do vlasov, kľúče už dnes do nikam, tabličku acylpyrínu, poloprázdnu krabičku Čierneho Petra...

Ešte nejaký otrhaný list zo školskej písanky, ten chcem rovno vyhodiť, ale moja vrodená zvedavosť mi napovie: "Nevyhoď, najprv pozri, čo tam je." Poslúchnem a čítam text napísaný detskou rukou. Spomeniem si na chvíľku, keď ho dcérka celá natešená priniesla a s mudrlantstvom vlastným desaťročnej všetečnici nám ho čítala. Všetečnica je dnes dospelá a nad mojimi spomienkovými úvahami by určite prevracala oči. Veď to poznáte.

Zo spomienok ma vytrhne zubaté jesenné slniečko predierajúce sa cez okno a ťahá ma von. Nemám dnes určený žiadny cieľ, iba chuť zhlboka dýchať. Vykročím od chalúpky doľava hore cez Mokrú dolinu. Miniem niekoľko domov, z komínov stúpa dym a sľubuje teplo v príbytkoch. Po ľavej ruke malá kaplnka, ako každý deň, aj dnes v nej horí svieca. A už sa cesta vnorí do lesa. Stúpa hore. Potok po ľavej ruke čaká na nejakú vodu, iba skalní vedia, že tu vôbec je a ožíva iba v jarnom období topiacich sa snehov. Po pravej ruke za chvíľku zavadím okom o tabuľku, ktorá oznamuje Deravú skalu, čo je povyše. Dnes ju vynechám. Na rázcestí volím smer doľava a o chvíľku sa cesta stočí doprava a v diaľke vidím obrysy horárne Mon Repos. A po pravej ruke mám svoj dnešný cieľ. Vysoký strom a na ňom veľká tabuľa s olejomaľbou neznámeho umelca. Namaľoval strom a pripísal text, ktorý ma sem dnes zavolal cez dcérin odkaz v zásuvke.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Povzdych lesa

Pútniku, ktorý ideš okolo mňa, nezodvihni ruku, lebo som:
Teplo Tvojho krbu počas zimných nocí,
strechou tvojho prístrešku, kde sa uchýliš pred páliacim slnkom a ovocie moje uhasí tvoj smäd,
trám, čo drží tvoj dom,
stôl, na ktorom jedávaš,
posteľ, v ktorej si odpočinieš,
doska, z ktorej si postavíš okno a dvere tvojho domu,
drevo tvojej kolísky a nakoniec rakvy.
Pútniku, ktorý kráčaš okolo mňa, vysliš moju prosbu a nenič ma.

Teším sa, že tu stále maľba visí, hoci poriadne vyblednutá. Napadne mi, kto všetko tu stál a čítal slová, ktoré sú takou samozrejmosťou, ale človek ich v dnešnom zhone nevníma. A hlavne, prečo autor zavesil svoj obraz práve tu, na tomto tichom mieste.

Jesenné slniečko zašlo za kopce a mne pod nechty lezie zima, a tak hajde do tepla. Teším sa na horúci šípkový čaj, čo ma čaká na sporáku. Koruny stromov v podvečernom vetre spievajú svoje piesne, možno nám nimi chcú niečo odkázať. Že by autor textu ich piesňam rozumel?

Cestou späť pozerám po stromoch, z ktorých opadalo lístie, a tak rozmýšľam, aký osud ich stihne, koľko z nich človek využije na to, čo potrebuje. Z ktorého stromu by bola pekná kolíska či lavička na priedomí. Keď vkročím do teplej chalúpky, prezerám si interiér, koľko vecí máme z dreva. Drevená podlaha, nábytok, na stole misa na ovocie, pri sporáku košík s drevom na kúrenie, v šope staré drevené hrable, rebrík na povalu, vonku drevená "kadibudka". Drevo je vždy na dotyk teplé a to teplo akoby bolo odkazom srdca každého stromu, aby sme s ním naložili s takou úctou, akú si zaslúži.