Trasa

Brezová pod Bradlom – Baranecká – Mladosť – Dlhé rovne – Široká – Čeržička – asfaltka – Vrátno – Výtok – Chtelnica

Pri piatkovom večernom balení ruksaku som riešil dilemu, či si vziať snežnice. Snehu v Malých Karpatoch je momentálne dosť, ale napokon som ich nechal v skrini. Bol by som určite jediný a mal som v pláne ísť čo možno najviac po lesných cestách. Zato som si pribalil svojho nového parťáka – tablet s programom Locus Pro. Tak, ako som avizoval v článku, spravil som si po Vianociach radosť, som majiteľom navigácie a nikto ma nebude vodiť za nos.

Trasu som si naplánoval tak, aby som sa určite dostal k budove naznačenej na mape ako Široká. Cieľ zostupu som si nenaplánoval, lebo som nevedel, aký bude terén, a tak som sa chcel rozhodnúť až na vrchole. Ostatne, pomocou programu CG Transit si viem zistiť odchody spojov aj bez pripojenia na internet, a tak viem, kam sa mi oplatí ísť. Tajne som v duchu dúfal, že prídem do Vrbového a navštívim rodinu v Krakovanoch.

Ako som vyššie spomínal, bol som trochu nervózny, že žiaden turista nejde "myjavákom". S hlavným organizátorom výstupu - Štefanom - sme sa bavili na Štefanskom výstupe na Veľkú Baňu, že pôjdu týmto autobusom. Tradičný čas odchodu 6.55 síce presunuli na 7.20 h, ale to nevysvetľovalo jeho neúčasť. Moje zneistenie sa rozplynulo, keď sa v Modre nahrnuli do autobusu známi účastníci výstupov z radov modranských turistov. V Brezovej pod Bradlom na zastávke bola ďalšia kopa turistov a medzi nimi Jano, ktorý sa hneď pýtal, kde je Štefan. Nikto to nevedel, a tak sme len dúfali, že sa vybral z Dobrej Vody a na vrchole bude od 12-tej hodiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lokus, veď nás

Jano známym, s ktorými čakal na autobus, hneď zahlásil, že ide so mnou a pridal sa aj Paľo, môj rozhľadňový súpútnik. Vysvetlil som im môj plán a vybrali sme sa po červenej – Štefánikovej magistrále. Naposledy som po nej kráčal v lete 2014, keď som organizoval pochod Od Mohyly k Mohyle, pri príležitosti 95. výročia tragického úmrtia generála Štefánika.

Prešli sme mestečkom bez snehu k smerovníku Rekreačné stredisko Mladosť. Tu sa začína modrá značka, po ktorej sa tiež dalo ísť, no pokračovali sme po červenej hore asfaltkou a začalo sa ľadové trápenie. Celá cesta bola pokrytá ľadom a dával som si obrovský pozor, aby som nešvihol o zem, ako koncom roka pod Bielym krížom. Dodnes mám problémy s pravým ramenom a podľa doktorky to bude trvať aj rok. Keď musíte denne dvíhať 30 kg bedne, tak vám občas na čelo vystúpi aj krvavý pot. Prešli sme okolo zaparkovaného auta a otázku, komu tak asi patrí, nám o chvíľu vyriešili poľovníci, ktorí boli v ruksakoch vynášať žrádlo do krmelcov. Jednoducho autom nevyšli a museli po svojich. Ako sme sa s nimi rozprávali, uvedomili sme si, že Paľo s nami nie je a viac sme ho nevideli. Neviem, či sa rozhodol ísť inokade, ale mohol aspoň niečo povedať. Má svoje roky a robil som si oňho po celý deň starosti.

Smerovník Dlhé rovne je na hrebeni a tu sa do nás poriadne oprel vietor, ktorý avizovali meteorológovia. Červená pokračuje doprava, no my sme išli ďalej rovno dolu. Prišli sme na križovatku asfaltiek a tu stojí ešte celkom zachovalý starý smerovník červenej. Pokračovali sme ďalej rovno mierne do kopca. Behom pár minút sme došli k poľovníckej chate Široká a hneď som sa pustil do skúmania jej okolia a možností prenocovania. Potešil som sa, že som si naplánoval trasu okolo, lebo sa tu dá parádne prenocovať, veď to píšem v samostatnom článku. Ako som sa vynoril z pivničných priestorov, zistil som, že nás dobehli dva páry z Jablonice, Janovi známi. Hneď vytiahli štamprlíky na zoznámenie a pasovali ma za vodcu skupiny, lebo mapu nemali a kadiaľ na Vrátno, len tušili. Že piť alkohol počas jazdy sa nemá, som sa hneď presvedčil. Napriek tomu, že som mal zapnutú navigáciu, nasmeroval som naše kroky doprava lesnou cestou, ktorá čoskoro skončila a my sme sa začali brodiť po lýtka panenským snehom. Asi to bol podmienený reflex, lebo doma som uvažoval aj o možnosti pri návrate si vybehnúť na kopec s dosť zvláštnym názvom – Čeržička. Predrali sme sa snehom k ďalšej lesnej ceste a po nej sme prišli medzi dve oplotenia. Videl som na mape, že Vrátno je naľavo od nás, a tak som sa dosť netrpezlivo predieral mladinou a hlbokým snehom vpred, kde mala byť asfaltka. Napokon sme ju našli a na strome pri nej visela totálne rozbitá ochranná prilba. Neviem, či ju rozbilo na hlave nejakého drevorubača, ale to by asi neprežil. Trošku sme si pri nej zafilozofovali a napokon sme pokračovali doľava, pričom musel Jano vysvetľovať zvyšku, že máme kopu času do začiatku zrazu na Vrátne a spravili sme si výhľadovú zachádzku.

