Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Farby viníc
Farby viníc Zatvoriť

Svet Vinicami Neusiedlu

Niečo ho pošteklilo na nose. Žeby mucha?! Kdeže, to sú dlhé vlasy Zlatky, ktorá odfukuje slastným spánkom vedľa neho. Nechce sa ešte mrviť a zobudiť ju, keď tak krásne spí, dobre sa na ňu pozerá. Už sú spolu nejaký ten mesiac a zatiaľ to klape. Rozmýšľa nad tým, akí sú rozdielni, zatiaľ si to však nepripúšťa, že on, tulák po horách, si porozumel so žienkou, ktorá najradšej vymetá obchody. Vie, že je to absolútne nereálne, ale chcel by ju zoznámiť aj so svojím svetom, možno by skrsla iskierka kompromisu a zažala pochodeň porozumenia.

Vzdialenosť
8 km
Prevýšenie
+63 m stúpanie, -63 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – september 2014
Pohoria
Rakúsko: Alpy (Alpen) – Východné Alpy (Ostalpen) – Severné Vápencové Alpy (Nördliche Kalkalpen) – Randgebirge östlich der Mur (okrajové pohoria na východ od rieky Mury) – Leithagebirge (Leithaberge/Litavské hory)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 201 m n. m. Wald und Wiesenweg
  • Najnižší bod: 138 m n. m. Gritschmuhle
Voda
Winden am See - vinice
Doprava
Winden am See - parkovisko pri Naturhohle

Onedlho pootvorila oči a usmiala sa naňho.
“Zlatko, jój, tak dobre som sa už dávno nevyspala. Máš dnes niečo na pláne? Vieš, potrebovala by som sa dostať do Parndorfu, vraj tam v jednej z predajní majú dobrý výber módnej konfekcie.”
Kruci, a už je to tu zas - POČKAŤ - zaihrala mu myšlienka v hlave. Veď dnes je nedeľa a Zlatka si to vôbec neuvedomuje. Ktovie, či jej to nedôjde ani o chvíľu. Ale prečo by som ju v tom vlastne nemohol nechať?! Aspoň sa dostanem do tých končín a možno sa podarí preskúmať a prejsť niektorú z oblastí pri Neusiedli a zároveň to spojiť s príjemnou prechádzkou na čerstvom vzduchu. Veď nie nadlho, len na takú krátku chvíľku. Nechcem jej predsa znechutiť môj svet.

„OK, Zlatka, len dosť fučí, radšej si obleč športové oblečenie... vieš, aby si sa do toho obchodu z parkoviska vôbec dostala.” Ešte nejako prepašovať jej tenisky do kufra a môže sa ísť na vec.
Po príchode do Parndorfu cez Kitsse, keďže sa vybrali tým smerom, bola Zlatka nemilo šokovaná. „Preboha, veď to parkovisko je prázdne! Joj, dnes je predsa nedeľa! Takto som Ťa zbytočne prehnala – nemohol si ma na to upozorniť?”
Zlatko len pokrčil ramenami a so šibalským úsmevom nenápadne precedil pomedzi zuby svoj skrývaný návrh: ”Vieš, tu neďaleko je dedinka Winden a pri nej je vraj nejaká jaskyňa – Medveďou ju nazývajú, sú tam len také maličké kopčeky, poďme sa tam pozrieť.”

Hmmm – tvárou sa jej síce mihlo sklamanie, ale potom si povedala, no veď prečo nie. Zlatko mi stále básni o nejakých horách. Slnko svojím svitom rozjasnilo krajinu, tak sa ním nechám uniesť. Z Parndorfu sa cestou dostali na kruhový objazd a dali sa smerom doprava. Obišli mestečko Neusiedl am See a cesta ich viedla pomedzi ukážkovo usporiadané lány vinohradov a polí. Po ľavej strane sa rozprestieralo Neziderské jazero (Neusiedler See), medzi cestou a jazerom plno krásne obrobených políčok a viníc. Prešli dedinkou Jois, za ňou sa vľavo nachádza malý výhľadový pahorok Junger Berg (217 m). Samozrejme, ako fotografa by Zlatka lákali výhľady z neho, ktoré by zvečnil, ale dnes tam isť nechcel, i keď by to mohlo byť zaujímavé. No veď nabudúce. Následne vošli do dedinky Winden. Tu odbočili na prvej križovatke doprava. Cesta viedla do nízkych pahorkovitých kopcov. Tamojšie pohorie nazývajú Litavskými horami (Leithagebirge). Skôr by to však malo byť "popahorkovie".

