Príbeh Noc pod maringotkou
Môj kamarát Sigi je obchodný zástupca firmy s farbami, a tak často cestuje po Slovensku. No a niekedy sa stane, že sa s ním dohovorím a ideme na cesty spolu. On ma obvykle niekde vysadí, ja si urobím túru a na druhý deň ma vyzdvihne a ideme domov. Je to sranda, že keď spolu cestujeme, tak z auta pozeráme po okolí a spomíname na naše vandre. Hovoríme: Tu sme boli spolu, tam som bol s inou bandou, toto sme robili na jeseň, no a tak kecáme a kecáme a cesta nám pekne ubieha.
Minule sme opäť začali spomínať a našou hlavnou témou bolo, že kde všade sme sa vyspali a čo sme pri tom zažili. A tak sme spomínali na senníky, kravíny, salaše, šopy, terasky, mosty, bunkre a nakoniec Sigi hovorí: "A vieš ako sme spali s Čarlykom pod maringotkou a čo sme tam zažili?"
Neviem, nespomínam si, asi mi to už vyšumelo z hlavy. "No to ti bola sranda," hovorí Sigi.
Už to bude aspoň desať-dvanásť rokov, ba možno aj viac. Boli sme na vandri vo Volovských vrchoch a kamoši tam boli už tri dni, keď sme sa vybrali za nimi. Boli sme dohovorení, kde sa stretneme, a tak sme sa dopravili Horehroncom do Červenej Skaly a odtiaľ osobákom do Telgártu. V krčme sme si trošku posedeli, aby sme oslávili začiatok vandru, no veď to poznáš a potom sme vyrazili. Okolo prameňa Hrona sme sa dostali do sedla Besník a potom to bola len taká pohoda. Niekedy okolo štvrtej–piatej sme boli nad Čuntavou, a tam sme to zatočili na žltú značku a pustili sa smerom k Rejdovej, kde sme sa mali na druhý deň stretnúť s kamarátmi niekde pri Vyšnej Slanej. Trasa nebola náročná, ale my sme boli už trošku podpálení, a keď sme prišli do krásneho širokého lúčnatého sedla Nemýtnik, tak sme si povedali, že na dnes to stačí. V sedle bola voda, boli tam nejaké opustené salaše, ktoré nám mohli poskytnúť strechu nad hlavou, lebo kdesi v diaľke hrmelo a búrilo, a tak strecha by bola vítaná. Najprv sme otestovali opustené koliby, ale poviem ti, nebola to žiadna výhra. Špina, neporiadok s rozbité fľaše. Nič pre nás. Ale potom sme objavili peknú maringotku, utiahnutú pod lesom, kúsok od prameňa, s ohniskom, lavičkami, stolom a kadibúdkou a to sa nám veľmi páčilo. Lenže maringotka nemala žiadnu terasu, ale mala odmontované kolesá, aby ju neukradli. Stála na vysokých podstavcoch zo železničných podvalov. Okolo obvodu mala plôtik z briezok. Z prednej strany bolo pod maringotkou uložené drevo na kúrenie a na zadnej strane bolo natlačené suché voňavé seno. No a tým bolo rozhodnuté. Cez okienko na dverách maringotky sme ako-tak obhliadli vnútorné vybavenie a bolo nám jasné, že asi patrí poľovníckemu združeniu, lebo bola v tom duchu zariadená. Hneď sme si pod maringotkou urobili dva pelechy, hlavou k sebe, rozostlali spacáky a navarili ešus čaju. Sedeli sme na lavičkách, popíjali čaj s rumom, zajedali slaninkou a kecali a kecali, až nás tma a zima zahnali do spacákov.
Bolo čosi po desiatej, keď som začul zvuk motora a bolo mi jasné, že sa nejaký džíp blíži k „našej“ maringotke. Hovorím: "Čarly, počuješ, ktosi sem ide." Čarly sa tiež zobudil a hovorí: "Len potichu. Keby niečo, rob sa, že spíš." Našťastie sme si všetky veci spratali do batohov, a tak pred maringotkou nebola po nás ani stopa. Svetlá auta sa blížili a nakoniec auto zastalo pred maringotkou. Podľa zvuku motora som poznal, že je to starý Gazik. Šofér vypol motor a ozval sa veselý hlas nejakej dievčiny a muža. Hneď nám bolo jasné, že na opekačku neprišli a že maringotka dnes poslúži úplne inému účelu. Dvojica bola zohraná. Dievčina si vypýtala kľúče, mladý pán posvietil hľadacím reflektorom a až bola dnu a rozsvietila akési svetlo vnútri, zhasol a šup sa za ňou. Čakali sme, že prídu po drevo a zakúria si v maringotke, ale tí dvaja nepotrebovali kúriť. Skôr chladiť.
No, a potom mi Sigin podrobne porozprával, čo sa asi dialo dnu. Pretože 50 odtieňov šedej už vyšlo, poviem len, že podľa toho popisu by sa tam ešte dajakých 10 - 15 slovenských odtieňov určite našlo. Ale budem rešpektovať intimitu popisu, ktorý síce pri rozhovore medzi dvomi kamarátmi bol véééľmi zaujímavý a pikantný, ale nebol by asi namieste na týchto stránkach. A tak len spomeniem to, ako mi Sigi povedal: "Maringotka robila hocaké čudné pohyby, vŕzgala a kývala sa a my sme sa len tak chichotali a potichu to komentovali."
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Potom sa otvorili dvere a mladík hovorí dievčine: "Zober si lampáš. Vieš kde je záchod."
A ona: "Tam nejdem ani za nič. Je to tam samý pavúk."
Tak iba trošku obehla maringotku, na sebe mala len omotanú deku, čapla si asi meter od nás a bolo hotovo. Verte mi, naozaj to nechcem popisovať tak, ako mi to opísal kamoš Sigi. Veď viete, ako to vyzerá, keď si myslíte, že vás nikto nevidí a hlavne ani nepočuje. Keď sa dievča vrátilo dnu, začalo druhé kolo, no a potom bol koniec. Milenci nastúpili do Gazika, a pobrali sa dolu lúčnymi cestami do dediny.
Možno si poviete - ach taká banalita. Veď hádam takmer každý z nás už natrafil na lesných cestách na podivne zaparkované auto, v ktorom sa konalo to, čo sa obvykle koná. Ale príbeh môjho kamoša Sigina mal pokračovanie.
Ráno sme sa usmiatí a pobavení z nočného dobrodružstva vybrali dolu lúčnou cestou do dediny, kde sme sa mali stretnúť s kamarátmi z osady. Klesali sme krásnymi lúkami a kochali sa prírodou a pritom sme sa oslovovali menami našich nočných milencov, ktoré sme v noci zachytili. A ako si tak vykračujeme, kúsok pred dedinou zrazu počujeme známe zapískanie a naši kamaráti na nás volajú z táboriska nad cestou, kde prespali onú noc. Zvítanie bolo veľmi srdečné a hneď sa pustili do rozprávania o zážitkoch, ktoré ich stretli.
A naši kamaráti hovoria: "Včera sme sedeli v miestnej krčme a tešili sme sa, že si posedíme, ale taký mladý krčmár je tam a aj celkom pekná čašníčka, ale vyhnali nás o deviatej, že musia robiť inventúru, a tak sme nahnevaní vypadli."
Ale veď poďme do dediny. V krčme je od desiatej otvorené. Tak sme sa celá banda zbalili a hurá do krčmy. Keď sme tam prišli, mladá, pekná a vysmiata čašníčka práve otvárala a volala nás dnu. A potom tam prifrčal na Gaziku majiteľ krčmy, oslovil menom čašníčku a ona jeho, a my sme úplne bezpečne a bez pochýb poznali našich včerajších milencov z maringotky. Tak to teda bola včera poriadna hĺbková inventúra, pomysleli sme si. Ale chalanom sme radšej nič nepovedali, lebo sme si boli istí, že by začali nenápadne provokovať a to by nemuselo dopadnúť dobre. Dali sme si zo dve pivá a vyrazili na cestu. Ale keď sme vychádzali z krčmy, tak som sa pritočil ku krčmárovi a len tak tíško povedal: "To seno pod maringotkou je pekne suché a voňavé. Fakt sa tam dobre spí. Len tí nájomníci zhora tam včera robili pekný rachot."
Najprv hľadel akože, čo to hovorím, a keď videl môj rozchechtaný pohľad, tak sa len zasmial, žmurkol na mňa a bolo všetko jasné. Veď sme chlapi, no nie?
Pokračovali sme ďalej a keď sme po asi dvoch kilometroch vyzradili našim kamarátom to, čo bolo doteraz naším tajomstvom, bolo z toho poriadne haló. Lenže príbeh sa už stal a bez ohľadu na to, kto bol jeho účastníkom či hercom, všetko už bolo odohraté a nám zostala len spomienka.
No, hovorím Siginovi, tak takýto zážitok veru nemám. Ale zato ma vyháňali družstevníčky z kravína vidlami. A aj železničiari z čakárne a potom, keď sme sa zbratali, tak nám celú noc prikladali do kachiel. A ešte... Jój, koľko len máme tých spomienok.
