Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Vrchol Mont Blancu (autor foto: Michal Mikuláš)
Vrchol Mont Blancu (autor foto: Michal Mikuláš) Zatvoriť

Lezenie Mont Blanc - strecha Európy 1.

Pred dvomi hodinami sme sa vrátili zo štvortisícovky Gran Paradiso a celí unavení ležíme v posteli v dvojhviezdičkovom talianskom penzióne v údolí Aosta, neďaleko osady Pont, kde nás po ubytovacích nepríjemnostiach s tučným talianskym majiteľom nakoniec predsa len ubytovali. Dôvodom prečo sme išli na Gran Paradiso a približne týždeň pred tým na rakúsky Grossglockner je, že sa aklimatizujeme pred výstupom na Mont Blanc.

Vzdialenosť
12 km
Prevýšenie
+2438 m stúpanie, -2438 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
4 dni
Obdobie
leto – 24.08.2014
Pohoria
Francúzsko: Alpy (Alpes) - Západné Alpy (Alpes occidentales) - Severné Západné Alpy - Savojské Alpy (Alpes de Savoie) - horská skupina Mont Blanc (Massif du Mont Blanc)
Trasa
  • Najvyšší bod: 3835 m n. m.
  • Najnižší bod: 808 m n. m.
Nocľah
Refuge du Gouter
Doprava
horská železnica tramway du Mont Blanc

1. deň

Spolu s informáciami z našej centrály od operátorky Gabiky a z chabého internetového pripojenia zisťujeme, že predpoveď počasia sa za dni strávené v horách radikálne zmenila. Počasie hlásia pekné na nasledujúce dva dni, no potom má prísť výrazné ochladenie a v nadmorskej výške nad 4000 metrov spojené so silným snežením a vetrom. Takéto počasie má podľa pesimistickej predpovede pretrvať minimálne ďalší týždeň. Zisťujeme taktiež, že na chate Gouter máme možnosť rezervácie nocľahu a po telefonáte na chatu Tete Rousse je situácia podobná i tam. Preto máme dve možnosti. Buď ideme do toho teraz, alebo budeme musieť čakať možno viac ako týždeň. Niekoľko hodín dôkladne zvažujeme možné alternatívy výstupov, ako by sa dali rozvrhnúť nasledujúce dni. Po dlhšom váhaní prichádza konečné rozhodnutie. Ideme.

Náš plán pozostáva z toho, že zajtra sa presunieme do dedinky Saint Gervais neďaleko Chamonix, odkiaľ bude pokračovať naša cesta prostredníctvom “tramway du Mont Blanc“ na konečnú stanicu a na chatu Tete Rousse, kde prenocujeme. V noci vyrazíme cez Grand Culoaire na Dome du Gouter a okolo Vallotrefuge na vrchol. Následne zostup na chatu Gouter, kde prenocujeme a späť dolu.

Plán je riskantný hlavne kvôli nestabilnému počasiu, no pevne veríme v jeho potenciál na úspech. Myšlienky mi v hlave víria ako hurikán. Myslím na výstup, na možné hrozby, či sme na niečo dôležité nezabudli, myslím na domov. Je dôležité ich utíšiť. Uvedomujeme si, že sme práve zišli zo štvortisícovej hory a netreba zabúdať ani na doplnenie a obnovu síl. Z kúpeľne penziónu sa práve stáva kuchynka, kde si veselo sipí plynový horák a hreje vodu na pravé talianske cestoviny, samozrejme dopravené zo Slovenska. Po večeri sa zhodneme, že asi najrozumnejšie bude ísť zregenerovať sily spánkom, ktorý nás najlepšie pripraví na dni, ktoré majú prísť.

2. deň

Ráno vstávame o siedmej a po chvíľke strávenej prevaľovaním sa a uvažovaním nad tým, či posteľ alebo Mont Blanc, sa rozhodneme pre menej pohodlnú alternatívu. Raňajky pozostávajúce zo suchých špaldových tyčiniek od priateľky a taveného syra predchádzajú rýchlemu zbaleniu vecí do auta. Je čas vyraziť. Čaká nás 1,5 hodiny jazdy do Chamonix autom. Po serpentínach schádzame z údolia a kocháme sa krásou národného parku s rovnomenným názvom ako vrchol, na ktorom sme boli. Gran Paradiso, teda "Obrovský raj". Názov je pre zem, ktorou prechádzame, vhodný. Je tu nádherne, no naše myšlienky sa ťažko sústreďujú na krásu okolia. Prichádzame do údolia Aosty a smerovacie tabule na Mont Blanc nás posielajú smerom do Francúzska.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Tunel popod Mont Blanc je preceňovaný. V podstate je to len špinavá, zatečená diera, kde musíte dodržiavať množstvo pravidiel a príkazov. No najviac preceňovaná je na ňom prirodzene cena. V pôvodných plánoch sme chceli prichádzať k Mont Blancu zo Švajčiarska, no počasie rozhodlo, že Taliansko bude pre aklimatizáciu výhodnejšie. No napriek tomu, prešli sme ho. Sme von a vzhľad krajiny a hlavne počasia sa zmenil k nepoznaniu. Na talianskej strane hory bolo jasno, miestami mráčik, no po prechode tunelom sme prišli do hmlistej zamračenej krajiny. Výhľad na horu nebol možný vďaka tomu, že len niekoľko sto metrov nad nami nám robil strop hustý závoj mračien, ktorý sa nezdal, že by mal v pláne sa niekam posunúť. Obaja sme v aute ticho sedeli a mysleli pravdepodobne na to isté, no ani jednému z nás sa o tom rozprávať priveľmi nechcelo.

