Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Senník na Koválovských lúkach
Senník na Koválovských lúkach Zatvoriť

Príbeh Zabudnutý príbeh

Sú medzi nami jednotlivci, ktorí tvrdia, že do krčmy sa chodiť nemá. Ak takých poznáte, vyhýbajte sa im, prosím. Je to úplne zvrátený názor, ktorý ruinuje podstatu ľudského bytia. Veď povedzte sami, kde sa majú ľudia po večeroch stretávať, kde majú diskutovať a vymieňať si názory, kde si majú rozširovať vedomosti a kde majú poznávať nepoznané či obnovovať si staré zážitky, príhody a skúsenosti. A tiež, kde si majú za pomoci svojich kamarátov zistiť priaznivé účinky mierneho požívania alkoholu na ľudský organizmus či pripomenúť si významné výročia.

15. januára 2015 sme sa, tak ako vždy, stretli na našom štvrtkovom sympóziu v krčme za supermarketom, aby sme dôstojne oslávili deň československého delostrelectva, kde sme spolu s Milanom slúžili vlasti. Zároveň sme si dovolili pri tej príležitosti osláviť naše, stále bezvýznamnejšie, narodeniny. Poviem to takto: po pár šumných pivkách sa na okraji nášho konania objavili prvé lastovičky s borovičkou a vtedy mi to Milan nahodil.
Hovorí: "Už si písal o hocičom, ale nikdy si nespomenul, ako sme takmer zmrzli." A ja: "A to čo hovoríš, veď to sa nikdy nestalo." Milan na to: "A to si nepamätáš, ako sme ešte ako študenti išli na bežkách na Chvojnicu a po ceste nazad sme takmer zmrzli?" Ľudia moji, v ten moment sa mi v hlave otvorila škatuľka s príbehom, na ktorý som naozaj takmer zabudol a nebyť Milana, piva, borovičky a dňa československého delostrelectva, možno by som si naň nikdy nespomenul.

Bolo to niekedy v roku 1963 či 1964. Ako mladí trampi sme chodievali celú zimu tráviť víkendy na chatu mojich rodičov v Zlatníckej doline v Skalických horách. Chata bola malá, skromne zariadená, zle izolovaná a tým pádom aj veľmi ťažko vykúriteľná. Ale to nám neprekážalo. Moji rodičia sa koncom jesene z nej vysťahovali a dali mi ju prakticky k dispozícii. Víkend čo víkend sme ju s kamarátmi okupovali, zbesilo kúrili v nemožných kachliach zn. Petra, a po večeroch hrali na gitarách všetky pesničky na tri akordy, fajčili ako Turci a pili neuveriteľné destiláty a vína. A samozrejme sme podnikali celodenné výšľapy po okolí a do najbližších dedín, ako napr. Mokrý Háj, Koválovec, Chropov a moravský Radějov, kde sme sa snažili za lacný peniaz získať nejaký pochybný alkohol. A keď prišli jarné prázdniny, odsťahovali sme sa do chaty na celý týždeň.

V tom roku bola poriadna zima. Aj na Záhorí bolo vyše metra snehu, teploty sa celý týždeň pohybovali okolo -5 °C a v noci aj -15 °C. Nám to ale vôbec neprekážalo. Zo školského telocvičného kabinetu sme mali požičané drevené ruské bežky, topánky s koženou predsádkou, bambusové palice a havajskú elektrickú gitaru, ktorú sme si zapojili na staré rádio, a tak sme sa cítili ako polárnici na Tahiti. Že to akosi nepasuje spolu? Nám to pasovalo. Každý deň sme brázdili stráne našich hôr, denne sme prebehli 10 až 15 kilometrov a ťažkostiam sme sa len smiali. Veď ako inak. Mali sme 16 - 17 rokov a všetkému sme rozumeli najlepšie. Dni nám ubiehali ako voda v rieke a zrazu sa nám zdalo, že už je to trošku nuda a potrebujeme nejaké dobrodružstvo. A tak sme začali špekulovať.

