Túra

Stebnícka Huta – Stebnícka Magura – Stebník

03.06.15
Stebnícka Magura je celoslovensky málo známy kopec v ešte menej známejšom pohorí Busov. Minipohorie sa rozkladá na dohľad od poľsko-slovenskej hranice, neďaleko mesta Bardejov, z ktorého je Magura ľahko rozpoznateľná televíznou vežou. Napriek tomu tam vedú kroky ľudí z celého Slovenska, keďže kopcom prechádza Cesta hrdinov SNP.

Trasa

Stebnícka Huta – Regetovka – sedlo Regetovská voda (Przełęcz Regetowska) – Karkov laz (Obicz) – sedlo Blechnarka (Przełęcz Wysowska) – Staviská (Płaziny) – sedlo Vyšný Tvarožec – Vyšný Tvarožec – Holubníky – Stebnická Magura – potok Temrava – Stebník, vojenský cintorín

Najprv som rozmýšľal dať Maguru aj s dvojičkou na Busove. Potom som sa zahľadel do mapy a spomenul na chlapíka, ktorý prechádzal po hraniciach okolo Slovenska. Zároveň som mal v pamäti, že v Stebníku je vojenský cintorín z 1. svetovej vojny. Keďže mi vojnová problematika nie je cudzia a na žiadnom som okrem dobrovoľníčenia ešte nebol, bolo rozhodnuté, kam budú moje kroky viesť. Začal som kuť plány na samostatný prechod, aby som spojil hranice, Maguru a cintorín tak, aby som sa vedel dostať do východiskového bodu a zároveň stíhal na autobus domov. Vyšla mi z toho divoká trasa: zo Stebníckej Huty naslepo do Regetovky, odtiaľ po žltej k hraniciam, kde som sa dal na červenú až po sedlo Tvarožec. Tam som sa opäť napojil na modrú, ktorá končila na Magure, kde som chcel zbehnúť do Stebníka k cintorínu.

Nadivoko do Regetovky

Keď som sa ráno o 3.30 h zobudil, hneď som začal hľadať dôvody, prečo to odložiť. Ale pre istotu, ak by som ich nenašiel, som sa začal pripravovať. Jediný dôvoď, okrem lenivosti, ktorý mi napadol, bol, že pôjdem inokedy s parťákom. Ale to som hneď zavrhol práve kvôli tomu, že som chcel isť sám. Tak som sa vystrojil a vyšiel o 4.30 h do tmavých ulíc s otázkou na vlastnú adresu: "Si ty normálny?"

A hneď som si odpovedal, že asi veľmi nie, lebo ísť tak skoro ráno, sám do ďalekých končín a najmä cestovať 4 hodiny, nie je veľmi racionálne. Ale tak čo už, keď nie som normálny... Konečne po dlhom cestovaní, najmä v pomalom vlaku do Bardejova, som vystúpil v krásnom prostredí Stebníckej doliny, ktorá sa mi ihneď zapáčila. Najmä výhľady na Stebnícku Hutu z kopcovitých lúk, ktorými som mal prejsť do Regetovky, ma priam nadchýňali a hneď mi spravili nádherný deň. Zároveň som si dobrorečil, že som išiel sem a nehľadal dôvody prečo neísť, ale riešenia ako isť.

