Pred časom sa niekto v diskusii pýtal, či je možné prírodné zvláštnosti horných Kysúc spojiť do jednodňovej trasy. Odpovedal som, že pre rozľahlosť územia je to možné len na bicykli. Napokon som sa na takúto „nelineárnu“ trasu koncom leta sám vybral.

Trasa

Turzovka, žel. zast. – Živčáková - Korňa, ropný prameň - Varmusovci (neznačené) - Rybárie, Ďurkáčovci (zelená) - Hlinené (červená) - Hrubý Buk - Klokočovské skálie - Uhorská- Čuboňov, št.hr.(modrá)- odbočka pred Muřinkovým vrchom (červená) – osada Klin - dolina Čierneho potoka – Hrubý Buk

Opis trasy

Z linkového autobusu Čadca – Makov vystupujem niečo pred pol siedmou na zastávke Turzovka, žel. zastávka. Hneď pri ceste je parkovisko a pútač na horu Živčáková.

Živčáková

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prejdem lávkou cez Kysucu a potom sa vydám Lašútovým chodníkom. Je pomenovaný podľa hájnika, ktorému sa na hore v roku 1958 údajne zjavila Panna Mária. Napriek tvrdým represiám sa vtedajšej moci nepodarilo potlačiť záujem verejnosti a dnes je vyhľadávaným pútnym miestom nielen Slovákov, ale aj Moravanov a Slezanov. Aj keď chodník nie je turisticky značený, pocestného spoľahlivo vedú stovky svätých obrázkov, plastík či modlitieb pripevnených na statných smrekoch. Asi po tri štvrte hodinke sa ocitnem v areáli samotného pútneho miesta, ktoré je príkladnou symbiózou prírody, ľudovej architektúry a duchovna. Aj keď sa hora postupne urbanizuje, stále si zachováva ráz kysuckej horskej prírody. V areáli sa nachádza Krížová cesta, kaplnky, pramenné kaplnky; kostolík, obchod so suvenírmi a toalety slúžia len počas pútí. Pramene (okrem Očného) sú zvedené do kohútikov. Napriek tomu, že sa jedná o povrchovú vodu, svojou kvalitou zodpovedá hlbinným prameňom. Cesta cez areál je vydláždená a s dláždením sa pokračuje až na záchytné parkovisko z korňanskej strany. Asfaltka do Korne umožňuje prístup menej pohyblivým a je tiež doplnená zastaveniami Krížovej cesty.

Korňa a ropný prameň

Keď vyjdem z lesa na parkovisko nad osadou Živčáková, pohľad do korňanskej doliny mi vyrazí dych. Aj keď je ešte august, dolu vládne pravá jesenná inverzia. Svoj úmysel zísť priamo do doliny zanechám a vydám sa naokolo po asfaltke až do stredu Korne; takto si lepšie vychutnám tento prírodný úkaz. Zaujme ma semafor s digitálnou časomierou, ktorý umožňuje úzku cestu využiť v oboch smeroch. Po vyjdení z lesa vidím rozdiel medzi Vyšnou a Nižšou Korňou, jedna sa kúpe v slnku a druhá je ponorená do hmly. Korňa (centrum s kostolom) sa tvári neutrálne. Prejdem okolo mýtnice nad cintorínom a v obci zabočím doprava, schádzam asi tri kilometre obcou k ďalšej kysuckej rarite – ropnému prameňu. Inverzia sa zatiaľ rozplýva. Keď prichádzate do Korne z Turzovky, k prameňu vás dovedie žltá značka z Predmiera a tesne pred ním upozorní veľký pútač. Keďže prichádzam z opačného smeru, musím byť pozorný a nájsť značku. Potom stačí odbočiť doprava a vystúpať asi 200 m nespevnenou cestou. Jedná sa o „doposiaľ aktívny prírodný povrchový výver ropy s pozvoľným odtokom, doprevádzaný výronom plynu...“ Toľko tabuľa tejto prírodnej pamiatky. Zdvihnem oči nad prameň a pohľadom hľadám prístupovú cestu na protiľahlý hrebeň. Zídem do obce a hneď za mostom sa pustím vľavo. Mal som dobrý nos, asfaltka sa kľukatí smrekovou hôrkou až do osady Varmusovci. Tu narazím na zelenú značku.

