Úžas, rešpekt, smútok, ticho a teplý vánok

Je to veľmi zvláštny pocit, keď vás niečo priťahuje a zároveň desí. Nie často sa mi to stáva v horách, no musím priznať, že pri zvuku trieštiaceho sa ľadovca a hukotu obrovských más padajúcich skál sa mi veľmi náš zajtrajší postup nepozdáva. Na vyhriatej skale bezpečne vzdialenej od nestabilného ľadu, na hrebeni ďaleko od rútiacich sa kameňov sa v tento podvečer sedí mimoriadne príjemne.

Úžas, rešpekt, smútok, ticho a teplý vánok. Sedím tu už nejakú hodinku, sledujem monumentálnosť hory, uvedomujem si seba. V hlave mi letia myšlienky. Rozmýšľam hlavne nad tým prečo. Prečo? Pýtam sa seba samého.

Nie sme sami, kto sa v predvečer pred výstupovým dňom rozhodol ísť si obzrieť terén na ostrý hrebeň Tabaretta. Sedíme asi na tretej veži, ktorú treba preliezať a už sa okolo nás vystriedalo mnoho prieskumníkov, sledujúcich terén pred zajtrajším ránom. Dôvodom ich aj nášho prieskumu, je hlavne to, že hrebeňová a skalná časť výstupu sa pôjde za tmy a “ochytať“ si terén vopred nemôže byť na škodu. Nehovoriac o tom, že postup hrebeňom nie je nijako vyznačený a prípadná strata schodnej cesty v tme by mohla mať nepríjemné následky, v najlepšom prípade stratu drahocenného času. Práve čas môže byť zajtra jedným z kľúčových faktorov úspechu. V týchto dňoch v Alpách panuje pomerne neobvykle teplé počasie a i to spôsobuje nadmerný výskyt búrok. Podľa predpovedí by mal byť zajtrajšok najvhodnejší deň pre vrchol za takmer dva týždne, takže by sme prognózu počasia radi využili. A čím skôr vrchol dosiahneme, tým máme väčšiu šancu vyhnúť sa prípadnej búrke, ktorá by na tak vysoko položenom ľadovci mohla napáchať veľkú neplechu.

Pomaličky sa začína stmievať a viem, že je čas vrátiť sa do pohodlia chaty Payer. Od miesta, kde sme sledovali a plánovali náš výstup na vrchol vedie k chate kľukatý chodníček šikovne lemujúci ostrý hrebeň Tabaretta. A tak sme za chvíľku na chate, kde nás pani chatárka ubytuje na najvyššom poschodí pomerne vysokej budovy. Vtipkujeme, že sa aspoň lepšie aklimatizujeme k výstupu. K nášmu prekvapeniu chata nie je ani zďaleka plná, stále má pomerne dosť nevyužitej kapacity. Stretávajú sa tu ľudia všakovakých národností a ako jediní zastupujeme Slovensko. Niektorí sa pripravujú na zajtrajší výstup, iní odpočívajú po dnešku. Dávame sa do reči s jedným starším pánom z Nemecka, ktorý pre nás popisuje jeho dnešný výstup a dáva nám cenné rady. Hovorí, že už viackrát bol Himalájach, ale tak zničený ľadovec neprechádzal ani tam. Spomína, že rovnakú cestu na Ortleri absolvoval pred pár rokmi a stav ľadovca sa od vtedy rapídne zhoršil. Na pocite istoty nám nepridal.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hoci je ešte celkom málo hodín, ideme si ľahnúť veľmi skoro. Vonku je ešte šero, no nečaká nás ranné vylihovanie do 11-tej, a tak je každá minúta v posteli dobrá. Osadenstvo chaty, ktoré je skutočne veľmi multikultúrne, činí podobne ako my, a tak sa chata so súmrakom ponára do ticha pred zajtrajším náročným dňom. Výnimkou je iba skupinka českých horolezcov, ktorí majú očividne okrem výstupu aj iné poslanie. Ak sa vôbec výstupu po takomto večere chcú zúčastniť. Tak či onak, našťastie sa mi podarí celkom rýchlo zaspať.

