Trasa

Bakonyoszlop – Áteresz – Ördög gát (Diablova hrádza) – Kӧ árok (Kamenný jarok) – Kӧmosӧ szurdok – Cseszneki vár (hrad Česnek) – Bakonyoszlop

Presunieme sa autom do dedinky Bakonyoszlop. Trocha pripomína skanzen, lebo väčšina domov je stále tradičného vzhľadu, do vysídlenia Nemcov po 2. svetovej vojne to bola nemecká dedina. Parkujem v strede dediny pred obchodom a ideme hľadať, kde začína červená značka. Vyhrniem sa a všetkých vediem na koniec dediny ku kaštieľu Eszterházyovcov, kde značka nie je a pri pohľade do mapy zisťujem, že ide od kostola v strede dediny, kde máme auto. Tak sa vraciame. Inak, v kaštieli je špeciálna škola a pri nej v parku je niečo ako minifarma (kone, ovce kozy).

Čertova hrádza

Vychádzame za dedinu a poľnou cestou medzi ohradeným pasienkom s koňmi a poľom s rozkvitnutou repkou prichádzame k lesu. Na okraji lesa značka odbočuje doprava, ale my ideme rovno (skratka) a po pár desiatkach metrov sa na ňu znova dostávame. To už sme na dolnom konci rokliny. Sú tu drevené smerovníky: Ördӧg gát (v preklade Diablova hrádza) a Gizela barlang (Gizelina jaskyňa). Cesta roklinou ide najprv momentálne suchým korytom potoka, ale vo vyšších častiach sa začína objavovať voda a v hornej polovici normálne tečie potok. Voda sa v krasovom podloží jednoducho stráca v podzemných priestoroch. Chodník neustále prechádza z jednej strany potoka na druhú a miestami sa od koryta vzďaľuje a ide po svahu (za vyššieho vodného stavu môže byť v niektorých úsekoch nepriechodný.

Naskytajú sa nám pekné pohľady na rôzne skaly a skalné útvary. Po pravej strane vidieť jaskyňu, ku ktorej je vychodený chodník klasicky kolmo na vrstevnice. Mala by to byť Gizelina jaskyňa (Gizela barlang). Nie je dlhá. Má len pár metrov. Tiesňavu by som prirovnal asi k Juráňovej doline v Západných Tatrách. Nie je taká úzka a plná vodopádov ako rokliny v Slovenskom raji. Dĺžka rokliny je približne 2 kilometre a prevýšenie asi 150 m. Na dvoch miestach je dolina akoby zavalená a potok prechádza cez skalný stupeň. Zdola prvý a vyšší skalný stupeň – to je Čertova hrádza (Ördӧg gát). Tento úsek je možné buď obísť po svahu ponad skaly alebo sa dá prejsť priamo zaistenou cestou (volá sa mini-klettersteig). Kedysi tu podľa fotiek na internete bol rebrík. Je to celkom pekné. Také naozaj miniatúrne, najprv po kramliach kúsok hore cez skalný stupeň, potom krátky traverz, krížom cez balvan a pomedzi dve skaly, kde sú stúpačky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Druhý „zával“ nie je taký vysoký a prechádza sa cez kamene. Roklina nesklamala. Čo sa mi páči, je množstvo mŕtveho dreva a husté rastlinstvo, čo jej dodáva divoký ráz. Po prechode tiesňavou prichádzame na náhornú plošinu, kde meandruje potok a les sa strieda s lúkami. Odbočujeme po zelenej doprava a prechádzame k záveru Kӧ árok (Kamenný jarok). Momentálne je riečisko potoka suché. Voda tu býva len v čase dažďov. Je to skalnatá dolina, kde v spodnej časti po pravej strane je pekný skalný „útes“. Zbehneme sa naň pozrieť. Dá sa obísť a vyjsť až hore.

Česnek

Prichádzame až na okraj lesa a ďalej pokračujeme cez lúku, neskôr po asfaltke až k hradu Česnek (maďarsky Cseszneki vár) nad dedinou Csesznek. Pod pevnosťou je možné prejsť cez Kӧmosӧ szurdok (roklina) s dvomi jaskyňami. Jedna je len taká diera, resp. bútľavá skala, ale druhá je dlhšia. Tiesňava nie je dlhá, ale prekvapivo „roklinovitá“. V čase našej návštevy bez vody. Neďaleko je starý židovský cintorín v lese (ako pri Dobrej Vode v Malých Karpatoch). Dnes na hrad nejdeme, lebo sme tam boli. Ale ak ste tu prvý raz, určite ho nevynechajte. Ako vidieť aj z fotiek, hrad je skutočnou dominantou okolia, a je naň veľmi malebný pohľad. Pochádza z 13. storočia a ešte stále má zachovanú tzv. vežu posledného útočiska (Donjon resp. Nebojša), kam bol prístup len zhora cez drevený mostík z hlavného hradu. Lávka je tam stále, hrad bol čiastočne zreštaurovaný, ale veža nie je momentálne prístupná. Mostík nie je bezpečný, už je dosť starý. Na skalách pri hrade je niekoľko zaistených ciest rôznej obtiažnosti.

Do Bakonyoszlopu sa vraciame po červenej značke okolo starého cintorína z 18. storočia (stojí len pár náhrobných kameňov) cez lúky s pasúcimi sa ovcami a zalesnenými pahorkami. Trasa vedie okrajom lesa, neskôr aj cez les, hore–dole. Nakoniec vyjdeme z lesa a rovnakou lesnou cestou, ktorou sme z dediny vychádzali, sa do nej vraciame. Celý výlet sa dá bez problémov zvládnuť za pol dňa, dá sa skombinovať s návštevou hradu alebo prejdením tiež inej doliny v Bakonskom lese.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek