Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Reportáž Jaskyňa mŕtvych netopierov

Po Krásnohorskej jaskyni pridávame ďalšiu tak trocha netradičnú, turisticky sprístupnenú jaskyňu. Keďže ide o vysokohorskú jaskyňu, výzdoby je tu menej, ale zážitky z prechodu, ktorý bol miestami až lezením, sú jedinečné. Je ideálnym spestrením prechodu nízkotatranského hrebeňa, prípadne ako destinácia pre ľudí, čo trávia dovolenku v priľahlom okolí.

Počas našej hrebeňovky Nízkych Tatier sme sa s Ľubom rozhodli, že si urobíme jeden deň na Štefánikovej chate pauzu a pôjdeme do JMN. Krásnohorská sa nám veľmi páčila, tak sme chceli takýmto štýlom pokračovať. Vstup si treba objednať telefonicky, najmä ak chcete isť náročnejšiu trasu. Pani na druhej strane linky sme vyspovedali, čo všetko sa dá v jaskyni vidieť, a na základe jej odporúčaní sme si objednali prehliadkovú trasu B.

Jaskyňa mŕtvych netopierov sa nachádza v Ďumbierskom krase v Nízkych Tatrách, medzi Štefánikovou chatou a Trangoškou. Vchod je vo výške 1520 metrov. Z Trangošky je to priamo hore, my sme zo Štefáničky museli strmo asi 30 minút zostúpať a potom sa zasa štverať hore.

V jaskyni sú tri prehliadkové trasy: A, B a C. Trasa A vedie časťou, kde je najviac výzdoby, je najmenej fyzicky náročná, vstupné je 180 Sk. Trasy B a C sú takmer bez výzdoby, ich čaro je v prekonávaní veľkých výškových rozdielov cez komíny, pomocou lanových rebríkov, lán či len vlastných končatín. B končí na vrchu kopca, C naopak zlieza na dno jaskyne. Béčko nás stálo 420 Sk na osobu. Do budúcnosti sa pripravuje aj trasa D, ktorá by mala byť najdlhšia a viesť do Bystrického dómu s rozlohou väčšou ako futbalové ihrisko.

Keď sme po malej túre náučným chodníkom prišli do jaskyne a ohlásili sa, čakalo nás trochu nemilé prekvapenie. Vodca nám povedal, že len kvôli dvom osobám sa mu to neoplatí. Boli sme prekvapení, lebo keď sme sa objednávali, dostali sme informáciu, že nás bude osem. Napokon po kratšom rozhovore sme sa predsa len dohodli. Navliekli sme na seba jaskyniarske kombinézy a prilby s karbidkami. Karbidku som ešte v živote na sebe nemala, vyzeralo to trochu komplikovane.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Prvú úsek trasy bol spoločný s trasou A, išli sme ho rýchlo a v hrobovom tichu. Keďže sme očakávali nejaký výklad, boli sme trochu prekvapení, ale nehovorili sme nič. Neskôr vysvitlo, že vodca predpokladal, že trasu A sme už išli, lebo kedysi to bolo podmienkou na absolvovanie ďalších trás. Ani neskôr sme sa však nejakého odborného speleologického výkladu nedočkali, rozhovor, ak nejaký bol, sa točil okolo aktuálnych otázok.

Na jednom mieste náš sprievodca mávol rukou smerom ďalej po chodníku, že tam pokračuje trasa A, a začal sa šplhať doľava kamsi hore do tmy. Tak sme ho teda nasledovali. Nasledujúcu hodinu sme strávili kontinuálnym stúpaním. Ja často napoly potme, lebo moja karbidka zhasínala a nepomáhalo jej veľmi ani potriasanie nádobky, ani otváranie ventilu. Na dvoch miestach sme liezli priamo hore komínom po lanovom rebríku. Vyžadovalo si to dosť sily v rukách a aj napriek tomu, že mi ho Ľubo držal zodpodu, so mnou tancoval, doudierala som sa o steny a ešte si aj popálila ruku na plameni karbidky. Druhý raz sa to už zaobišlo aspoň bez toho popálenia.

Ďalšie miesta však boli rovnako zaujímavé – preliezanie cez nízke stropy (smerom hore), kráčanie po rímse nad desaťmetrovou priepasťou, na niektorých miestach cca trojkové lezenie po mokrých kameňoch, pričom sa človek jednoducho musel držať výzdoby (ale nie kvapľov), alebo komínik, kde bolo treba ísť s oboma nohami na trenie tak, že na každú stenu, doprava i doľava, jednu nohu a jednoducho sa nejako hore vytlačiť. Pred koncom sa moja karbidka rozhodla, že stačilo, a ja som záverečný úsek musela ísť potme s tým, že zozadu išlo trochu svetla od Ľuba a spredu od vodcu. Keďže som však pomocou lana (tu sme boli aj zaistení) prekonávala menšiu sieň nad dvadsaťmetrovou priepasťou, videla som len veľmi orientačne (čo z istého hľadiska možno nebolo až tak na škodu, ale zase keď človek nevidí, kam má dať nohu a potme to vyzerá, že jednoducho nie je kam...). Záverečnou lahôdkou bolo lezenie po štyroch vo vodorovnom komíne, ktorý nás vyviedol na povrch kopca. Vynorili sme sa z diery ako nejakí králici, neskutočne zablatení a upotení. Na chvíľu sme si sadli a potom nasledoval zostup po nenápadnom chodníčku strmo dole k jaskyni. Na šmykľavej tráve som padla, ale našťastie som sa zastavila. V areáli jaskyne sme sa vyzliekli, umyli si aspoň ruky a pobrali sa šliapať späť na Štefáničku.

Čo odporúčame záujemcom

- dobrú kondičku
- dobré topánky, najlepšie s nešmykľavou podrážkou
- pri výstupe k jaskyni sa spotíte, dobré je prezliecť si suché tričko
- v jaskyni je dosť zima, hoci pohyb je intenzívny, nezaškodí tenšia mikina
- nemať klaustrofóbiu
- nebáť sa blata, najmä ak sa rozhodnete pre trasu C
- pripraviť si dostatok financií

Redakcia HIKING.SK neodporúča návštevu jaskyne

Aktualizácia 28. 7. 2008

Na základe viacerých skúseností našej redakcie a jej spolupracovníkov neodporúčame návštevu jaskyne, predovšetkým organizovaným skupinám. Ani viacnásobné telefonické dohovory nezaručujú, že sa dnu dostanete v čase, na ktorom ste sa dohodli, resp. že sa dnu vôbec dostanete. Taktiež vystríhame pred hulvátskym správaním pána správcu a časti personálu, ktoré nesmeruje k riešeniu problémov. Viac o dôvodoch k tomuto odporúčaniu si môžete prečítať v tomto článku.

Fotogaléria k článku

Najnovšie