Na chate nás bolo šesť: Milan, Bujza, Mičin, Martin, Pablo a ja. A hoci sme poriadne silno spomínali, nevybavilo sa nám, kto bol pôvodca bláznivo-krásneho návrhu, aby sme sa vybrali na bežkách na Chvojnicu, kde býval a žil Jožo, náš kamarát zo školy, ktorý nás veľakrát pozýval na návštevu v štýle: "Ak ste takí turisti, tak príďte na Chvojnicu za mnou. Slivovice máme plné demižóny, slanina a klobásy nám visia nad hlavou a aj prespať by ste mali kde. Aj môj dedo a tato by vás u nás radi videli," hovoril. No tak povedzte, nie je to lákavá ponuka? A tak sme sa jedného slnečného rána, keď mráz štípal na lícach a lepil nám nozdry, vybrali do Chvojnice. Cestu okolo Krížnice a až po Koválovské lúky sme už mali prešliapanú. Stopa bola pekne namrznutá a bežky leteli ako šíp. Stúpanie na lúky sme zvládli a po hodine sme sa spúšťali hlbokým snehom k chate U Karlíčka. Musím povedať, že to už bola úplne iná liga a tým, že na Koválovských lúkach bolo minimálne o 30 cm snehu viac ako dole, a tiež to, že tu nebola žiadna vyjazdená stopa, nám dalo poriadne zabrať. Ale čo by sme sa báli. Smiali sme sa na vlastných pádoch, trpezlivo prešliapavali akú-takú stopu, a aj keď nie úplne rýchlo, predsa sme len postupovali vpred. Turistická značka nás občas uistila o správnom smere pochodu, keď sme opäť vystúpili na hrebeň, spustili sme sa halabala do doliny pod nami, a boli sme na Chvojnici. Hoci nikto z nás nemal ani tušenie, kde Jožo býva, neprekážalo nám to. Boli sme síce už trochu unavení, lenže predstava nášho cieľa nás hnala ďalej a nakoniec sme Jožov dom našli.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Uvítanie bolo dokonalé, ale nebezpečne kopaničiarske. Slivovica v litrovej fľaši dopĺňala v zbesilom tempe štamperlík v Jožovej ruke a my, cítiac sa ako králi Aljašky a tvrdí zálesáci, a tým pádom presvedčení o našej odolnosti voči alkoholu, sme ho obracali do seba s puberťáckym zadosťučinením. Treba dodať, že po ceste sme nič nejedli a ani nepili. A tak sme vydržali asi 3 či 4 slivovicové rundy a bolo takmer po nás. Ale to už aj Jožo videl, že je zle a vtiahol nás do domu. Samozrejme, že do kuchyne, ktorá bola jedinou miestnosťou, kde sa kúrilo. Napáskovali sme sa za kuchynský stôl a Jožo, vedomý si nášho stavu, rýchlo nakrájal slaninu, klobásy, tlačenku, paprikovú podhrdlinu, pečené mäsko, oškvarky a chlieb. A tak sme sa začali napchávať. Jožova mamka nám navarila poriadny hrniec lipového čaju, sladeného medom a ako inak, mocne doliateho slivovicou. Nuž nedivte sa, priatelia, že sme to nezvládali. Z našej chaty sme vyrazili asi o ôsmej ráno a do Chvojnice sme dorazili pred jedenástou hodinou. Možno preto sme odmietli nocľah u nášho kamaráta Joža a okolo pol tretej sme sa, mierne „unavení“, vydali na spiatočnú cestu. Verili sme, že vzhľadom na nami vytvorenú stopu nám cesta bude ubiehať ako blesk. Samozrejme, že v našej viere hral veľmi dôležitú úlohu vypitý alkohol, naša pubertálna hrdosť a hlavne neskúsenosť. Jožo nám dal na cestu pollitrovku slivovice a jeho mamka papierové vrecko oškvarkov a zo dve velikánske jaternice, dve krvavničky a pár krajcov chleba. A tak sme vyrazili. Alebo takmer vyrazili. Lebo po ceste sme zistili, že na Chvojnici práve o 14-tej otvorili krčmu, a tak sme sa tam okamžite nastlali a dali si po dve pivá. Naozaj nás smädilo. No a to bol začiatok nášho konca.

Prvé problémy nastali takmer ihneď. V stúpaní na hrebeň sme zistili, že už ani zďaleka nemáme toľko síl, ako keď sme išli opačným smerom. Stopa, ktorú sme si pri zostupe do Chvojnice vytvorili, bola úzka, a nedala sa využívať pri stúpaní na hrebeň. Bežky nám podkĺzavali, pri chôdzi stromčekom sa bežky zapichávali do mantinelov z vysokého snehu a my sme viac stáli ako išli. Naviac, počasie sa pokazilo a zdvihol sa poriadny vietor, ktorý nás drvil chladom a takmer nás zrážal do snehu. Postup na hrebeň bol pomalý a vyčerpávajúci. Čas letel ako blázon a my sme zrazu zistili, že slniečko akosi mizne a že od potoka Raková ešte musíme vystúpať otvorenými Koválovskými lúkami na ďalší hrebeň, a až odtiaľ nás čaká len dlhý, takmer 7-kilometrový zjazd k našej chate. Už pri chate u Karlíčka bolo jasné, že to domov asi v zdraví nedokážeme. Ale ešte sme si trošku trúfali. A tak sme sa zoradili do stúpania a v poriadnej snehovej búrke sme sa ťahali stále a stále do kopca.

Naše staré stopy sa už dávno stratili súc zafúkané fujavicou a trpeli sme chladom ako polárne psy. Aby ste aspoň trošku boli v obraze, tak vám poviem, ako sme boli vystrojení. Ja som mal šponovky kaliopky zdedené po sestre, bavlnené tielko, košeľu-flanelku, štrikovaný sveter od mamy, pletenú čiapku a plátenú vetrovku. Podobne na tom boli aj kamaráti. Mičin mal na sebe tzv. gymnastické šponovky, ktoré si priniesol zo spartakiády. Boli tenučké a mal na nich pokazený zips, takže mu omŕzalo to, čo bolo jeho pýchou a v jednom momente sa bál o jeho ďalšiu funkčnosť, a tak si to trel snehom. No úžasná zábava. Ale len dovtedy, kým si aj ostatní netreli vzájomne tváre a uši, lebo sme omŕzali ako nanuky. Ako sme sa dostali nad hranicu lesa, vietor úplne zbesnel. Hnal nám od chrbta po lúkach dlhé hady snehu, vytváral na každom hrbe terénu záveje a omotávali sme si tváre šálom, aby sme sa aspoň ako tak vyhli omrzlinám. Stále sme kontrolovali kompletnosť skupiny a pokiaľ sa dalo, striedali sme sa vo vedení.