Ranná dopravná špička

Budík zvoní šialene skoro. Mnoho ľudí je už na nohách a pripravujú sa na výstup, ale prevažná väčšina čaká na raňajky, ktoré chata časovo prispôsobila potrebám tých, ktorí chcú vyrážať na vrchol. My sme sa rozhodli, že raňajky si vynesieme vlastné a na výstup sa dáme vopred, takže si po hrebeni Tabaretta v tme spravíme mierny náskok pred ostatnými tímami. A tak schádzame dole do miestnosti na odkladanie vecí, kde na seba urýchlene nahadzujeme vopred pripravené vybavenie, kontrolujeme, či nám nič nechýba a sýtime sa vynesenými raňajkami. Dolu v chate je veľmi chladno, bojím sa čo bude vonku.

Až sa naše prípravy zdajú byť dokončené, zhodujeme sa na tom, že je čas ísť. Vychádzam z chaty a s potešením zisťujem, že nie je ani zďaleka tak chladno, ako som sa obával. Popod chatu sa vydávame smerom k Ortleru, dnes sme prví na ceste. Po pár metroch sa za nás zaradí skupina nemeckých pánov a za nimi sa postupne pridávajú ďalšie a ďalšie skupinky. Od chaty sa po chvíľke tiahne svetelný had čelových lámp. Ale už o chvíľku prichádzame k bočnému hrebeňu spadajúcemu z vrcholu Tabarettaspitze, ktorý je nutné preliezť, a tak "svietiaceho hada" trháme.

Toto je miesto, odkiaľ je prvýkrát vidno náš výstupový hrebeň, tiahnuci sa k výšavám do bieleho ľadovca. Aký mrazivý pohľad. V tme pokračujeme ďalej, až sa dostávame na miesto, kde sme včera robili prieskum. Tu sme ohodnotili, že ďalší postup budeme praktizovať naviazaní, hrebeň začína pomerne divoko zubatieť. Naväzujeme sa a tímy, ktoré tak urobili už na chate púšťame pred nás. O chvíľku sa opäť pridávame do radu čelových lámp, ktoré osvecujú cestu po vežičkách pred nami.

Prichádzame do uzučkého sedielka, za ktorým sa cesta na oko stráca v kolmej stene mohutného skalného zubu. V predošlý deň sme uvažovali a snažili sa zapamätať si smer cesty, ktorú sme si z diaľky v tomto úseku určili. Zisťujeme, že to bolo zbytočné, pretože len čo sa pustíme z úzkeho sedielka do steny, zisťujeme, že stena je celá osadená reťazami striktne definujúcimi smer. Napriek tomu sú tieto úseky nie príliš príjemné, nakoľko sa ocitáme v silnej lezeckej zápche. Reťaze brzdia postup mnohých, tí následne spomaľujú tých za nimi. Pri pomalom postupe na vežu sa začína pomaličky brieždiť. Asi 60 metrov vysoký úsek trval viac ako pol hodiny. No po vylezení na skalnú vežu sa ešte ťažká dopravná situácia nekončí. Pred nami je hrebeň s údajnou klasifikáciu za III.

Zmena plánu

Spoľahlivé istenie pre početnosť ľudí a rýchlosť postupu nie je možné zakladať, a tak istíme aspoň priebežne prostredníctvom nitov a starých skôb, ktoré sa sem-tam dajú nájsť popri ostrom hrebeni. Napriek tomu je cesta hrebeňom prívetivejšia ako visenie v stene na reťaziach. Pomaly sa približujeme k suťovému chrbtu, ktorý spadá z ľadovcov Ortleru a ukončuje ostrý hrebeň Tabaretta, ktorý sa do neho zarýva. Pôvodne sme plánovali, že z tohto miesta pôjdeme priamo hore hrebeňom k bivakovacej búde Lombardi. Takto sme totiž našli zaznamenaný postup v takmer všetkých sprievodcoch dostupných na internete. No momentálne sa všetci z miesta, kde skalný hrebeň končí, púšťajú smerom doprava do strmého suťoviska. Rozhodujeme sa preto aj my, že cesta tadeto na nižšie položený ľadovec bude zrejme schodnejšia. Suťovisko je na jednom mieste, kde je pretínané kolmým pilierom zaistené fixným lanom. Za týmto miesto to máme iba kúsok na začiatok ľadovca, kde sa stretávame všetci, ktorí sme vyrazili ako prví skoro ráno. Po skalách si všetci rozkladáme ľadovcové vybavenie, obúvame mačky a kontrolujeme čakany. Pred nami sa rozprestiera mohutný ľadovec sprvu sfarbený do čierna tisíckami drobných i väčších skál, často padajúcich z výšky hory.

Labyrint

Pár skupiniek sa dáva na cestu a dokončujeme prípravy. Sledujeme ich ako namáhavo hľadajú cestu pomedzi nespočetné množstvo trhlín, ktoré ľadovec delia na tisíce ostrovčekov. Nechcem si ani predstaviť ako by postup vyzeral po čerstvom snežení, kedy by boli trhliny dokonale skryté a stali sa tak nebezpečnými pascami. Už pohyb po ich hranách nie je nijako príjemný. Nazriem do prvej a s úžasom sledujem nekonečnosť, že sa sneh, ktorý som pustil pri nastúpení na okraj, tratí v tme niekde v hlbočine. Máme pred sebou doslova labyrint priepastí, ktoré sa snažíme obchádzať ako to len ide. No niekde sa trhlina ťahá aj niekoľko 100 metrov ďaleko, a tak nám nezostáva nič iné, než skákať cez tie, ktoré sú dostatočne úzke alebo hľadať snehové mostíky. Postup hore je výrazne spomaľovaný hľadaním schodnej cesty. Až po skalné bralo, ku ktorému smerujeme, je ľadovec poriadne natrhaný.

Konečne prichádzame ku skalnému prahu, k niekoľko desiatok metrov vysokej stene, ktorá by nás mala vyviesť opäť na hrebeň, k bivakovacej búde Lombardi. Cesta bralom nie je striktne určená, každý si volí vlastnú, hoci do úvahy prichádzajú asi štyri alternatívy. My si volíme tú, kde skala vyzerá čo najkompaktnejšia. Rozhodli sme sa na nestabilnom ľadovci nevyzúvať mačky, ale lezenie na holej skale v nich nie je práve najpohodlnejšie. Avšak po prelezení brala, kde prichádzame k bivaku Lombardi sa opäť začína horný ľadovec, takže mačky by sme museli opäť obúvať. Konečne sa nám naskytá pohľad na vrchol zblízka. Hoci máme príjemné jasné počasie, na špici Ortleru sa preháňajú mraky. Pred nami sa nachádza odstrašujúco pôsobiaci prah z ľadu, ktorý sa strmo dvíha na vrcholové plató.

Neisto pod nohami

Na hrebeni je ľadovec pokrytý glazúrou tvrdou takmer ako sklo, ani mačky sa do neho nechcú poriadne zasekávať. Už za okamih sa však od hrebeňa odpájame a vliezame opäť medzi nespočetné množstvo nekonečne hlbokých trhlín. Sme radi, že v posledných dňoch nesnežilo a tak je vhodná cesta prevažne prešliapaná. Strmá ľadovcová stena pred nami, na vrch ktorej sa musíme dostať je rezaná jednou mohutnou šikmou rysou, tiahnucou sa naprieč jej dĺžkou a končí až na jej vrchole. Postup po nej je síce pohodlnejší ako raziť si cestu priamo hore, ale traverz v takomto sklone si vyžaduje opatrnosť, obzvlášť pokiaľ teplo panujúce v týchto dňoch topí s radosťou každý jeden výčnelok z ľadovca. Po hrane strmého zrázu pokračujeme pozdĺž obrovskej trhliny až na miesto, kde sa náš ľadový pás končí nad priepasťou. Na špičke ľadovca je symbolicky ukotvený rozheganý rebrík, ktorý vedie na o niekoľko metrov vyšší ostrovček v spleti trhlín, z ktorého cestu hore určuje ďalší oceľový rebrík, hore prichytený v snehu.