Asi po 2 kilometroch sa dostali k vínnym pivniciam, okolo ktorých vládol neuveriteľný pokoj a pohoda. Asi 300 metrov za pivnicami sa ocitli pri prvých skalných dierach. Tabuľka na lúke pred dierami oznamovala, že sú pri jaskyniach Naturhöhle. No, jaskyne to neboli, skôr akési klenby vyhĺbené do skalnej steny. Po prezretí si skalných dier začali kráčať cestou, ktorá viedla severovýchodne k pahorkom. „Podľa mapy musíme ísť asi kilometer mierne do kopca lesnou asfaltovou cestou a potom následne odbočíme doľava do lesov,” takto to zhodnotil Zlatko po preštudovaní mapy. Ale ešte predtým na ceste natrafili na značku k Medvedej jaskyni.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

„Poď, skúsime to preskúmať,” navrhol Zlatko. Nuž a čo už mohla Zlatka robiť, tak sa nechala viesť. Medvedia jaskyňa (Bärenhöhle) je zhruba 50 metrov od cesty, mierne do kopčeka. Je uzavretá mrežami, ale dvierka v mreži nie sú zamknuté. Tak sa tam dá voľne vojsť. Samozrejme, že dnu vošiel len Zlatko, bolo to tam dosť nízke a Zlatka sa predsa nebude štvornožky dovnútra súkať. Po chvíli sa ale strop zdvíha do výšky dospelého chlapa a objavili sa jaskynné priestory. Neboli síce nejako veľké, ale boli o to zaujímavejšie. Priestory boli bez akýchkoľvek jaskynných prvkov, ktoré zdobia veľké jaskyne, ale boli zaujímavosťou dnešnej prechádzky. Zlatko vyliezol z jaskyne: „Poď, pôjdeme sa ešte pozrieť nad jaskyňu, zdá sa mi, že tam je výhľadová plošina. Trošku to tu prebádame.”

Čo jej opäť zostávalo?! Dostať sa do područia zvedavého hikingholika má predsa svoje radosti i strasti. Ale veď tiež akceptuje moje výjazdy po nákupných centrách – prebleslo Zlatke hlavou. Tak budem tolerantná aj ja. Chodníčky pretkávali les, ale po chvíli sa dostali na správny chodník, smerujúci na plošinu nad jaskyňou. Zložili na ňu svoje kosti a vyhrievali sa len tak na slniečku. Pozerali síce obmedzeným výhľadom, ale na pekný skorojesenne sfarbený les. Stromy pomaličky naberali farebný jesenný tón príťažlivosti. Slnko im prehrievalo tváre, vietor bol ta-tam a oni dvaja boli na tom kúsku pľacku – sami na svete.
„Vieš, že je to tu fajné?” – vyrazila dych Zlatkovi. Jasné, že to nie sú nejaké veľké kopce, Malé Karpaty sú oproti tomuto veľhory, ale Zlatko bol celkom rád, že aspoň trošku sa lámu ľady jeho spoločníčky v prospech hôrnej turistiky.

Zliezli dolu na cestu a vydali sa smerom na severozápad po ceste. Zlatko každú chvíľu študoval mapu. „Vieš, Zlatka, určite nezablúdime, ale nikde tu nevidím žiadne značky, nič – to nie je ako u nás, musíme sa mať na pozore.” Ale rakúski značkári – to sú poriadni fiškusi, na odbočkách alebo na križovatkách dajú len nejaké informačné tabuľky, kam treba odbočiť alebo akým smerom sa dať a podľa toho sa človek musí riadiť. Žiadna značka, aspoň na tejto trase. Po chvíli na jednu takúto odbočku narazili – smerovala na lesnú cestičku pomedzi stromy. Po 100 metroch kráčania narazili na ďalšiu, ktorá ich navigovala smerom doľava. „Pozri, Zlatko – trasu nazývajú Wald und Wiesenweg a sú tu udané nejaké cifry v metroch.” „No áno, Zlatka, vyzerá to na vzdialenosť v metroch medzi jednotlivými smerovníkmi, majú to zaujímavo vyriešené v týchto končinách.” podotkol Zlatko.