Jednoducho kamoš!

Potom všetko išlo hladko. Lesnou cestou sme došli na odhrnutú asfaltku, ktorá začína na Komárovej, zahli doľava a vedel som, že do poludnia budeme na vrchole Vrátna. Po pár minútach som zbadal v lese na pravej strane chatku. Zdá sa, že je to typizovaná lesnícka stavba, lebo je to minimálne štvrtá, ktorú poznám. Aj táto bola bez dverí a pravú časť strešnej krytiny mala v dosť biednom stave, ale dnu nebolo nasnežené a diera sa dá ľahko niečím prekryť. Pofotil som, zistil GPS polohu a mohli sme pokračovať ďalej. Keď som začal vyzerať, kde odbočíme doprava a začneme stúpať na Vrátno, z ľavej strany sa z lesa vynoril krásny vlčiak a za ním osemčlenná skupina turistov. Vraj idú na Vrátno, sú z Hradišťa pod Vrátnom a v živote tu neboli. Trošku divné, ale vcelku to tak u nás býva, že okolie lepšie poznajú turisti zďaleka, ako miestni domasedovia.

Hurá, trafili sme!

Dorazili sme na rázcestie. Kým ostatní dumali, kade ďalej, vybral som sa doprava po lesnej ceste a Jano sa pridal. Zapol som si ukazovateľ vzdialenosti k cieľu a udával 420 m. Zvrtol som sa doľava a začal sa brodiť snehom po kolená. Hneď som ľutoval, že snežnice zostali doma. Vo štvrtok som absolvoval prvý rehabilitačný telocvik s Fit loptou a moje nohy značne protestovali proti zaťaženiu. No, ale striedali sme sa s Janom v prešliapavaní stopy a na hrebeni toho už tak veľa nebolo. Zvítali sme sa so Štefanom a jeho obetavou ženou, lupli do seba uvítací štamperlík, pochutili si na minikeksíku, obdržali diplom a pustili sa likvidovať lepáky z ruksakov. Zo všetkých strán sa začali hrnúť turisti, akoby vyčkávali schovaní za stromami. Keď som dojedol, spýtal som sa Jana, či ho ešte niečo drží na vrchole. Povedal, že sa kľudne pridá ku mne, a tak sme sa rozlúčili, sľúbili, že za rok sa uvidíme na Skale nad Lozornom a začali sme zostupovať vyšliapanou stopou dolu k Výtoku.

Snehu radikálne ubudlo, až zostalo len bahno na lesnej ceste. O 20 minút sme boli pri RS Výtok. Jano sa rozhodol ísť po zelenej na Dobrú Vodu a ja zas, po zvážení časových možností, na Chtelnicu. Vždy som pokračoval odtiaľto po zelenej, a tak som sa rozhodol pre asfaltku do Chtelnice. Na rozdiel od niektorých mojich známych, nemám s tým problém. Sneh skončil, aspoň na ceste, tak som sa mohol venovať obdivovaniu okolia. Veľký rybník medzi Výtokom a Zámočkom bol vypustený, a tak som sa len pousmial nad hrdzavou tabuľou – Rekreačné zariadenie Mier a Pioniersky tábor. Ako sa spieva – To všechno odnes čas! Zámoček ešte stále nesie na sebe znak Slovnaftu, tak neviem, či mu naozaj aj patrí. Občas ma obehlo nejaké auto a o 30 minút som bol pri zamrznutej priehrade Chtelnica. Podľa mapy je na protiľahlom brehu paleontologické nálezisko, ale nič na to neupozorňuje. Zašiel som si na priehradný múr, trošku som sa vyhrial na slniečku, zbehol svahom opäť na cestu a pokračoval úplne bezsnehovým krajom na Chtelnicu. Oproti Holému vrchu je zbúranisko nejakého majera (?) a momentálne sa tam nachádza Air soft game strelnica. Tak toto nie je moja šálka kávy. Strieľať po druhých ma nebaví, ani na počítači a ani farebnými guľôčkami.

Vošiel som do Chtelnice a dumal, či neskočím do krčmy na niečo teplé. Zaskočil ma jeden pán, ktorý sa ma vypytoval, odkiaľ idem a napokon ma pozval domov na pohárik vínka. Mama mi vravievala, aby som sa nenechal ponúkať čímkoľvek od cudzích ujov, a tak som s vďakou odmietol. Prišiel som na námestie, zistil som, že mám presne hodinu do odchodu autobusu do Bratislavy a vybral som sa nafotiť miestny kaštieľ. Je v typicky slovenskom dezolátnom stave, no začala sa jeho rekonštrukcia, a tak verím, že o pár rokov sa zaskvie v dávnej kráse a miestni nájdu preň využitie.

Dopil som čaj z termosky, zjedol perník, zapísal si zážitky a na slniečku som konštatoval – dnes bol opäť krásny turistický deň!

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek