Trasa

Štrbské Pleso – Pod Furkotkou – Odbočka na Biely Váh – Jamské pleso – rázcestie v Krivánskom žľabe – Kriváň a späť

V piatok večer sa konali obvyklé socializačné aktivity, ale partia skalných sme sa dohodli na výstupe na Slavkovský štít, kde ešte viacerí neboli. Pôvodne som plánoval Kriváň, na ktorom som bol naposledy ešte niekedy pred veternou smršťou, ale tak prispôsobím sa. Ráno je zahmlené, ale po včerajšom celodennom daždi ani stopy. Dokonca občas sa oblačnosť trhá a z terasy zazriem cez dieru Prostredný hrot a svahy "Slavkáča". Avšak v stanovenú rannú hodinu sa len sťažka chatou plížia mátohy a padajú smelé plány typu Maximiliánka či dokonca iba Hrebienok. Vyhlasujem interný bojový poplach, rýchlo do seba hádžem raňajky a ochotný priateľ ma vyváža k stanici TEŽ-ky. Mám akurát dve minútky na naťukanie SMS pre cestovný lístok a už sa veziem priamym spojom na Štrbské Pleso.

Výstup

Od Smokovcov ešte zopárkrát zazriem ústia dolín a Podtatranskú kotlinu na opačnej strane, ale od Vyšných Hágov je naokolo len čistá hustá smotana. Vystupujem z električky a rezko stúpam chodníkom ku smerovníku vedľa liečebného domu Solisko pri Štrbskom plese. Na tabuľke stojí "Kriváň 4:15 h". Je deväť hodín a rýchly prepočet mi naznačuje, že keď sa chcem v rozumnom čase vrátiť späť na chatu (stihnúť električku po 16-tej), musím si trochu švihnúť. Vyrážam červenou Tatranskou magistrálou mierne stúpajúcim širokým chodníkom. O chvíľu sa na pravej strane z hmly vynára prízrak bývalého penziónu, ktorý čaká len na ranu z milosti. Po rázcestie pod Furkotkou sa nastúpa len 100 m.

Prechádzam oblasťami postihnutými kalamitou spred vyše 10 rokov. Pomedzi ošľahané osamelé smrekovce, ktoré smršť prežili, sa tlačí zmes jarabiny, briez a smrekov. Celé to neustále prikrýva milosrdná hmla. Úsek po smerovník pri Jamskom plese je ako na hojdačke, ale výškové rozdiely sú nepatrné. Stojacich stromov je tu viac, ale veľká časť z nich vytŕča do strán konáre porastené iba lišajníkmi... a dožíva. Krátko pred odbočkou na Biely Váh dopĺňam zásoby vody zo studničky. Zachádzam po magistrále ku plesu a fotím jeho nehybnú hladinu s odrazmi farieb jesene. Vraciam sa na rázcestie, odkiaľ ma až na vrchol bude viesť zelená značka. "Kriváň 3:15 h" znamená, že som si nenadbehol ani minútku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doterajšia široká cesta sa mení na "jednostopový" kamenistý chodník sprvu lesom, neskôr kosodrevinou. Stúpanie je hneď od začiatku celkom výživné a membránovka končí prehodená na batohu. Po chvíli začujem spoza chrbta hlasy, takže úplne sám nebudem. Pomedzi kosodrevinu svietia do hrdzava sfarbené kríčky čučoriedčia, občas zbadám a utrhnem si prezretú čiernu bobuľku. Ale úplne najlepšie sú tmavočervené brusnice. Zhora občas matne presvitne slnečný kotúč - možno bude vrchol nad úrovňou oblačnosti. To bude paráda!