Obchvatom sme obišli Chamonix a po orientačných tabuliach sa dostali až do dedinky Saint Gervain - Les Bains. Dedina mala smerovacími tabuľami výborne vyznačenú cestu k železničnej stanici na “tramway du Mont Blanc“, a tak nebol problém ju nájsť. Pred stanicou sa rozprestieralo veľké parkovisko, zaplnené z väčšej časti. Zaparkovali sme a hľadali sme automat alebo vyberača, no k nášmu prekvapeniu sme zistili, že parkovanie je zadarmo. Kúpili sme si lístok na vlak, na konečnú zastávku a naspäť. Nakoľko sme mali ešte asi 1,5 hodiny čas, než pre nás vláčik príde, rozhodli sme sa ho venovať na pohodové pobalenie vecí a rýchly obed. Medzičasom sme podvedome uzavreli dohodu, že lepšie sa bude na veci pozerať s humorom, a tak sme žartovali ohľadom nie príliš nádejného počasia a poveternostných podmienok. Keď sa blížil príchod vlaku, vykonali sme posledné kontroly batohov, či v nich je všetko, čo má byť, aby nedošlo k zbytočným nepríjemnostiam vyvolaným zabudnutím dôležitých vecí v aute. Z diaľky zaznel klaksón vlaku. Ideme.

Nastupujeme do červeného vláčika a čakáme, kým sa rozbehne. Ihneď po štarte sa mašina zaprie do strmého kopca a s údivom sledujem sklon po akom je schopný nás vyviesť. Po úvodnej pasáži cesty cez dedinku a les sa nám otvárajú výhľady na hlbočizné údolia tiahnuce sa francúzskou zemou. Už len samotná jazda vláčikom je zážitok. Pre tých, ktorí ju budú chcieť vyskúšať, výrazne odporúčam sedieť pri okienku napravo v smere jazdy hore, nakoľko je to strana situovaná na výhľady do doliny. Jedine, že by si niekto chcel obzrieť flóru rastúcu na svahoch vytesaných pre trať. My sme sa rozhodli pre flóru.

Stúpame po nádherných alpínskych lúkach, okolo hotelov pri zastávkach Colde Voza a Bellevue. Vo vlaku je živo, mnoho ľudí ho využíva iba ako víkendový výlet s rodinou na chatu na úbočí Mont Blancu. No s cenou lístka by sa to na Slovensku asi neuživilo. Vlak ešte poslednýkrát zahúkal pred vstupom do tunela pri konečnej zastávke na Nid D´Aigle. Turisti, ktorí trať využívajú ako chodník, sa s behom vlaku vyhli, pretože tunel je veľmi úzky. Nahadzujeme ťažký batoh na plecia a vystupujeme do hustej hmly, ktorá sa leje po celom údolí tvorenom ľadovcom Glacier de Bionnassay. Náš cieľ je chata - Refuge du Tete Rousse. V rámci možností sa rozhliadame po okolí a podľa informačnej tabule vyrážame smerom za šípkou, ktorá udáva smer nášmu dnešnému cieľu. Prvé kroky sú vždy najhoršie. Topánky tlačia, ruksak je príliš ťažký, na chrbte sa objavuje pot. No po prekonaní úvodného stúpania sa problémy pomaličky rozplývajú. Do značnej miery pomáha rozptýlenie spôsobené bratrancami našich tatranských kamzíkov, ktorí sa pásli v suťovisku a vyhľadávali v nespočetných skalách na neustále rozpadávajúcej sa hore stebielka zelenej trávy. O nás nejavili vôbec žiadny záujem, aj keď je to pri počte ľudí, ktorí ich kuchyňou denne prejdú asi pochopiteľné.

