Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Malé okno v skalách
Malé okno v skalách Zatvoriť

Túra Rakovský kameň a Ostrý z Kusína

Vihorlatské vrchy sú pre mňa dosť neznámou oblasťou. Zažil som v nich len jedinú túru, a to pred štyrmi rokmi výstup na najvyšší vrch Vihorlat. Viac som sa venoval svojej srdcovke - Slanským vrchom. Posledné výlety som absolvoval individuálne, a preto som hľadal niečo nové, čo by zmenilo moje samotárske prechádzky. Pred Vianocami som objavil na internete jednu ponúkanú turistickú akciu, ktorú organizoval KST Michalovce. Aby sme trocha obmedzili sviatočné prejedanie a niečo urobili pre zdravie, vôbec nebolo treba veľa nad tým premýšľať.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+642 m stúpanie, -642 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
zima – 26.12.2014
Pohoria
Vihorlatske vrchy (CHKO Vihorlat a Vojenský obvod Valaškovce)
Trasa
  • Štart: mapa
  • Koniec: mapa
  • Najvyšší bod: 680 m n. m.
  • Najnižší bod: 129 m n. m.
Doprava
Michalovce (vlak, bus) - Kusín (bus, parkovanie pri hájovni na hornom konci)
SHOCart mapy
» mapa momentálne nie je v ponuke

Trasa

Kusín – Rakovský kameň – Ostrý – Lopušťan – Kusín

Počas prvého vianočného dňa som volal usporiadateľovi podujatia, čo a ako. Kedy a kde sa majú stretnúť. Vďačne odpovedal na otázky a ráno v stanovenom čase som čakal na mieste stretnutia príchod domácich účastníkov. Až na organizátora to pre mňa boli neznámi turisti, s ktorými som sa stretol po prvýkrát v živote. Po zoznámení a podaní si rúk sme nasadali do áut a vyrazili smerom popri Zemplínskej Šírave skoro až na jej koniec, do obce Kusín. Turisti veľmi dobre vedia, že Vihorlatské vrchy sú vo väčšej časti vojenského obvodu Valaškovce, kde je prístup verejnosti obmedzený, hlavne ich stredná časť. Naša trasa zasahovala len do okrajovej časti vojenského pásma. Mňa nalákal na výlet Rakovský kameň, lebo sa rád túlam po neznámych miestach. Veľmi ma priťahujú prírodné dominanty niektorých vrchov a ich kamenná, chladivá krása.

Rakovský kameň (507 m)

Vyrážame od hájovne nad obcou Kusín smerom na sever. Prekračujeme potok Boháč a smerujeme okolo starých viníc k lesu. Vchádzame doň, pokračujeme miernym stúpaním stále vyššie, až sa dostávame na lesnú asfaltovú cestu. Hneď vedľa cesty asi 100 metrov od miesta, kde ju križujeme, ma oslovuje jedna skala, ktorá pripomína hlavu opice. Sme pod hrebeňom Rakovského kameňa, ale k samotnému vrcholu to je ešte ďaleko. Zvažujeme, rozhodujeme sa, z ktorej strany budeme pokračovať, domáci to majú prejdené z obce Jovsa a mne je to úplne jedno. Návrh je, aby sa išlo z opačnej strany a tak odbočujeme trocha vľavo a potom začíname stúpať až pod samotný vrchol a skalisko. Začínajú poletovať prvé tohtoročné snehové vločky, konečne bude trocha aj bielej na fotografiách. K samotnému vrcholu je o niečo strmšie stúpanie, ktoré musíme zdolať, aby sme mohli stáť pod samotným skalným vrcholom. Miestami sa začína šmýkať.