Oficiálne značka, podľa TuristickaMapa.sk Stebníckou Hutou neprechádza, preto som bol prekvapený, keď som neďaleko kostola (ktorý som si zvolil ako štartovací bod), vedľa fary na plote našiel zelenú TZT. A vyššie ďalšie a ďalšie staré, ale stále viditeľné zelené značky. Až neskôr som na freemape našiel zakreslenú zelenú značku. Od plota som sa vydal na lúku mierne vpravo, kde som prechodom pomedzi kríky našiel drevený smerovník do Regetovky. Odtiaľ som si užíval prvé nádherné výhľady. Pokračoval som na druhú lúku, kam ma posielal smerovník a dal sa mierne doľava. Vyšiel som k vrchným partiám luky, s výhľadmi aj na vysielač na Stebníckej Magure. Pomyslel som si, koľko ma toho ešte čaká, kým tam dôjdem. Tu som značku stratil, tak som išiel nadivoko cez les na hrebeň. Aj keď som značku nenašiel, predpokladám, že smerovala po starej lesnej ceste v hornom kúte lúky, lebo neskôr som v lese značku opäť objavil a zatáčala daným smerom. Keď som vyšiel na hrebeň, uvidel som len ďalšie kopce, takže som musel isť viac doľava. Došiel som tak do krásneho bukového lesa, kde hnili staré pováľané stromy. Následne som prechádzal malými čistinkami v objatí brezových hájov. Tak som zišiel z hrebeňa a vyšiel na lesnú cestu, kde som objavil zelenú značku a tiež ďalší drevený smerovník do Stebníckej Huty. Keďže značka viedla viac vprava a chcel som ísť rovno, dal som sa na lesnej križovatke dole strmým svahom. To som vedel, že som neďaleko lyžiarskych svahov, čo sa mi zakrátko potvrdilo, keď som zbadal lanovky. Bolo 9 hodín a bol som v Regetovke.

Po hraničnej červenej do Vyšného Tvarožca

Miesto, kde som vyšiel je asi na hornom konci dediny, lebo okrem pár domov som našiel len chaty a vlek. Kostol som nevidel, takže bol nižšie. Zišiel som na cestu a hneď objavil žltú značku, po ktorej som mal dôjsť pomalým stúpaním k hraniciam. Po niekoľkých sto metroch som, žiaľ, vstúpil do pásma snehu, čo mi z radosti z prijemnej chôdze po travičke ubralo. Musel som to akceptovať, našťastie sneh bol tvrdý, takže sa nezabáralo. Miernym stúpaním, po dobre značenej žltej trase som došiel do sedla Regetovská voda (Przełęcz Regetowska). Tam som si trocha oddýchol v prístrešku, ktorý postavili budúci lesníci z Lesníckej školy v Bardejove. Odtiaľ som sa vybral vľavo, po hranici smerom na sedlo Tvarožec. Najprv o niečo strmšie stúpanie. Keďže hustý ihličnatý les na slovenskej strane bránil slnku topiť sneh, bolo ho tam ešte neúrekom. Z pravej strany voľne stojace poľské listnáče. Pomaličky som vyšiel na neveľký kopec Karkov laz (Obicz), kde som našiel poľské časové údaje, a na ňom som sa zvrtol opäť doprava, keďže som mal prechádzať slovenským “kutom”. Mierne klesajúci terén, ale ťažko schodný kvôli popadaným stromom. Je vidieť, že hranice sú voľné a nekontrolované.

Spoločnosť mi okrem červenej robila aj poľská modrá a žltá, ktorá neskôr zabočila do vnútrozemia. Úsek bol monotónny a bez výhľadov. Jedine na poľskú stranu kvôli rúbanisku boli výhľady na Góru Wysota. To ešte pred ďalšou ľavotočivou zatáčkou, s poľskými údajmi. V mieste výhľadu sa odpojila modrá a pokračoval som po červenej ďalším bezvýhľadovym úsekom, ale krásnym lesom. Pomalým stúpaním som vyšiel na ďalší mierny kopec, ktorého južná strana bola bez snehu. Výhľady cez holé listnáče ma netešili, keďže som mal pred sebou dosť vysokú horu a dúfal som, že ju nebudem musieť vyšliapať. Žiaľ, keď som došiel do sedla Blechnarka (Przełęcz Wysowska) a zistil, že sú to Staviská (Płaziny), tak som vedel, že sa kopcu nevyhnem. V sedle ma prekvapila jediná dvojica ľudí, ktorí si vegetovali neďaleko hranice, na ceste do poľskej Blechnarky. Ale už menej som sa čudoval, že sa tam dostali autom. V sedle sa nachádza celkom pekný prístrešok Zacisze, ale nekryje pred vetrom či bočným dažďom.

