Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Zakarpatská Ukrajina

Zemepis pre meštianske školy z roku 1924 píše o Podkarpatskej Rusi nasledovné: „…nížinné údolia ako zálivy siahajú ďaleko na sever medzi horské rázsochy, ktoré četne od hlavného pásma pohraničného odbočujú k juhu. Hlavný chrbát dosahuje najväčšej výšky horou Hoverla (prez 2000 m). Ponevádž na horách hojne pršiava, rastú tam krásne lesy, ktoré na mnohých miestach sú nedotknutými pralesmi. V lesoch žije hojne zvere. Nad lesami je pásmo kosodrevín a nad ním pastviny či poloniny. Na ne o jari vyháňajú stáda dospelého dobytka…“. Aká je zakarpatská príroda dnes? Ak budete čítať ďalej, zistíte, čo sa zmenilo a čo nie.

Program sa napĺňa

Šiesty deň programu turisticko-poznávacieho zájazdu „Za krásami Zakarpatskej Ukrajiny“ s CK Rokošport z Prievidze začíname skorým budíčkom. V dohodnutú rannú hodinu vyrážame z legendárnej turbázy (tur. ubytovne) v Jasini Edelweiss. Náš prievidzský vodič - Tonko nás zaváža autobusom cez strediskové mesto Rachiv na horný koniec obce Luhy. Rozospatí vystupujeme na prašnom priestranstve pred miestnym obchodom a krčmou, ktoré sú ešte zatvorené. Tonko ochotne zalieva kávu milovníkom kofeínu. Magduš a ja sa zašívame vo vykúrenom autobuse, kým kávičkári vykonajú ranný rituál. Do chladného septembrového rána sa nám nechce, ale nakoniec túžba vystúpiť na najvyšší bod Ukrajiny je predsa silnejšia.

Balšaja železnaja automašina

Rezký krok dedinkou Hoverla zahrieva naše telá. Z dvorov malebných dreveníc sa ozýva kohútie kikiríkanie. Miestni obyvatelia už dávno pracujú na statku. Gazdovia za rosy kosia na okolitých lúčinách a ženičky sa mihajú pri humnách. Zastavujeme pri gazdovstve s odstaveným nákladným autom. Maťo, vedúci zájazdu, znalý tunajších pomerov, vybavuje odvoz do záveru Hoverlianskej doliny. Domáci pán, samozrejme, nie je doma. Kosí. Preto manželka pohotovo nasadá na bicykel a zháňa muža z kosby domov. Veď kto by za viac ako polovicu priemerného zárobku v tomto chudobnom kraji, nevyviezol turistov do hory? Musel by byť blázon alebo nevlastniť automašinu, čo nie je bežná výbava zakarpatskej domácnosti. K spokojnosti oboch strán a s našou ešte väčšou radosťou vyliezame na korbu náklaďáku. Vodič a vedúci Maťo idú pravdaže do kabíny.

Pohladenie karpatského lesa

Opäť sa nejako ochladilo vďaka prúdeniu vzduchu. Hádže to, smrdí to a je to hlučné. Čo je to? „Balšaja železnaja automašina“, ako sa vyjadrila hlavná Dudriena Katka. (Dudriena = turistka so zmyslom pre recesiu - členka Spolku Dudrien Slovenska z Hornej Nitry). Každý si nachádza miestečko, aby sa mohol držať. Okrem nás nastupujú aj traja miestni. Zjavne z nás majú zábavu, ako sa vytešujeme z dobrodružnej a hrboľatej cesty. Okrem dramatického štartu, keď sme takmer skončili v potoku, je celá cesta veľkou srandou. Prvýkrát zastavujeme pri veľkej drevenej bráne, vstupe do Karpatskej biosférickej rezervácie (KBR), kde sa platí vstupný poplatok. Blatistá cesta naberá na strmosti a čoraz viac sa vnára do temných karpatských lesov. Na rozbitej ceste to s nami trasie, hegá, mece, kýve, drgá a neviem čo ešte. Jednoducho, kto sa nedrží, môže ľahko skončiť na zaprášených doskách. Opäť zastavujeme. Na moste veľkej serpentíny, kde vodič dopĺňa vodu do chladiča z potoka Hoverla. Lesná zvážnica sa zužuje na šírku jedného vozidla. Tí, čo sú na čele korby, hlasno hlásia každý strom, zasahujúci do cesty. Jazda sa mení na tvrdú makačku, keď treba neustále robiť podrepy, až z toho bolia stehná. Ruky si taktiež neoddýchnu od kŕčovitého držania sa. Sem-tam nás aj nechcene pohladí karpatský les. Buky, smreky, jedle. K tým menej príjemným pohladeniam patrí švihnutie suchým smrekovým konárom. Cestu spestruje prechádzanie nedôveryhodne vyzerajúcich drevených mostíkov, výskot Dudrien i cúvanie v ostrých zákrutách, ktoré nie je možné vytočiť. Po veselej rally vystupujeme a lúčime sa s vodičom, ktorý nám ušetril dlhý pochod rozbahnenou zvážnicou. Presnejšie vojenskou horskou cestou, vybudovanou počas 1. svetovej vojny na zásobovacie účely armády.

