Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Obručné – Livov – Kríže – Čergov – Hradisko

Blízke pohorie Čergov mám asi najviac prechodené, ale vždy len na jednodňovkách. A to zas limituje čas strávený v krásnom pohorí. Tentoraz som si povedal, že na čas nebudem pozerať a prejdem z jeho jednej strany na druhú. Keďže na Minčole som pred časom bol a zrak mi padol na neznámu severnejšiu modrú značku, bolo rozhodnuté. Rovnako aj začiatok v dedine Obručné, do ktorej som sa chcel vrátiť, keďže som ňou len prechádzal počas zimného autostopu okolo Čergova.

Vzdialenosť
38 km
Prevýšenie
+1645 m stúpanie, -1740 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
2 dni
Obdobie
jar – 08.06.2014
Pohoria
Čergov
Trasa
Voda
Chata Čergov
Nocľah
Kríže (v stane nad dedinou)
Doprava
Stará Ľubovňa (vlak, bus) - Obručné (bus), Hradisko (bus) - Prešov (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1112 Prešov a okolie (1:50.000)
» č.1113 Bardejov a okolie (1:50.000)

1. deň

Obručné – sedlo pod Dlhou – Murianik – Malý Minčol – Livov – Kríže

A keď parťáčka súhlasila s navrhovanou trasou, tak sme za slnečnej júnovej nedele vyrazili. Obručné je malá dedinka, teda len jedna ulica s domkami vsadenými medzi nádherné prostredie. Z jednej strany lúky pod Čergovskými horami a z druhej poľské kopce. Napriek malej dedinke, problém s červenou značkou aj tak nastal. Predpokladali sme, že to bude napravo na kopčeku, ale pre istotu sme sa spýtali domorodca, ktorý nás poslal hore ku krížu. Tam sme značku našli, no problémy pokračovali až takmer po sedlo Lysina. Ešteže sme boli dvaja. Z kriakov nad dedinou sme vyšli na pomaly sa dvíhajúce lúky, ktorá nám postupne poskytovali krajšie a krajšie výhľady na spomínané, oproti stojace poľské kopce a na Obručné. Táto časť je jedna z troch najkrajších, ktoré sú na severnom úseku.

Ďalší nás čakal po asi pol hodine chôdze starým bukovým lesom, v ktorom sa pripojila modrá značka z Ruskej Vole. Onedlho sme sa dostali k rázcestiu v sedle pod Dlhou. Pohľad na sedlo, ako aj spätný, je parádny, keďže strmá lúčka pod chodníkom je obkolesená lesmi a k tomu ešte výhľady do ďalekej doliny s dedinkami na ceste do Bardejova, v pozadí s poľsko-slovenskou štátnou hranicou. Uchvátení miestom pokračujeme ďalej v smere na Murianik a Malý Minčol.

Z Malého Minčola po modrej

Úsek vedie klasickejšou hrebeňovkou, z ktorej sa nám ponúkajú výhľady na dediny Malcov a Lukov. Spod Malého Minčola vidíme majestátne Vysoké Tatry. Pomaly stúpame lúkami, až prichádzame na Malý Minčol, kde sa z červenej trasy poberáme na modrú, ktorej spoločnosť robí po sedlo Hajduška žltá, smerujúca do Lenartova. Severovýchodné výhľady cez krásne lúčky vystriedajú južné, cez zarastené rúbaniská na lokalitu v srdci Čergova a južný hrebeň z Veľkého Minčola na Veľkú Javorinu. Tam niekde medzi svahmi očakávam dedinu Livovská Huta, ktorú cez stromy zazriem.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Časťami je trasa nepríjemná, keďže vedie cez zarastené koľaje alebo po rúbaniskách plných konárov. Tak prechádzame cez Staškovú a Jasenov, kde to síce ani zďaleka nie je apokalypsa Levočských vrchov, ale aj tak rúbaniská zabolia. Napriek tomu sú tu zachované súvislé lesy a dúfam, že také aj ostanú. Sem-tam sa ukazujú aj výhľady na sever, a tak je možné vidieť Busov, Stebnícku Maguru a dediny Malcov či Geraltov. O chvíľu vidíme Livov a už sa tešíme, že si niekde oddýchneme.