Nezdržiaval som sa, ale vydal sa v ústrety obávanému kopcu s názvom Staviská (Płaziny), ktorý čnel ako hradba, kde treba zaútočiť priamo, keďže značka verne kopíruje hranice. Samozrejme, kto chce, traverzuje, a tak to spravili aj bežkári predo mnou. Vďaka dobrému snehu som zaútočil kolmo a dalo to zabrať. Ľutoval som hraničiarov, ktorí tu museli prechádzať. Vydriapal som sa na vrchol a hrebeňovkou som pokračoval vpravo, ktorá len mierne klesala. Keďže je kopec zalesnený, neposkytuje výhľady. Tie sa ukážu až na lúke v sedle Vyšný Tvarožec, ktoré je vzdialene od Stavísk asi 10-minútovým pohodovým zostupom. Zamokrená lúka dávala pocítiť, že sa tu sneh len pred krátkou dobou ešte nachádzal. Smerovník je na druhej strane, tak sa neoplatí k nemu zachádzať a je zbytočné sledovať značky, keďže dedina je na dohľad. Okrem nej samozrejme tiež Busov na pravej strane a Stebnícka Magura, resp. Holubníky na ľavej strane. Tak som zišiel okolo poldra do dediny, kde som sa napojil na modro-zelenú značku. Od smerovníka v dedine mi to na Stebnícku Maguru počítalo 2 hodiny.

Po modrej na Stebnícku Maguru

Prešiel som dedinou a poniže nej, pri vyrúbaných stromoch som zbadal ďalší smerovník, posielajúci ma doľava, kolmo cez lúku okolo ohradeného pozemku do zalesneného kopca. Mierne strmé stúpanie sa zmenilo v lese na poriadne strmé stúpanie, ktoré sa len veľmi pomaly vyrovnávalo. No po čase sa tak stalo, až ma nasmerovalo na lesnú cestu, za ktorú som bol najprv veľmi vďačný. Ale s pribúdajúcimi rozbahnenými metrami vďaka ťahaniu dreva, som taký spokojný nebol. Až som musel isť kus úseku stranou. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa cesta zlepšila a dalo sa isť aj po nej. Stúpanie však nemalo konca kraja, až som došiel do výšky, kde som sa definitívne vnoril do snehu. Stále som stúpal hore dobrým značením a cez malé čistinky som spätnými pohľadmi registroval protistojaci Busov. O chvíľu som sa konečne vyškriabal na vrchol, ale len hrebeňa, keďže Magura bola ešte stále ďaleko a čo bolo najhoršie, ani na dohľad.

Tak som pokračoval pohodovou hrebeňovkou, kde som sa ojedinele vnoril medzi ihličnaté stromy, ale podľa času som vedel, že musím byť aspoň v 2/3 cesty. Potvrdilo sa mi, keď som došiel k smerovníku na Holubníkoch, kde som bol prekvapený, že ešte polhodiny mi treba na Maguru. Keď som vyšiel na rúbanisko, stále som nevidel vrchol veže, akurát Bardejov. Pomalé klesanie ma nakoniec priviedlo na údržbovú cestu, kde som si všimol stopy bicyklov. Záverečné metre po zasneženej ceste som zvládal len z posledných síl a keď som došiel k vysielaču, len som sa odplazil k prístrešku, kde som skoro vypustil dušu. Konečne som sa dostal na Stebnícku Maguru!