Pomaly naberáme nadmorskú výšku a je to cítiť hlavne vo vetre a teplote. Pozitívny faktor je, že hmla sa čoraz častejšie trhá a dáva priestor modrej oblohe nad nami. Z času na čas sa nám otvorí aký-taký pohľad na Glacier de Bionnassay ležiaci napravo od nás či strhujúce výhľady na steny Dome du Gouter. Počasie je stále veľmi vratké a rozhľad, aký nám umožnilo, nám aj veľmi rýchlo zobralo. A tak po ceste skalnatým hrebienkom miestami lemovaným fixnými oceľovými lanami postupujeme v hmle až k prvému stálemu snehu, k ľadovcu pri chate Tete Rousse. Obhliadame si informačnú tabuľu so všakovakými výstrahami a postupujeme vyššie. Mačky neobúvame, nakoľko sklon ľadovca je minimálny a naša cesta po ňom bude dlhá iba niekoľko desiatok metrov. No chata, kde budeme nocovať, je stále zahalená v závoji hmly a tak postupujeme na slepo iba po vychodenej stope. Až pár krokov pred chatou ju konečne uvidíme. Poďme sa zahriať a posilniť.

Chata je na prvý pohľad pomerne plná, fronta pri okienku odbúda pomaly. Keď sa dostávame na rad, lámanou anglicko-francúzštinou spojenou s posunkovou rečou vysvetľujeme, že chceme vybaviť rezervované ubytovanie. Dohodli sme sa s Michalom, že dnes večeru variť sami nebudeme, aj keď varič zbalený máme. Aj napriek závratnej cene večere, sme sa rozhodli, že si ju pred náročným výstupom predsa dáme. A neľutovali sme. Výborná polievka so syrom bola neskôr vystriedaná zapekanými cestovinami s chutným kuracím mäsom. Samozrejme, nesmel chýbať ani dezert v podobe úžasného, nadýchaného cremebrulee. Po večeri som menu "poslal" svojej priateľke domov a tá s údivom a úsmevom konštatovala, či sme na výstupe na Mont Blanc, alebo na poobednej sieste na Avenue des Champs-Élysées. Tak či onak, večera bola výborná a fyzicky, ale hlavne mentálne nás výdatne posilnila pred tým, čo nás bude čakať.

Na chate je veľmi dobrá informovanosť o počasí, a tak na vývesnej tabuli zisťujeme ako to nakoniec so zajtrajškom vyzerá. Predpoveď znie, že zajtra má byť v našej nadmorskej výške jasno, no napriek tomu, extrémne chladno a silný vietor. Veríme, že také zlé to nebude a neukradne nám to vrcholové ambície.

Pri stole je po večeri ešte menšia diskusia, adeptov na vrchol. Je tu skutočne zaujímavé obsadenie chaty. Stretli sme sa tu Íri, Američania, Nemci, Rumuni, Slováci a v neposlednom rade domáci Francúzi. Debaty sú veľmi zaujímavé, jedna skupinka vtipkuje o zajtrajšom počasí, iní sa bavia o svojich životných osudoch a čo ich doviedlo na túto horu. Stretávajú sa tu ľudia, ktorí si chcú dokázať, že na to majú. No i takí, ktorí tu prišli o manželku a matku a prišli si uctiť jej pamiatku. Myslím, že atmosféra, aká panovala práve v ten večer je natoľko unikátna, že mi zostane naveky zapísaná v pamäti a nikdy na ňu nezabudnem.

Nakoľko sa chata začala chystať na nočnýo režim, rozhodli sme sa, že je čas ísť zaľahnúť. Bolo asi 19.00 h a vonku bolo stále vidno, no dnes veľa nenaspíme, tak je každá minúta dôležitá. V maličkej izbe zaplnenej poschodovými posteľami sa nám ušlo lôžko so šírkou približne polovice klasického. Keď si kedykoľvek odvtedy otváram rybky v konzerve a vidím ich vedľa seba, vždy si vybavím práve túto noc. Dlho sa mi nedalo zaspať. V hlave sa mi predháňali myšlienky, ktoré nebolo možné žiadnym spôsobom utíšiť. A aj keby sa mi to podarilo, ťažko by som utíšil ďalších pätnásť ľudí natlačených v malej izbičke. Tak som aspoň ležal a oddychoval. Po istom čase sa mi podarilo zaspať, ale budík sme mali nastavený na jednu hodinu, a tak prebytok spánku veru nebol. Opatrne sa vymaňujem zo stisku spoluspáčov a vstávam do noci. Uvedomujem si, že dnes je deň, na ktorý som tak dlho čakal.

Pokračovanie čoskoro

Autor fotografií: Michal Mikuláš

Fotogaléria k článku

Najnovšie