Z Livova na Kríže

Definitívne sme zišli z ťažkej trasy na lúku poniže cesty do Livova, kde sme si sadli a niečo zjedli. Pre pár ľudí v autách sme pôsobili asi ako "Návštevníci z vesmíru". A my v podstate tiež. V nedeľu večer a niekde, kde líšky dávajú dobrú noc... Po najedení sme pokračovali ďalej. Došli sme k mostu ponad Topľu a rázcestníku, kde nás na Čiernu jedlinu čakala len hodinová štreka. Zato však cez veľký kopec. Až pri písaní článku som sa dozvedel, že po zelenej, len 300 metrov od dediny, sa nachádza tajný partizánsky lazaret, ktorý slúžil pre potreby ranených v čase SNP. Je to síce len jednoduchá malá drevená búda, ale vnútri sa nachádzajú informačné panely, “operačný stôl“ a postele pre ranených, takže teoreticky je možné tam aj prespať. Určite by stál za návštevu, tak je škoda, že som o tom nevedel skôr. Ale to je o našej (ne)schopnosti informovať o miestnej atrakcii a najmä o nasmerovaní k nej. Ako keby stálo tisíce zobrať napr. rovnú drevenú latu, napísať tam “Partizánsky lazaret, 300 metrov“ a pribiť to niekde na frekventované miesto.

Tým pádom nás nič nezdržalo a pokračovali sme po modrej. Len na chvíľu sme sa zastavili v dome, na vodu. Teta prekvapená, a najmä po tom, ako sme jej povedali, že odkiaľ a hlavne kam ideme. Popriala nám veľa šťastia a vydali sme sa po starej asfaltke v ústrety lesu. Po čase sa asfaltka stratila a kráčali sme po mierne stúpajúcej lesnej ceste. Značkovanie staré, ale stále vedúce. Až do okamihu, keď nás značka viesť prestala. Samozrejme sme si to hneď všimli, ale nevracali sme sa dúfajúc, že sa opäť objaví. To sa nestalo, a tak sme sa museli vrátiť k poslednej. Aj sme našli, kde z lesnej cesty odbočila na úzky chodníček (ne)vedúci cez potôčik a potom strmo hore starou zarastenou a zamokrenou lesnou cestou, ktorá si lepšie časy pamätala niekedy veľmi pradávno. Značky detto. Horko-ťažko sme vyšli hore, kde sa značka opäť stratila a znovu sme ju museli hľadať. Opätovne sme ju našli a konečne po čase vyšli z lesa na lúku so smerovníkom Čierna jedlina. To nám urobilo veľkú radosť, keďže Kríže mali byť neďaleko a zároveň nás posielal lúčkou a nie tmavými lesmi. Akurát sme museli strpieť roj múch.

Pustili sme sa lúkou, ktorá začala klesať a o chvíľu sme uvideli dedinu a z lesa vytŕčajúci vrch pamätníka bojov SNP. Tento úsek bol ďalší z nádherných, keďže zapadajúce slnko osvetľovalo práve oproti stojace husté lesy. Oblúkom sme prešli cez krásne lúky nehľadiac na značku, keďže dedina bola na dohľad. Konečne sme došli do dediny Kríže. Hoci nás naše kríže neboleli, kríž bolo sa sem dostať. Zišli sme na parkovisko neďaleko pomníka, ktorý sme si išli obzrieť. Zároveň sme hľadali dobré miesto na rozloženie stanu. Keď sme vhodnú lokalitu našli, rozhodli sme sa pre prieskumnú návštevu dediny. Načapované pivo by veru potešilo. Žiaľ, dedina nás nepotešila, lebo krčmu nemali. Čo je to za dedinu? Tak sme aspoň požiadali o naplnenie vody do fliaš, keďže ráno by bol asi problém a vrátili sme sa späť, rozložili stan a spánkom unavených sme zaspali.