Aj tak bolo. Po odbočení do prikázaného smeru cesty sa ale milý Zlatko začal po chvíli čoraz častejšie pozerať do mapy. Všade samé odbočky, cestičky sa rozbiehali do rôznych smerov, ale nikde žiadna smerovka. Ale mapa – Freytag-Berndt – WK271 pod názvom – NeusiedlerSee-Eisenstadt-Leithagebirge-Rust-Sopron-Seewinkel Nationalpark (1 : 50 000) im veľmi pomohla v orientácii v teréne.

„Osobne si myslím, že ľudia, čo sem prídu len tak bez mapy a bez trošky orientačného zmyslu, budú mať pravdepodobne problémy. Sem treba v každom prípade mapu, a podrobnejšiu.” zafilozofoval si Zlatko a zas podla mapy určil smer, ktorý sa mu zdal najdôveryhodnejší v teréne. Nemôže predsa ukázať nejaké zaváhanie či nebodaj zlyhanie – chlapská ješitnosť také niečo nepripúšťa. Ale jasné, že išiel správne. Po chvíli pri prudkom odbočení na trase vpravo dokázal podľa mapy určiť presne, kde sú. Dostávali sa na čistiny obrobené miestnymi vinohradníkmi. Les sa pomaly, ale isto premieňal na obrobené políčka a vinohrady. Jeseň pridávala do výhľadov všetky pestré, zemité farby a ukazovala svoj krásny kolorit. Vo vinici viseli strapce hrozna, akoby na nich volali: „Sme bobule sladučké, úžasné, bažíme po vašich chuťových kanálikoch, poďte, zobnite si, okoštujte nás.”

Zlatka sa poobzerala na všetky strany a zob. Joooj, bolože fantastické to hrozno. Samozrejme, Zlatko nezostáva pri tejto činnosti bokom, a tak si striedmo natrhali do dlane vždy zopár bobúľ a spestrovali si cestu medzi lesom a vinohradom koštovkou miestnych odrôd hrozna.

„Teda ja červené hrozno vôbec nemusím, ale toto ma presvedčilo o opaku. Je perfektné,” zamumlal si Zlatko koštujúc červené bobule, ale nepreháňali to. Miestni vinohradníci sa na ňom nadreli a musia sa aj dočkať nejakého finálneho produktu. Za okoštovanie mnohokrát ďakujeme a budeme sa snažiť rešpektovať, že to nie je naše. Kto to nerešpektoval, to boli množstvá škorcov, ktoré sa im preháňali ponad hlavami. V diaľke bolo počuť streľbu z poplašných pištolí, čím sa vinohradníci snažili škorcom znechutiť vyzobávanie ich úrody.

Cesta pomaly, ale iste smerovala úplne z lesa, viedla pomedzi vlniace sa stráne vinohradov, ktorých lány sa kľukatili až pod les, z ktorého vyšli. Smerom na východ mali pod sebou záplavu obrobených polí a viníc, ktoré rázne ukončovalo Neziderské jazero asi v 5-kilometrovej diaľke. Ale výhľady to boli úchvatné. Po vyššie menovanej turistickej ceste sa pomaličky znovu dostávali do osídlenejších častí prechádzky. Pred nimi sa vynorilo zoskupenie domov, akýsi statok. Zlatko vyčítal z mapy názov Gritschmühle, ale mlyn to bol pravdepodobne niekedy v minulosti, skôr to vyzeralo na záhradu umelca a bolo to tak - na mape nazvanú ako Freilichtmuseum Walder Bertoni. Brána na vstupe do objektu bola zavretá napriek tomu, že tam bol oznam, že za vstup sa platí. Nikde nikoho. Aj tak by sme asi dovnútra nešli. Poza dom sa dalo dostať do záhrady, ktorá bola doslova posiata umeleckými kamennými skulptúrami, priestor bol otvorený a tavil sa do prírodnej scenérie okolia.
„Vieš čo, Zlatka? Idem si tam skúsiť niečo pofotiť – veď hádam ma nikto nevyženie. A keby som náhodou utekal odtiaľ, tak sa pridaj a bež za mnou, dobre?”
„Preboha, radšej tam nechoď!” Ale to už Zlatka hovorila rýchlo sa vzďalujúcemu chrbtu, ktorý sa nedal odradiť od ďalšieho napínavému prieskumu.