Nadivoko do Stebníka

Po načerpaní síl som sa vzchopil a pobehal okolie. Pozrel rôzne smerovky, zaujala ma najmä tá so smerom na Južný pól, kde bolo napísané len “Ďalekooo...“ Pozrel som si mapy a informácie k vysielaču. Zapísal som sa do vrcholovej knihy, kde z toho dňa tam boli len cykloturisti a začal som sa poberať na záverečné zbehnutie do Stebníka. Ak som si pri plánovaní na mape myslel, že to zbehnem, tak som sa na Magure sám vysmial. Musel som serpentínovať s červenou značkou smerujúcou do Zborova, aj keď niekde som si to skrátil. Až sa strmé klesanie vyrovnalo, tak som značku smerujúcu vpravo nenasledoval, ale smeroval rovno predpokladaným smerom do Stebníka. Ďalšie krátke klesanie na lesnú cestu, po ktorej som sa vybral doprava, ma priviedlo na rúbaň s nádherným výhľadom na Zborovský hrad. Tu bolo ďalšie klesanie, ale ťahal som sa doľava, kde som natrafil na veľmi starú zarastenú cestu. Vybral som sa po nej, až som došiel na zarastenú čistinku. Prešiel ju a pokračoval rovno ďalej, na ďalšiu väčšiu lúku s mladými ihličnanmi. Cestu som nenachádzal, tak som stále pokračoval rovno miernym klesaním. Dostal som sa opäť do lesa, kde som naďabil na potôčik Temrava, ktorý som nasledoval. Miestami, som musel schádzať do koryta, keďže sa nedalo inakšie prejsť. Konečne, asi po polhodine, som zbadal cestičku s vyústením do osvetleného priestoru, čím som sa dostal na otvorenú lúku nad Stebníkom. Aký som bol šťastný!

Podľa lokalizácie som vyšiel mierne nad predpokladaným východom z lesa, ale aj tak som bol spokojný, že som von. Akurát som bol stále v časovej tiesni, keďže do odchodu autobusu veľa nechýbalo. A zároveň som sa chcel ešte zastaviť pri poslednom bode tury, na vojenskom cintoríne, ktorý bol asi kilometer od dediny. Hneď som začal stopovať a našťastie mi hneď zastavil ochotný šofér, ktorý ma hodil k pietnemu miestu. Vojenský cintorín z 1. svetovej vojny v Stebníku opravil a zachoval pre budúce pokolenia Klub vojenskej histórie Beskydy z Humenného, ktorý zachraňuje vojenské cintoríny na viacerých miestach severovýchodného Slovenska. A to všetko dobrovoľníckou formou a vďaka rôznym grantom. Sám som sa zúčastnil na jednej brigáde na najväčšom cintoríne z Veľkej vojny vo Veľkrope, za Stropkovom. Cintorín v Stebníku je relatívne malý, ale veľmi pekný a musím uznať, že odviedli kvalitnú prácu. Vedľa seba tak ležia telesné ostatky kedysi znepriatelených rakusko-uhorských a ruských vojakov. Pred vstupom do cintorína je informačná tabuľa a kniha na zapísanie dojmov. Keďže som nemal veľa času, tak som sa vrátil späť na cestu a stopom som sa dostal do Zborova, kde sa nachádza okrem známeho hradu ďalší vojnový cintorín. Na ten, ale času nebolo, tak som len čakal na spoj do Bardejova.

Záver

Z mojej prvej túry nad Bardejovom som bol veľmi spokojný. Najmä z ranného prechodu do Regetovky, ktorý mi urobil pekný celý deň. Hraničná červená bola viac-menej nezáživná a jedine na konci, pri zostupe po lúke do Vyšného Tvarožca to boli opäť pekné výhľady. Posledný zaberák na Maguru bol odvďačený pohľadom z vrchu na Busov a pri zostupe opäť nečakaným výhľadom na Zborovský hrad. Rovnako navštívenie cintorína stalo za blúdenie. Značenie okrem prvej a poslednej časti, kde neexistuje a treba sa riadiť mapou alebo inštinktom, bolo veľmi dobre. Hraničná červená a stebnícka modrá je takmer bezproblémová. Keďže som okrem dvojice pri Blechnarke nestretol živú dušu, trasa je opäť vhodnou pre samotárov či podivínov.