2. deň

Kríže – Panteliš – sedlo Lysina – Veľká Javorina – Chochuľka – Čergov – sedlo Čergov – Zapač – Nad Závadkou – Hradisko

Hľadanie zemľanky

Zobudili a vybrali sme sa relatívne neskoro. Podľa predošlých zistení pod dedinou mali byť zákopy s partizánskou zemľankou. Citujem z webu Klubu slovenských turistov Bardejov: “Čergovské pohorie bolo počas 2. svetovej vojny významným strediskom partizánov a ilegálnych pracovníkov odboja na východnom Slovensku. Zvlášť významnú úlohu zohrávalo územie v okolí obcí Kríže, Livov a Livovská Huta. V Čergovskom pohorí pôsobilo viacero partizánskych skupín. Medzi najznámejšie patrila partizánska skupina Čapajev, partizánska skupina Rokosovský Litvinov, partizánsky diverzný oddiel Kvitinského (neskôr premenovaný na partizánsku brigádu Gottwald), partizánska skupina Lipa, partizánsky zväzok Alexander Nevský a iné.”

Tak sme sa vybrali ich hľadať. Ale ako som spomenul pri lazarete v Livove, na Slovensku to býva tak... Ak máme niečo zaujímavé, netreba to spropagovať, práve naopak, ukryť, aby to náhodou nejaký zatúlaný turista neprišiel navštíviť. Informačný panel na ceste síce bol a smer, ktorým sa treba vybrať a aj ďalší infopanel pod horou, kde mali byť zákopy a zemľanka. Zákopy sme našli, ale zemľanku nie. Veď správna zemľanka by nemala byt viditeľná pred Nemcami. A tým sa asi riadili aj aktivisti, ktorí bunker obnovili, čo im samozrejme slúži na česť, len ho ukryli aj pred všetkými návštevníkmi. Keď som obehol asi polovicu hory s tým, že som sa vyštveral až neviem kam vysoko, samozrejme, preklínajúc neschopnosť dať blbú šípku ukazujúcu smer k zemľanke a po deprimujúcom zistení, že je zbytočné hľadať ihlu v kope sena, resp. úkryt vo veľkej hore, opäť veľmi nadávajúc tentoraz na to, že som zbytočne stratil kopu energie a času, som sa vrátil k zákopom. Keďže času nazvyš sme nemali, rozhodli sme sa odísť. V poslednom návale zlosti, som sa ešte zapozeral medzi zákopy a skoro ma vystrelo. Ihlu som našiel a konečne sme mohli pozrieť, čo sme chceli. Samozrejme, som si ešte zanadával na stratu energie, času, neschopnosť to poriadne označiť, ale tiež na moju zlú predstavivosť, ale bol som rád, že som to našiel. Pre istotu: pred lesom je mapa so zákopmi a zemľankou a ako sa vojde do lesa, treba ísť napravo a vojsť do zákopov a asi po 20 metroch naľavo je bunker.

Na Lysinu cez Panteliš

Vrátili sme sa naspäť a pokračovali sme južne, po zelenej. Zaviedla nás na druhú stranu potôčika Solisko, na súkromný pozemok s chatou, latrínou a malou záhradkou. Zaujímalo by ma, kto to tam značkoval. Síce je to len krátky úsek, ale asi to nebude veľmi príjemné chatárom. Alebo tam nikto nechodí, že to majú na háku? Zelená ďalej viedla cez zarastenú lúku okolo stĺpov elektrického vedenia a následne nás šípka na jednom z nich poslala naľavo strmo nahor. Cely “natešení” sme sa vybrali orosenou strmou lúkou nahor, kde sme opäť hľadali značku. Neviem, ako sa nám ju podarilo nájsť na zarastenej lúčnej ceste. Tou sme sa vybrali vpravo k lesu. Aspoň, že odtiaľ boli parádne výhľady na dolinu. Značka sa nám pod lesom po čase opätovne stratila. A tak sme ju zase hľadali a vracali sa. Našli sme ju, ako nenápadne odbočila do lesa. Už máme v hľadaní prax. Lúčny strmák sme vymenili za lesný stupák. Až nakoniec sme sa dostali na rovinatú čistinku obkolesenú brezovým hájom. To sme boli na Panteliši, čo potvrdila aj prastará značka.