Nebolo tam však nikoho, kto by vykrikoval a bránil Zlatkovi vo vstupe. Tak si pofotil zopár kamenných sôch a skulptúr. Veľmi ho zaujala Studnička (síce netiekla), bolo na nej nainštalované krásne súsošie dvoch víl. Vlasy mali prehodené cez tvár a tvorili akési vlnky, ktoré znázorňovali vodný tok. To bolo veľmi pekné. Ten, kto to tu vytvoril, si dal záležať na vzhľade lúky i sadu. Jednoducho, pozemská krása.

Po krátkej poznávacej odbočke sa Zlatko vrátil k Zlatke, ktorá sa slnila na lavičke pri cyklistickej ceste a veru vôbec sa jej odtiaľ nechcelo. Tak sa len tak povyvaľovali na lavičke, porozprávali o nepodstatnostiach sveta a po chvíľke sa znovu vybrali na cestu. Dali sa turistickou trasou pod názvom Panorama Wanderweg. Pomedzi vinohrady sa dostali pomaly k dedine Winden a nabrali opäť smer po ceste, ktorou sa dostali autom až ku skalným dieram Naturhöhle. Cestu im skrížili vínne pivničky zoradené popri ceste, kde domáci len tak posedávali, pravdepodobne čakali na zákazníkov.

„Möglich jemanden Wein kaufen?” dostal zo seba Zlatko. Ani nečakal, že mu porozumejú. Domáci ale vyskočil, pravdepodobne si pri vyčkávaní na zákazníkov trošku lupol so susedom, ale to vôbec nebránilo jeho obchodnému talentu. „Komm mit mir – bitte,” usmial sa na milý pár a o chvíľu sa vnorili do tieňa jednej z vínnych pivníc. Bolo to zaujímave. Milý vinohradník sa nenechal prosiť a už boli naliate dva poháriky koštovky a: “Bitte – prosit.”
“Aber ich kann kein Alkohol trinken,“ sagt – hovorí Zlatko. „Som šofér – ich habe mein Auto 500 meter.“
„Kein Problem,“ to nemohlo milého vinára odradiť. A vytiahol fľašku z inej debničky. „Das ist alkoholfrei,” – bez alkoholu – len vínna šťava. Pasterizované. A fakt – super bolo, že myslia aj na šoférov.
Už nás Zlatko ale nebude trápiť nemčinou. „Viete čo, vezmeme si jednu načatú fľašku vína a fľašku vínnej šťavy či muštu. Len nejaké štuple nám dajte.” A teraz len vyvalil náš pár všetky oči, ktoré mal. Vinár odložil novonačaté fľaše s ochutnávaným mokom, ktorý otvoril len pre tento pár a predal im na cestu úplne nové originálne uzavreté fľaše!

„Ani neviem, či som sa s takým niečím stretol v našich krajoch?!” zamyslel sa Zlatko. Zlatka len súhlasne prikývla a vyplatila zo spoločného nakúpený mok so širokým spokojným úsmevom na tvári. Pomaly sa vybrali k autu. Krásny skorojesenny deň sa pomaly chýlil ku koncu svojej púte a bolo treba sa aj domov vrátiť, a tak sa vybrali smerom k domovine plní príjemných dojmov z novospoznaných ciest a ich aktivít. Pred príchodom domov Zlatka poznamenala: „Prosím Ťa, nabudúce nezabudni vziať aj moju turistickú obuv.”

Poznámka autora

Osoby v článku sú vymyslené, len niektoré činnosti sú ovplyvnené mojimi. Popísaná trasa je reálna. Odporúčam na poobednú vychádzku, vhodnú pre rodiny s deťmi či trebárs aj s kočíkom.

Fotogaléria k článku

Najnovšie