Cez dva chrbty na Hlinené

Asfaltku vystrieda lúčna cesta a čiastočne odlesneným chrbtom s výhľadmi na Korňu prichádzam do osady Malíkovci. Trvalé obyvateľstvo nahradili chalupári prevažne spoza hranice. Za osadou je lúčka, uprostred medzi stromami je búda. Ako obvykle, cez lúku nevedie značka. Jedna cesta vedie od búdy doprava, ja sa však vyberiem priamo hore lúkou plnou ovčincov. Pod statnými smrekmi na vrchole lúky (jeden vyznačený ako triangulácia) si okrem jedla vychutnám pohľad na Turzovku aj Korňu. Značky nikde, už viem, že som mal odbočiť doprava. Nič to, strihnem to cez hôrku. Samozrejme, je tam nepreniknuteľná omladina a tak strácam okolo sto metrov výšky a končím v doline. Ešte že som cestou našiel dubák. Inak hory sú prechodené krížom-krážom hubármi, o čom svedčia poprevracané plávky a kopa odpadkov. Všetci hľadajú len praváky... Ťahám sa dolinou až k trvalo obývanému domu, miestny mi potvrdí správnosť smeru. Tesne pod hrebeňom je malá tajga, pokrútené brezy a papradie povyše pása. Na druhej strane sú opäť chalupy. Snažím sa nestratiť výšku, druhý dom obchádzam po svahu. Zláka ma brezový háj a o chvíľu mám sieťku na batohu plnú húb. Takže aj blúdenie prinieslo nejaké ovocie... Vyleziem na nejakú cestu a s prekvapením nájdem dvojznačku červenej a zelenej. Na lúke nad Rybárím už vidím míľniky mojej cesty - chrbát Hlineného a v pozadí hrebeň Beskýd. Nad horami visia zlovestné mraky a o chvíľu začne pršať. O päť minút prídem na rázcestie Rybárie-Ďurkáčovci; keby som nebol nad Malíkovcami zablúdil, tak prídem sem. Po červenej značke prudšie zostupujem úvozom, asfaltkou vedľa rekonštruovaného hotela, cez osadu Gajdošovci a rozrýpanú zvážnicu lesom až na štátnu cestu č. 484 z Turzovky do Klokočova. Asi tristo metrov ide značka po ceste, potom ju opustí doľava cez osadu Smieškovci. Ešte raz doľava a to už opäť prudšie stúpam lesnou asfaltkou. Po daždi opäť hreje slnko. Asfaltka končí v osade Grňákovci, potom pokračuje prudšie stúpanie úvozom, neskôr miernejšie lesnou a lúčnou cestou cez osady Kobolkovci a Najdkovci. Osady ležia na lúčinách, ktoré umožňujú výhľady do okolia. Za vysielačom dosiahnem hrebeň Javorovej, tu už chodník vedie po vrstevnici mladým lesom až po stúpanie na zaniknuté terasovité políčka, z ktorých je pekný polkruhový výhľad od Javorníkov až po MS Beskydy. Chodník pokračuje statným lesom až na rázcestie Hlinené. Tu sa pripája modrá značka z Turzovky. Samotný vrch je opodiaľ, pričom vrchol vyznačuje pyramída kamenia. Za vrchom je opäť odlesnená lúčka – pozostatok terasových políčok s výhľadom na opačnú stranu – smerom na Čadcu a Kysucké Beskydy. Nasleduje rázcestie nad Fučkovcami, kde prudšie po modrej značke úvozom opúšťam hrebeň. Vyjdem na lúku, odkiaľ je krásny panoramatický výhľad na horskú osadu Hrubý Buk a hradbu pohraničného hrebeňa Moravskosliezskych Beskýd. Chodník klesá rozmočeným výmoľom až na rázcestie Hrubý Buk, kde značka pretína hradskú z Klokočova do Olešnej.