Už takmer za šera sme narazili na hranicu lesa, ktorá je na hrebeni. Poviem vám, že sme toho mali úplne plné zuby. Pás kríkov, ktorý lemuje okraj lesa, sme obchádzali v nádeji, že nájdeme cestu cez hrebeň. Lenže niektorí z nás naozaj mleli z posledného, takže bolo jasné, že už budú mať o chvíľu domleté. A keď sa pred nami objavil starý známy trampský senník, vôbec sme neváhali a rýchlo sme sa vtiahli dnu. Hoci nikto z nás nemal žiadne svetlo či baterku, orientovali sme sa dnu úplne bezchybne. Veď sme v ňom dovtedy prespali niekoľko nocí. Na naše šťastie vietor a sneh vytvoril takmer ideálne závetrie a okolo vrát do senníka bol sneh vyfúkaný až takmer na zem. Vytrhli sme primrznuté vráta senníka a vovalili sa dnu i s bežkami na nohách. Zdalo sa nám, že sme vošli do kúpeľov. Závetrie senníka sa nám zdalo ako najteplejší bod na zemi. Lenže ihneď sme si dobre uvedomovali, že to tak nie je. Vonkajšieho svetla veľmi rýchlo ubúdalo, a tak sme začali konať. Samozrejme, že sme nemali, ako som už písal, žiadne čelovky alebo iné osvetlenie. V zostávajúcom zbytku svetla sme našli na tráme senníka kúsok sviečky, zápalky sme mali so sebou. V senníku sme ihneď objavili starú deravú plachtu a s tou sme si pomohli. Rýchlo sme vytrhali do starého sena hlboké „zákopy“ a všetko, čo sme vytrhali, sme nahádzali na plachtu. Horu sena na plachte sme natiahli na naše „zákopy“ a pritiahli sa k sebe, aby sme sa navzájom zohrievali... A potom sme si len podávali zabíjačkové dobroty a zapíjali slivovicou.

Ako sme zaspali, ťažko povedať. Len zrazu nikto neodpovedal na otázky, nikto nechcel jesť a ani piť a všetci si vlastnými telami urobili akýsi „pelech“. Niekoľkokrát som sa v noci zobudil a počul som len zavýjať vietor a videl som, že sneh vytvára aj vo vnútri senníka jazyky na sene, ktoré máme naťahané na sebe. Ale napriek tomu nám bolo celkom teplo.

Ráno ešte dosť fúkalo, ale už to nebolo také hrozné. Keď sme sa odhodlali vyliezť zo sena, drkotali sme sa chladom a boli sme strašne smädní. Cez vráta do senníka sme sa nemohli dostať. Otváranie mali von a boli beznádejne zafúkané, a tak sme na zadnej strane vyrazili zo tri fošne a prenikli do terénu. Popripínali sme si lyže a vyrazili. Na hrebeň sme to mali len 200 dĺžkových metrov a potom nás čakalo len mierne klesanie a klesanie a za niečo vyše hodiny sme boli na našej chate. Cesta to bola ale veľmi dobrodružná. Úplne ľadová stopa sa striedala so stopou, ktorá mizla v nafúkanom snehu, ktorý brzdil ako šľak. Chvíľami sme išli ako rýchlik, chvíľami sme sa borili snehom ako polárnici a dobre si spomínam, že nás to naozaj začalo baviť. Keď sme prišli na chatu, rozkúrili sme naše kachle značky Petra k obdivuhodnému výkonu, ktorý dovtedy nebol zaznamenaný. Navarili sme si úžasný čaj zo sušeného jahodového a malinového lístia i zo smrekového ihličia, a rozfajrovarili sme moju preglejkovú gitaru k výkonom vcelku neuveriteľným. Z mrazivej noci sme si neodniesli žiadne pamiatky. Nikto neomrzol, ba ani nachladnutí sme neboli. Do Skalice sme sa vrátili až v nedeľu večer. Naša bilancia bola: dve zlomené ruské drevené lyže, štyri špice na kožených topánkach odtrhnuté, šesť puberťákov chudších o 2 až 3 kilá a poriadne zaúdená chata.

S kamarátom Milanom sme si pekne pospomínali. Dali sme si čosi na pamiatku a chválu príbehu. Zasmiali sme sa tomu, čo sa stalo a uvedomili si, čo sa stať mohlo. A bolo nám úžasne fajn, že sme v mladosti neboli takí, ktorí môžu spomínať len na matematickú olympiádu či Hviezdoslavov Kubín. :-)

Fotogaléria k článku

Najnovšie