Stúpanie je prakticky rovnomerné a po najbližší smerovník v Krivánskom žľabe sa na 4 km nastúpa 665 m. V úseku nad pásmom kosodreviny zdravím prvých oprotiidúcich turistov. Nepýtam sa, či boli až hore a ako tam je... veď o hodinu to aj tak môže byť celkom iné. Začujem typické štrkotanie paličiek, ale blíži sa akosi rýchlo. Za okamih sa z hmly vynorí trojica bežcov v bledomodrých dresoch známeho cykloklubu. Uhýbam sa z chodníka... nuž, aj tak sa dá. Na chvíľu sa hmla potrhá a vidno protiľahlý svah žľabu a chodník, prichádzajúci od Troch studničiek. Stúpa ním vcelku dosť ľudí. Aj skaly pod smerovníkom sú husto obsadené a nahor na hrebeň sa hadí rad postáv. Hodinky hovoria, že od Jamského plesa som deficit stiahol o polhodinku.

Dlhý oddych nepotrebujem a obdivovať niet čo, tak sa vydávam za hadím chvostom. Čoraz častejšie stretávam aj zostupujúcich. Prevažujú návštevníci zo severu, a tak často prehodím cześć namiesto ahoj. Na jedinom trochu obtiažnejšom mieste ešte pod hrebeňom to jedna rodinka otáča - hlavne mamina má roztrasené kolená. Z hrebeňa by za lepších podmienok bolo vidno Krivánske Zelené pleso aj samotný vrchol. Teraz ani nedokážem odhadnúť, čo ma ešte čaká. Za nevýrazným Daxnerovým sedlom (kedysi chodník viedol zo žľabu priamo sem) je svah čoraz strmší. Namiesto ustupovania hmla hustne a vypadávajú z nej drobné zrážky. Skaly sú navlhnuté a treba dávať pozor na každý krok. Nadol je to ešte náročnejšie. Často treba zastaviť a počkať, kým zostupujúci zídu klzkými platňami. Cestičiek je tu vychodených viac, každý si hľadá svoju, často nie najlepšiu. Snažím sa držať značiek, a tým sa vyhýbam niekoľkým nepríjemným miestam, ktorými zliezajú ľudia zhora.

Už vidím vrcholový dvojkríž a zopár postáv naokolo neho. Pár krokov napravo od platní po členitejších skalách a som hore. Na chvíľu sa hmla nad záverom Kôprovej doliny rozostúpi a dohľadnosť stúpne nad doterajších 100 metrov, ale netrvá to dlho. Aspoň, že ustalo mrholenie. Nechávam si cvaknúť vrcholovku, navliekam vrstvu oblečenia, sadám si poniže kríža a odľahčujem batoh o poživeň. Na vrchole sa to strieda, ale stále je tu tak zo 20 - 25 ľudí. Naokolo skacká akýsi vysokohorský vták a striehne na omrvinky. Niet sa príliš prečo zdržiavať, žiaden pokles hladiny oblakov nehrozí a bez pohybu je dosť chladno. Takže okolo 12.30 h začínam zostupovať.

Zostup

Prvý úsek je naozaj nepríjemný. Nižšie, kde sú skaly suchšie a terén nie tak strmý, je to oveľa lepšie. Terén mi je známy a ukazuje sa, že mám zrazu dosť času. V pásme kosodreviny sa pristavujem a opäť hľadám bobuľky. Od Jamského plesa sa na moje pomery vyslovene vlečiem, sem-tam ma obehne skupinka vracajúca sa rovnakým smerom. Oblačnosť trochu vystúpila, takže vidno ďalej do Podtatranskej kotliny aj na úpätia kopcov. Pred záverom odbočím odfotiť si zarastajúcu hladinu nenápadného Slepého plesa. Pomotám sa chvíľu okolo Štrbského plesa, kde je premávka ako v obchodnom centre.

Záver

Aj keď to dnes bolo o športovom výkone a nie o slnečnom počasí a výhľadoch, pobyt na horách poslúžil na vyčistenie hlavy, a tak spokojne sadám do vyhriateho vagóna TEŽ. Všetko vyšlo podľa plánu... a zvyšok tímu nakoniec vystúpil až na Slavkovský štít.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek