Ferrata Dolomity - Via ferrata Rio Sallagoni
Via ferrata Rio Sallagoni je situovaná pod stredovekým hradom Drena a vedie hlbokým vápencovým kaňonom. Práve kvôli svojmu zasadeniu do kaňonu je netypická, keďže neponúka tradičné vyhliadky visiac pár sto metrov na skale. Miesto toho sa tu dá užiť takmer výprava do praveku, keď cesta vedie na striedačku uzulinkým vymletým kaňonom a bujnou vegetáciou.
Náhodná voľba
Na via ferratu Rio Sallagoni sme sa dostali úplnou náhodou. Cieľom dovolenky v Dolomitoch bolo pochodiť miestne ferraty, ale keďže ich tam majú pomaly viac ako v Petržalke panelákov a navyše náš sprievodca bol v nemčine, vyberali sme jednotlivé trasy viacmenej náhodne. Túto nám v kempe poradil postarší český manželský párik, že je veľmi pekná a určite stojí za vyskúšanie. Už som spomenula, že v našej partii boli ľudia, pre ktorých to mala byť takmer premiérová skúsenosť s feratovaním a lezením? Usúdili sme, že keď trasu zvládne postarší pupkatý ujo, bude to aj pre začiatočníkov úplná malina. Nakoniec to nebolo až také jednoduché. Chvíľami sa u nás ozývalo aj reptanie. Poučenie z toho plynie, že sa neoplatí podceňovať postarších skúsených turistov.
Cesta do praveku
Via ferrata sa nachádza za mestečkom Drena. Parkovisko je celkom dobre viditeľné hneď napravo. Z parkoviska sme sa vydriapali na poľnú cestičku, ktorá bola pár metrov nad ním a pokračovali po nej smerom napravo a po asi polhodine klesania sme došli k malej križovatke. Zaistená cesta bola smerom doľava, po drevených trámových schodíkoch.
Po oblečení feratovej výstroje sa hneď začne stúpanie hore vyhladenou skalou, niekoľko metrov nad riečkou Sallagoni. Najťažší úsek je na začiatku, keď kramle odtláčajú človeka od skaly. Ale o pár metrov ďalej je už via ferata znova príjemne adrenalínová. Kaňon je taký úzky, že trasa vedie po oboch stranách, pri prestupe z ľavej na pravú stranu sa stačí len poriadne rozkročiť. Po dokončení najužšej časti zoskočím na štrkové dno a neveriacky pozerám na dolinku porastenú papradím, predo mnou je nefalšovaná prehistorická scéna. Dinosaury asi práve odvolali do Jurského parku, ale inak je to dokonalá kópia dôb dávno minulých.
This is the ferrata
Po pár krokoch prichádzame k ďalšej atrakcii, lanovému mostu, ktorý spája dve strany údolíčka. Tu sme si užili zábavu. Teda, minimálne niektorí sa z neho vytešovali, iní to zo zaťatými zubami brali ako, žiaľ, najrýchlejšiu cestu na druhú stranu. Sme asi v tretine cesty a stúpame strmo údolím. Potok nám križuje cestu raz sprava, raz zľava. Po krátkom turistickom úseku prichádza ďalšia feratová časť. Cesta vedie hore strmým bralom, na konci ktorého je ďalší malý lanový most. V podstate štandardný terén, ale jeho obtiažnosť zvyšuje to, že mokrý vápenec sa šmýka a davy turistov na kramliach zanechávajú nánosy bahna, na ktorom preklzujú topánky.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Hore je ďalší lanový mostík, ktorý je úplne kratučký. Potom prichádza križovatka a končí dobré značenie cesty. Tu sme sa zastavili a mali poradu, kade ďalej. Sprievodcu sme, samozrejme, nechali v aute, kniha je to síce užitočná, ale váži približne 1 kilogram a chceli sme ísť naľahko, veriac, že značenie nám nedovolí zablúdiť. Cesta naľavo sa stáčala ku kamennej stene, na ktorej bol veľký nápis “To the castle”, cesta napravo smerovala do lesa a vyzerala byť pokračovaním značenej trasy. V rozhodovaní nám pomohol mladý chalan s priateľkou, ktorí nás nasmerovali doprava “This is the ferrata,” a zmizli za najbližšou zákrutou.
Ako sa na jeden deň stať Larou Croft
Posledná tretina ferraty síce mala viac k turistike ako k ferate. Bola to asi najzábavnejšia časť, počas ktorej som sa doslova cítila ako Lara Croft. Objavujeme dávnu trasu, lebo značenie prakticky zmizlo. Užívali sme si hľadanie napoly zotretých šípiek, chvíľami tipovali kade ďalej, veselo poskakovali po kameňoch v potoku a chvíľami nachádzali zhrdzavené kramle, ktorými sme sa prešmykovali v kaňone ďalej. Bolo to napínavé, stratili sa nám ostatní turisti, ktorí dovtedy vytvárali dopravné zápchy – boli sme tam len my, dúfajúc, že napriek zdaniu je to správna cesta, ktorá nás dovedie do cieľa. Aká len bola naša radosť, keď sme asi po polhodine máčania sa v potoku konečne narazili na prastaré feratové lano, ktoré nás cez tunel kríkov z ničoho nič vyviedlo hneď vedľa malej vodárne, do civilizácie. Bolo to ako vynoriť sa z akejsi tajomnej džungle do prozaickosti sveta asfaltových ciest. A dokonca aj spomínaný hrad tam bol. Hneď po našej ľavej strane, približne 5 minút chôdze.