Diskusia
Stebnícka Huta – Stebnícka Magura – Stebník 03/06/15 09:18 3 príspevky
Najnovšie články autora
 
Túra Eliášovka, Wielki Rogacz, Radzejowa a Rytro Pohraničné oblasti sú mojou obľúbenou doménou turistických potuliek. A najlepšie, keď je niečo zaujímavé aj na pomyselnej druhej strane hranice. Dlho ma preto lákala oblasť po oboch stranách najvyššieho vrcholu v mojej obľúbenej Ľubovnianskej vrchovine - Eliášovky. 24/07/16 Henrich Tomáš Ľubovnianska vrchovina
Túra Túlačka Ostrôžkami z Podkriváňa do Prahy Po nabažení sa turistiky východného, ale aj severného Slovenska a aj vďaka výhodným stopárskym podmienkam v nadväznosti na skoro nepoznané zvyšné kraje, som sa rozhodol venovať vo zvýšenej miere práve im. Po prvom stupni v podobe bližších pohorí, som sa časom preorientoval na novu úroveň túlačiek. Preto voľba padla na Ostrôžky, o ktorých som donedávna ani nechyroval. 25/04/16 Henrich Tomáš Ostrôžky
Búda Senník Tri kopce pod Labou V okrajových pohoriach východného Slovenska je s možnosťou prespania pod strechou či úkrytom dosť biedne. Teda, ak to nie sú nejaké vychytené trasy. Jedným z nevychytených pohorí je Ľubovnianska vrchovina, kde sú osamelí vlci - tuláci povďační aj senníkom. A na taký senník som naďabil nad obcou Kremná. 12/03/16 Henrich Tomáš Ľubovnianska vrchovina
Najnovšie články na titulke
 
Recenzia Spoločenská hra Poznáš Tatry Vedomostné spoločenské hry sú v našej rodine v obľube, a tak postupne po hrách od Dajamy zameraných na Slovensko a Bratislavu pribudla aj najnovšia o Tatrách. Hráme ju občas už asi tri mesiace, takže sa cítim dostatočne fundovane napísať niekoľko postrehov z jej používania. dnes Soňa Mäkká Ostatné
Pozvánka Horský fotomaratón 2016 – cyklus jeseň Horský internetový klub o. z. v spolupráci s časopisom Krásy Slovenska pripravili pre všetkých milovníkov hôr a fotografovania poslednú časť fotografickej súťaže Horský fotomaratón, ktorá sa uskutoční počas prvého októbrového víkendu, t.j. 1. a 2.10. 2016. včera sponzorovaný článok Správy
Cyklotúra Tokajská vyhliadková veža nad Malou Tŕňou Je ráno, ešte dosť skoro a len tak sedím pri počítači a pozerám maily. Čo dnes budem robiť? Veď je sobota, ísť niekde na huby? Bol som v pondelok... Už to mám, dlho som nesedel na bicykli, veď väčšinou chodím pešo po horách. Prečo sa neísť práve dnes previezť len tak po okolí a možno mi niečo napadne cestou. Potrebujem najazdiť nejaký kilometrík ako prípravu na prechod po maďarskej časti podhoria Slanských vrchov. Je rozhodnuté, dnes sa ide sa na bicykel. Mám však trocha obavy, skúsenosti sú veľmi malé. Ak to nepôjde nohami do pedálov, tak niekde budem svojho tátoša musieť potlačiť. včera Marián Jaššo Zemplín

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Stebnícka Huta – Stebnícka Magura – Stebník 03/06/15 09:18 3 príspevky
Fakty
  • Pohoria
    • Nízke Beskydy: Busov a Ondavská vrchovina
  • Počet dní
    • 1
  • Trasa
  • Nadmorská výška
    • max: 900 m n. m.
    • min: 383 m n. m.
  • Prevýšenia
    • stúpanie: 1150 m
    • klesanie: 1240 m
  • Vzdialenosť
    • 25 km
  • Náročnosť
    • 4
  • Ročné obdobie
    • jar
  • Dátum túry
    • 18.03.2015
  • Štart trasy
    • šírka: 49.4142 ° SŠ
      dĺžka: 21.2475 ° VD
      » Mapa
  • Koniec trasy
    • šírka: 49.3766 ° SŠ
      dĺžka: 21.2824 ° VD
      » Mapa
  • SHOCart mapy
  • Doprava
    • Bardejov (vlak, bus) - Stebnícka Huta (bus)
      Stebník (bus)/Zborov (bus) - Bardejov (vlak, bus)
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1717 ľudí
1.63 (1.2)