Klokočovské skálie

Hneď za hradskou je naľavo tabuľa prírodnej rezervácie Klokočovské skálie. „Ojedinelý výskyt prírodnej guľovej odlučnosti sedimentov v oblasti Moravskosliezskych Beskýd...“ Lávkou doľava cez potok a potom už príkrymi serpentínkami v klzkom lese až k skaliskám. Flyšové Kysuce sú na skaly chudobné, preto hradba tajomných, čiernych skalísk, obrastených machom pôsobí veľmi tajomne. Druhá skupina (asi sto metrov za prvou) navyše ukrýva poslednú zachovalú kysuckú guľu v tomto skálí. Po druhých ostali len dutiny, gule možno skrášľujú miestne záhradky. Chodník pokračuje traverzom v prudkom svahu, za skalami sa zvrtne doľava a vyjde štandardne po kysucky – na lúke vedľa chalupy. Značka nasmeruje doprava na cestu vedúcu okrajom lúky a na hodnú chvíľu sa stratí. Z lúky je pekný pohľad na Hlinené a osadu Hlavice pod ním. Cesta vedie oblúkom horným okrajom lúky, cez les na ďalšiu lúku s dvoma domami – Zajacovci. Tu chodník zamieri úzkym príkrejším úvozom a na zopár kilometrov opustím civilizáciu.

Uhorská a hraničný hrebeň Beskýd

Žľab vystrieda lesná cesta, značka zmizne. Treba však vytrvalo stúpať priamym smerom. Aj v týchto odľahlých končinách sú stopy po hubároch, niečo mi však nechali. Kúsok pod hrebeňom Uhorskej je rúbanisko s výhľadom do doliny aj na samotný hrebeň Beskýd. Lesnú cestu vystrieda chodník hustou omladinou, za chvíľku sa ocitnem na lúke s rázcestím Uhorská (1000 m), vrchol (1028 m) leží južnejšie. Názov vrchu je vraj odvodený od faktu, že je výbežkom hraničného hrebeňa Beskýd a vlastne ležal v uhorskom vnútrozemí. Pokračujem ďalej až na Čuboňov, kde sa modrá značka pripája k českej červenej. Zaujímavý rázcestník, kde sa slovenské časové údaje stretávajú s českými kilometrickými už neodfotím, došli mi baterky. Náhradné zostali synovom autíčku... Mrzutý sa poberiem ďalej, medzi stromami prebleskujú moravské hory. Terén nestojí za veľa, chodník traverzuje prevažne moravskú stranu a často je rozbahnený od prameňov. Miestni asi poznajú vhodnosť tejto trasy pre peších, je rozbrázdená horskými bicyklami. Jedno rúbanisko predsa odkryje pohľad na Lysú Horu a obec Veľkú Lomnú v hlbokom údolí. Čas je pokročilý, môj úmysel prejsť po hranici až do Megoniek, kde v opustenom lome odpočívajú obrovské kysucké gule, nemá zmysel. Preto pod Muřinkovým vrchom zabočím doprava na neznačenú cestu, ktorá vedie až do osady Klin (850 m). Nad osadou je zvedený prameň a na jej okraji studnička. Z Klinu zostúpim lesnou cestou a nakoniec nekonečnou asfaltkou vedľa Čierneho potoka (kaskádovito steká po čiernych skaliskách) až na dolný okraj osady Hrubý Buk. Keď nastupujem do autobusu, na hory už sadla tma a je chladno ako v rodnom meste koncom októbra...

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek