Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Príbeh Jarná extáza

Vošiel som do pivnice. Zažal som svetlo a v temnom kúte sa ukrýval ON. “Poď so mnou von,” hovorím mu. “Daj mi pokoj,” ozvalo sa otrávene z kúta. “Čo je, čo máš za problém?” prekvapene sa ho pýtam. “Ako, ty ma tu necháš pol roka, v tme, v prachu a pýtaš sa, čo mám, kurva, za problém?!”

“Jediné, čo si za celý čas so mnou spravil, že si ma prenášal z tejto zasranej pivnice do sušiarne a späť, keď sa barák zatepľoval a ty sa ma pýtaš čo mám za problém?! Pozri koľko prachu je na mne.“ “Počuj,” snažím sa z toho vykorčuľovať, “mrzí ma to, bolo toho na mňa veľa v poslednej dobe. Skús sa cez to nejako preniesť, vonku je slniečko, teplo, jar v plnom prúde. Spomeň si, čo sme spolu prežili minulý rok! Naše spoločné chvíle, nádherné zážitky, len ty a ja!”

V kúte bolo ticho. “Chyby robí každý a mal by tak dostať aspoň jednu šancu na nápravu,” skúšam ďalej. “Neser sa a poď! Umyjem si ťa, nežne, ako vždy a sľubujem, že to už na sucho nebudeme robiť. Mam fajný olejček, ponatieram si ťa, pomasírujem,” vyťahujem esá z rukáva a čakám, čo bude.

“A potom, čo ti praskne guma, ma tu necháš na dlážke, ako naposledy, čo?” vyráža mi argumentom dych.

“No ták, čo bolo, bolo, dnes si spravíme krásne spoločné popoludnie, západ slnka a tak. Čo ty na to? Ako kedysi!” ukladám na stôl posledný tromf.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

“Mám jednu podmienku,” ozvalo sa náhle. Som zaskočený, no, herec, prvá klasa. “Hovor, nemám žiadny problém,” pripravene čakám na požiadavku. “Sľúb mi, že nebudeš cestou trhať medvedí cesnak. Vždy zožerieš za hrsť listov a smrdí ti z huby ako z riti.” Skrývam prekvapenie, zrejme úspešne.

“To je to najmenej, čo môžem pre teba spraviť, zlato,” uisťujem ho. “Tak čo, dáme kúpeľ s masážou?” ponúkam svoju dlaň a odchádzame.

Prvé jarné lúče nás jemne hladia a vánok sa nám obtiera okolo našich tiel. Ideme spolu, ruka v ruke a smerujeme z mesta von, do prírody. Po tom, čo sme opustili posledné domy, vchádzame do lesa, nádherne prevoňaného, za doprovodu hlasnej opery vtáctva. Pohodlným tempom prechádzame cez údolie hĺbené strieborným potokom, obsiateho lánom zelených listov. Nenápadne zberám medvedí cesnak do vrecka mikiny a snažím sa ho nejesť. Je to drina, ale pre svojho partnera to spravím. Stojí mi za to, dal som mu sľub.

Lono prírody pôsobí ako afrodiziakum. Užívame si ho plnými dúškami, spolu, iba my dvaja, jeden pre druhého, raz hore, raz dole. Vášeň naberá na otáčkach. Zvieram ho svojimi stehnami, pevne. Cítim, ako mi pot steká po chrbte. A je to tu. Vrchol! Áno, náš spoločný vrchol! Bez slov pozeráme obaja do doliny, na tú šíru pláň, mestá, na okolité kopce a vnímame silu zážitku.

“Pozri na ten nádherný západ slnka,” tak trochu ruším spoločné romantické chvíle. “Je krásny,” dostávam odpoveď a cítim, ako sa ku mne pritúlil. “Som šťastný, že si ma z tej diery vytiahol. Je mi s tebou skvele,” hovorí ON. Usmiali sme sa na seba a dávam mu neslušný návrh. “Dáme si ešte jedno číslo cestou dole?” a šibalsky sa usmievam. “Na čo ešte čakáme?” dostal som ráznu odpoveď a naše telá opäť splynuli v jedno.

Prišli sme domov, opojení nektárom vzájomnej lásky. Otváram mu dvere a rukou naznačujem smer do pivnice. “Čo?!” nahnevane sa ma pýta. Snažím sa byť pánom situácie. “Vieš, hore sme prerábali, je to tam teraz všetko rozhádzané, nie je sa tam kde pohnúť, všade bordel. Pochop, je to len na pár dní,” skúšam zmierniť situáciu.

“Sľubuješ?” “Sľubujem,” a opätujem láskyplný pohľad. Odprevádzam ho do pivnice, jemne pohládzam a vzdušným bozkom sa lúčim. “A nezhasínaj, prosím,” šepce. “Neboj sa, nezhasnem.”

Vytiahol som ešte dve pivá z poličky a rozmýšľam, čo som to ešte mal po návrate z pivnice zobrať. Očami som pobehal po poličkách v regáli, no nespomenul som si. A tak som zhasol, zamkol, oba zámky, pre istotu. Vychádzam po schodoch hore a cítim, ako ma bolí celý zadok. Veď si hádam spomeniem, čo som doma sľúbil, že donesiem z pivnice.

Najnovšie