O chvíľu sme vyšli z lesa a boli na hrebeni, z ktorého sa nám núkali ďaleké pohľady, najmä na Stráž. Krásnymi lúkami sme sa dostali na neďaleké sedlo Lysina. Celý natešení, že sme sa konečne dostali až na vrchol. Obzreli sme, čo sme prešli, zalomili rukami a radšej pokračovali priam rajskou hrebeňovkou. Už viem, prečo je južnejšia trasa frekventovaná a prečo severnejšia skoro neexistuje.

Rajskou hrebeňovkou

Časť hrebeňovky od Minčola až po Čergov je neskutočná. Príjemná cesta, horské lúky a prenádherné ďaleké výhľady až na Vysoké Tatry. Túto časť sme si po predošlej maximálne užívali. Čoskoro sme došli na Veľkú Javorinu, prečítali si o činnosti partizánov a nechali podpis. Pohodovou cestou, po ľavej strane s lesom a po pravej s lúkami, sme zišli k Chochuľke na červenú magistrálu. V tom momente som si spomenul, že keď som išiel do Hervartova, videl som turistov schádzať práve týmto úsekom a ticho som im závidel. A teraz som si aj ja tak vykračoval.

Lúčky vystriedal les, kde som tiež na túre do Hervartova troška blúdil, keď som bol pozrieť útulňu Drina. Teraz sme pokračovali ďalej, až sme došli na samotný Čergov, následne zišli ku krížu s chatkou a zabočili doľava, čím sme sa konečne dostali ku Chate Čergov. Bola zatvorená a čapované sme si opäť nedali. Najedli sme sa z posledných zásob a oddýchnutí sme sa vydali na záverečný úsek.

Koniec v Hradisku

Nadišiel najmenej zaujímavý, aj keď ľahký úsek popri elektrickom vedení dole lesom k žltej do Závadky. Mierny sklon vystriedal strmý, až sme rýchlo zbehli k lúkam, ktoré nás mali doviesť do Hradiska. Na lúke pod lesom som nazbieral posledné sily na vydriapanie sa na veľký poľovnícky posed, z ktorého boli ďalšie fajnové výhľady. A pokračovali sme ďalej po otvorených lúkach s takmer pravidelne rozloženými balíkmi. Široké výhľady na Šarišský hradný kopec či dediny v doline rovnako stáli za to. No najviac ma zaujal neďaleký háj s vysokými stromami, ktorý mi nesedel do krajiny pokosených lúk a nízkych lesokrovín. Ale keď sme sa približovali, z hája sa vykľul kostol na kopčeku nad dedinou Hradisko. Viem si živo predstaviť, že na tom mieste bolo vo veľkomoravskej dobe hradisko. Zakrátko sme prešli popod kostol do dediny a pri autobusovej zastávke sme túru ukončili.

Zhrnutie

Prvý úsek od Obručného po sedlo Lysina je relatívne zle značený. Samozrejme, sú tam značky, ale sú staré a niekde chýbajú. Treba veľa hľadať a často sa vracať. Aj samotný terén predstavuje strmé stúpania po zarastených lúkach či lesoch. Napriek tomu poskytuje rôzne neokukané výborné výhľady či sympatické lúčky. Druhý úsek je nielen lepšie značený, lebo prechádza frekventovanými trasami, ale aj oveľa ľahší na prechod, keďže sa len schádza z pohoria a to najmä po vychodených či vyjazdených cestách. Zároveň ponúka pravé hrebeňové výhľady, čo sa o zalesnenom prvom úseku nedá povedať. Celkovo je severná trasa menej zaujímavá, ale na druhej strane je takmer isté, že tu turistu nestretnete. Pre tulákov je to najlepšia voľba.

Užitočné odkazy

Tajný partizánsky lazaret nad obcou Livov
Zemľanka v partizánskych zákopoch pod obcou Kríže

Fotogaléria k článku

Najnovšie