Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Nocľaháreň Kamennej chaty (autor foto: Tomáš Trstenský)
Nocľaháreň Kamennej chaty (autor foto: Tomáš Trstenský) Zatvoriť

Príbeh Ako som zvíťazil na Kamienke

V roku 2007 si Ľubo a Soňa zmysleli, že stretnutie sympatizantov a dopisovateľov Hikingu sa bude konať na Kamennej chate pod Chopkom. Potešilo ma to, pretože pod Chopkom som už dosť dlho nebol a svojich kamarátov z webu som tiež dosť dlho nevidel. No a pretože v tom čase som bol v penzii, mal som fúru času na cestovanie, a tak som nadržaný z domu vyrazil pre istotu vo štvrtok ráno a po takom smiešnom a naozaj dobrodružnom cestovaní (veď to poznáte) som bol nakoniec asi o 16-tej hodine na Kamienke.

Kamienka je milá a príjemná chata pre pútnikov na trase hrebeňa Nízkych Tatier a každý vie, že má svoju úžasnú atmosféru a svoje nenapodobiteľné čaro. A tak som sa rozhodol, že čaro a aj atmosféru budem hltať plnými dúškami, aby som si nakoniec odniesol čo najviac dojmov a spomienok na jedinečnú chatu.

Úplne na začiatku som sa nahlásil na ubytovanie na dva dni a potom som vyšiel do ubytovne obsadiť si pelech a uložiť si batoh. Pretože som bol prvý a zatiaľ jediný, obsadil som si miesto na váľande vpravo úplne vzadu pri okne a pri stene. Jednoducho tam, odkiaľ by sa dalo vyskočiť von v prípade požiaru. Veď máme svoje skúsenosti, no nie? Rozhodil som spacák na váľande, prezul som sa a pobral sa nazad dolu do jedálne, aby som tam úspešne konzumoval tzv.“krojované jedlá“ a aj nápoje. A tak som baštil čučoriedkové buchty, pil borovičku a bylinkový čaj, zalieval to pivom, čítal knihy z chatovej knižnice a po očku pozoroval, ako to na chate frčí. Čas letel okolo mňa ako blázon a z ničoho-nič som zistil, že som v jedálni takmer sám, a tak som sa pobral do nocľahárne. Pre tých, čo na Kamienke nikdy nespali, musím povedať, že celá miestnosť na spanie je pod šikmou strechou a má formu spoločnej nocľahárne s kapacitou približne 25 nocľažníkov. Ale je tam teplo a bezvetrie, a čo viac by si mohol úbohý tulák želať.

Keď som vošiel do nocľahárne, bol som naozaj prekvapený. Nocľaháreň bola takmer úplne obsadená a silná a odhodlaná partia Čechov sa tam práve chystala zaľahnúť. Boli to zdatní turisti, ktorých som predtým videl dolu v reštaurácii Kamienky, a tak ani neviem, prečo som bol taký prekvapený ich existenciou v nocľahárni. Lenže, čo by som nespravil pre svoju a našu slovenskú reprezentáciu. Hneď vo dverách som sa rozhliadol a pekne nahlas som ich pozdravil: „Dobrý večer, priatelia.“ Takmer všetci sa zatočili nad svojimi lôžkami, ktoré si chystali na noc a rovnako pekne mi odzdravili. No a potom sa to stalo. Jedna z pekných českých dievčin sa ma spýtala: „A vy tu jako spíte s náma?“ „Ale áno, spím, hen pri obloku. To je moja posteľ.“ „No tak to vás tedy lituji,“ vraví ona. „No a ja zasa ľutujem vás,“ odpovedám smejúc sa mierne pobavený a vidím, že to pekné dievča akosi stratilo svoju razanciu a jej kolegovia sa len tak trošku zamrvili neistotou. Ale čo k tomu dodávať, veď noc si povie svoje. A tak sa súkam do spacáku a za minútku či dve som zásluhou pivka a borovičky v nebeskom spánku.

Budím sa až o siedmej hodine ráno. Otvorím oči, rozopnem zips na spacáku a posadím sa na posteli. Celé osadenstvo nocľahárne je na nohách a pilne sa balia. Pretože som slušne vychovaný a mamička mi vždy hovorila, že zdraviť sa má, tak nahlas zaželám všetkým: “Dobré ráno.“ A to včerajšie pekné dievča namiesto odzdravenia sa zvrtne ku mne a spustí: „No to jste nám ale dal, pane. Že prej dobré ráno.“ Opičí sa po mne, herečka jedna. „Celou noc jste tak strašně chrápal, že jsme ani oko nezamhouřili. Člověče, vy jste jedinečnej případ, jak může jedinec porazit celou armádu. Cmukali jsme na vás, nepomáhalo to, házeli jsme po vás pantofle, žádná pomoc, no ka-ta-stro-fa,“ hovorila a príšerne pri tom gúľala očami. No a vtom spustili tí českí chalani. „Ale nekecej Jitko, my jsme spali bezvadně, jediné, co nás rušilo, bylo to vaše nekonečné cmukaní.“ A to dievča, čo spalo na váľande cez uličku odo mňa, ľútostivo hovorí: „Na mně zase celou noc něco padalo a naráželo a já se bála, že to jsou netopýři, a tak jsem jen čučela pod dekou.“ Nuž bolo to tak, že tie, mojím chrápaním zblbnuté babule, hádzali po mne papučky a rôzne prezuvky, čo mali po ruke pri posteli, ale pretože som mal nad hlavou šikmú stenu strechy, samozrejme nedoleteli až ku mne a padali na dievča...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Nakoniec sme sa so všetkým zmierili a spoločne sme zamierili dolu do reštaurácie. Kamienka ešte nežila turistami zo sedačky, a tak sme si dali kávičku a niečo pod zub a potom sa nešťastná Jitka pýta: „No a kam teď pújdete? Jdete směrem na Štefánku nebo na Ďurkovou?“ „Ja tu zostávam ešte jeden deň a až zajtra sa sťahujem.“ A na to sa ona otočí na ostatné dievčatá a hovorí šťastným hlasom: „Holky, je to dobrý, pán tady zústává, a tak se snad konečne dneska vyspíme.“

Všetci sme sa rozosmiali a pretože v jedálni sme mali fúru času sa udobriť, tak sme si nakoniec podali ruku a ona mi povedala: „Budu si vás pamatovat.“ „No veď ja tiež,“ odpovedám.

No, a ako vidíte, pamätám si to dodnes.

Najnovšie