Pod vrcholom začína hranica vojenského obvodu Valaškovce, dokonca som videl tabuľu, padnutú v skalách. Ostatní stúpajú hneď k vrcholu a hrebeňom sa chcú dostať až k vyhliadke s krížom, ako to na takýchto miestach býva. Samozrejme, že sa chcem popozerať po okolí samotného skalného vrcholu Rakovského kameňa, a tak ho chcem celý poobchádzať a urobiť si nejakú fotodokumentáciu, aby som mal predstavu o mieste. Prechádzam ho pod západnou stranou smerom k juhovýchodu a potom sa z opačnej strany dostávam na severnú časť. Na skalách sú miesta, kde miestni chodia liezť. Na niektorých miestach je vidieť úchyty pre lano. Skaly síce nie sú vysoké, ale pre začiatočníkov asi stačia aj 10-metrové. Osobne to neviem posúdiť, lebo nemám v tomto smere žiadnu skúsenosť.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Druhá strana sa mi zdá o niečo vyššia a je tu viac balvanov. Prechádzam po kameňoch, ktoré sú troška biele od snehu, musím o to viac dávať pozor, aby som sa niekde nepošmykol. Prešiel som popod skalisko z každej strany a vystupujem na jeho vrchol, ktorý je zo severnej strany prístupný a pomedzi stromy po hrebeni kráčam za priateľmi k vyhliadke. Partia oddychuje a posilňuje sa na ďalšiu časť putovania. Nemusíme sa veľmi ponáhľať, lebo s časom sme na tom veľmi dobre. Z vyhliadky sa ponúka pohľad na juh a východ. Zemplínsku Šíravu máme ako na dlani, len viditeľnosť je o niečo slabšia. Na chvíľu sa v nej zatrbliece slniečko a môžeme ju dobre pozorovať. Schádzame dole z hrebeňa a opäť sme na asfaltovej ceste. Dostávame sa na zaujímavú točňu, akoby kruhový objazd niekde v meste. Trocha zídeme po ceste od "kruháča" nižšie, počkáme na ostatných a odbočujeme vľavo do lesa. Po chvíli sme v mladine a opäť začína trochu hustejšie snežiť. Cestička je obrastená mladinou, a tak je to tu o niečo užšie. Asi kedysi dávno tadiaľ prechádzala lesná technika. Pod vrcholom čakáme oneskorencov, lebo to tu bolo trochu náročnejšie, dobre padne chvíľka oddychu a ovlaženie hrdla teplým čajom. Oddýchli sme si a pokračujeme hrebeňom mierne na severozápad k vrchu Ostrý.

Ostrý (666 m)

Cestou po hrebeni sa nám otvorí pohľad na Zemplínsku Šíravu z rúbaniska. Samotný vrchol nie je výrazný, ale jeho severovýchodná strana je skalnatá. Aj tu je les dosť vyťažený a ponúka sa výhľad smerom k najvyššiemu vrchu Vihorlatu, ktorý sa nám nechce z mrakov ukázať. Je vidieť len južná časť vrcholu. Opäť začínajú padať snehové vločky, tak pokračujeme ďalej. Na východnej strane vrcholu je menšia skalná stena. Z vrcholu sa črtajú východným smerom do doliny nižšie skalné útvary, ale nechcem odbiehať od kamarátov, aby na mňa nemuseli čakať. Možno, keď sem zavítam niekedy sám, tak sa po okolí poobzerám viac a dôkladnejšie. Obozretne zostupujeme dole pár metrov po zasnežených kameňoch a pokračujeme ďalej. Odbočujeme do lesa, kde by mala byť "partizánska" hrebeňová značka, ktorá by nás chrbátom viedla od vrchu Kyjov popod Lopušťan k Rozdielni a následne až pod samotný majestátny a najvyšší vrch Vihorlat. Jej značenie je jeden červený a jeden biely pruh, nie je to však turistický značkovaný chodník.

My nejdeme k Rozdielni, ale smerom na západ k Lopušťanu. Prechádzame pekným lesným chodníkom vyznačeným spomínanou značkou, až sa dostaneme k asfaltovej ceste, ktorá smeruje do Kamienky. Naše kroky smerujú k vrchu Kyjov. Po dosiahnutí Lopušťanu odbočujeme vľavo a jeho hrebeňom cez les sa uberáme smerom na juh až juhovýchod. Chceli by sme nájsť miesto podľa mapy prezývané Hradisko. Možno tam kedysi bolo pradávne opevnenie. Nachádzame miesta s kameňmi a balvanmi, kde drevené hradisko mohlo niekedy stáť. Dnes po tom niet ani pamiatka. Sme opäť na hlavnej zvážnici, ktorú prechádzame a čakáme na oneskorencov, aby sme pokračovali smerom na Kusín. Ešte nás čaká dobrý kus cesty, ale bez stúpania. Ďalej budeme pokračovať lesnou cestou stále len a len dole.

Hneď na druhej, možno do 100 metrov na ľavej strane cesty je zopár skál, ktoré si samozrejme musím obzrieť... Dobieham ostatných a potom pokračujeme lesom. Prekračujeme potok a sme v mieste, kde sme ráno vchádzali do lesa, ešte 1 kilometer popri potoku a sme pri horárni a na konci dnešnej Štefanskej túlačky po Vihorlatských vrchoch nad Kusínom. Sadáme do áut a presúvame sa do Michaloviec na parkovisko, z ktorého sme ráno vyrážali na túlačku. Mne ostáva sa len rozlúčiť s michalovskými turistami, ktorí mi dnes robili spoločnosť a presunúť sa domov.

Záver

Dnes to nebolo o kilometroch, ale skôr o strávení sviatočného dňa ináč ako sedením doma a prežieraním sa jedlami a sladkosťami. Určite to nebola moja posledná turistika vo Vihorlatských vrchoch. Nechýbala krásna príroda, výhľady a množstvo prírodných zákutí. Som veľmi rád, že som sa rozhodol stráviť sviatočný deň na potulkách pod Vihorlatom. Spoznal som milých a priateľských ľudí, ktorí ma medzi seba prijali.

Fotogaléria k článku

Najnovšie