To je vrchol

Opäť po vlastných striedavo kráčame lesmi a poľanami až do sedla vo výške 1537 m s výstižným názvom Sidlovyna. Horský priesmyk bývalej vojenskej cesty leží medzi vrcholmi Petros (2020 m) a Hoverla (2061 m). Stojí tu terénna stanica strážcov KBR s informačnými tabuľami o rezervácii - dokonca v angličtine. Dá sa tu oddýchnuť pri veľkom stole s lavicami. Na križovatke ciest je osadený kovový rázcestník, čo je na ukrajinské pomery veľmi zriedkavé. Turistické značenie je tu vybudované a udržiavané iba z dôvodu populárnosti výstupu na najvyššiu horu štátu. Okrem pár výnimiek v ostatných pohoriach Zakarpatska turistické značenie neexistuje. Do sedla sme prišli po červenej pásovej značke, ako sme zvyknutí u nás. Teraz ju meníme za žltú s evidenčným číslom 15. Po krátkej prestávke mierne stúpame širokým chodníkom k novej drevenej kaplnke, ktorú vidieť z priestoru sedla na okraji lesa. Celá naša skupinka zvedavo vstupuje do pravoslávneho svätostánku a obdivuje vnútornú výzdobu. Telesne i duševne posilnení stúpame v ústrety plechovo modrej oblohe, do ktorej vystupujú masívy Petrosa a Hoverly. Po trase je vyhradené táborisko nad pásmom lesov s krásnym výhľadom na povodie Bielej Tisy. Spoločne sa čakáme pri rázcestí značiek na začiatku traverzu Hoverly. Stojí tu malý zrub, kde sa dá skryť pred nepohodou. Krátkym výšvihom sa dostávame na hlavný chrbát. Otvára sa nám nádherný výhľad do hlbokých severných údolí Čiernej hory. Na samotný vrchol to už nie je ďaleko. Drevené tabuľky, osadené na každých 100 výškových metroch, oznamujú dosiahnutú výšku. Sme tam. Hoverla (Goverla). V ukrajinských horách sa vyššie ísť nedá. 2061 metrov. Samotná vrcholová plošina má niekoľko dominánt. Zdobený kamenný pamätník s kovovým stožiarom a štátnymi symbolmi, v ktorom je vložená zem z každej administratívnej oblasti krajiny. Ďalej starý kamenný pylón, veľký jednoramenný kríž, nenápadný moderne stvárnený pomník, viacero zbytočných kovových monštier ako nevkusná žrď, otrasná „slávobrána“ s uviazanými vypitými fľašami a množstvo rozbitých fliaš.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Abies alba

Na vrchole absolvujeme hromadné fotografovanie, občerstvenie a na záver si spoločne zaspievame „V hlbokej doline“. Zostupujeme hlavným hrebeňom pohoria Čierna hora po historickej poľsko-československej hranici. Dosvedčuje to niekoľko zachovaných pätníkov s vyrytým P a CS. Hrebeň opúšťame v prvom sedle zostupom po výraznom chodníku na juhozápad cez zakrpatené porasty borievok a kosodreviny. Vo výške 1400 m sa pripájame na horskú vojenskú cestu a ňou pohodlne zostupujeme cez staré karpatské lesy. Niektoré serpentíny striháme mäkkým lesným chodníkom okolo mohutných jedincov bukov, jedlí a smrekov. Zastavujeme sa pri jedinečnej jedli bielej (Abies alba) s výškou 53 m, ktorú oblapia traja dospelí ľudia. Využívame možnosť dotknúť sa jej a nabrať energiu. V tesnom susedstve rastie smrek s výškou „len“ 40 metrov. Na porovnanie zaujímavé zistenie, že 12 poschodová bytovka ani nedosahuje výšku spomínaného smreku.

A čo dodať na záver?

Strávili sme deväť krásnych intenzívne prežitých dní na Zakarpatskej Ukrajine. Zistili sme, že hory Východných Karpát s ich poloninami sú ako stvorené pre pešiu turistiku. Vo vynikajúcej partii, zloženej zo všetkých vekových kategórii sme absolvovali 5 nádherných túr. V príjemnej rodinnej atmosfére sme zažili mnoho veselého. Zasmiali sa, navzájom pohostili, zaspievali si, zatancovali pri zvuku akordeónu a ozembuchu. Z tanečných zábav si určite každý zapamätal hit No. 1 - Čórnyje glazá. Úsmev rozdávali Dudrieny a dobrú náladu šírila smiechom predsedníčka Dudrien – Katka. Nedá mi nepoďakovať tým, ktorí mi pomohli pretrpieť môj posledný deň pobytu, keď ma postihli nepríjemné črevné problémy. Ľudkovia, bolo nám fajn. Bolo to skvelé. Teším sa na ďalší turistický zájazd s Rokošportom.

Reportáže z Ukrajiny

Užhorod – metropola Zakarpatskej Ukrajiny
Svidovecká hornatina – hrebeňovka poloniny
Polonina Krásna a Sinevirský národný park
Pohorie Horhany – výstup na Kamenku
Polonina Boržava
Čierna hora - hrebeňovka
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu I.
Čierna hora - zimný výstup na Hoverlu II.

Fotogaléria k článku

Najnovšie