Opatrne sa púšťam do preliezania rebríkov, ktoré sa hlavne v strede dĺžky šialene kolíšu. Nad ľadovou priepasťou sú takéto turbulencie násobené hĺbkou, ktorá spôsobuje, že na dno trhliny sa nedá ani dovidieť. S úľavou sledujem, že za rebríkmi je ľadovec omnoho kompaktnejší, že sklon je priaznivejší. No na vrchol, ktorý teraz nevidíme, sadol hustý šedý mrak, do ktorého sa chystáme vstúpiť. Nezostáva nič iné ako sa pustiť do úmorného výstupu ľadovcom, ktorý so svojimi parametrami je už po predošlom postupe prechádzkou. Ešte netušíme, že ani tu nepovedala hora svoje posledné slovo.

Snažíme sa sledovať postup po bielej pláni a cesta sa zo smeru na vrchol odkláňa vpravo, tak aby vrcholovú časť najskôr podišla z boku a na špic sa vrátila miernejšou zadnou stranou. Odklon z tohto smeru spôsobuje, že prichádzame k širokej trhline, ktorú nie je možné nijako obísť. Stopy naznačujú, že aj všetci pred nami tento úsek riešili skokom, a tak nič iné nezostáva ani nám. Parťák skáče prvý a ja ho z bezpečnej diaľky istím. Až mi dá signál, že úspešne zvládol svoj skok posúvame sa s lanom, aby som mohol preskočiť tiež. Obzerám si terén, ktorý naznačuje, že trhlina bola zrejme premostená snehovým mostom, po ktorom vidno pár pozostatkov. Skákanie cez tento úsek spôsobilo, že najkratšia vzdialenosť medzi oboma brehmi je vrezaná hlbšie pod povrchom nad previsom trhliny. Rozbieham sa a skáčem. Noha mi dopadá na okraj previsu na opačnej strane, no cítim, že nie na pevný povrch. Mačka dopadom prepadla cez snehovú škrupinu okraja trhliny a s vypätím síl sa snažím dostať hore z nebezpečného okraja. Našťastie sa mi to podarí a parťákovi Michalovi dávam signál, že sme na druhej strane.

Teraz nás čaká iba biela ľadová pláň, ktorá ubieha popod vrchol. Je to zvláštne, ale za roky chodenia po Alpách som zistil, že nikde sa lepšie nepremýšľa ako na ľadovci, keď všade naokolo nie je nič iba bielo. Mrak, ktorý si vrchol dnes privlastnil, nás kompletne pohltil a pokračujeme smerom, ktorý udáva v týchto miestach výrazne prešliapaná stopa. Sem-tam sa mrak rozostúpi a otvoria sa tak výhľady na okolité vrchy. Narušuje to myšlienky, ktoré sa ľahšie udržiavajú v bielom svete. Ale už po chvíli badám, že z ľadovca začína vybiehať skalný hrebeň, smerujúci k vrcholovému krížu. Ľahké skalné pasáže zdolávame veľmi rýchlo a prichádzame na vrchol. Dokázali sme to, stojíme na vrchole Ortler, prezývanom i Kráľ Tirolska. Na hore, ktorá v minulosti bola aj naším najvyšším vrchom – v dobách Rakúsko-Uhorska.

Úvahy na chate

O niekoľko hodín neskôr sedíme na terase chaty Payer a vyhrievame sa na slniečku. Diskutujeme o dnešnom dni. Okolo kríža na vrchole bolo veľa ľudí. Všetci s radosťou oslavovali dosiahnutie vrcholu Ortleru. My sme sa na vrchu príliš zdržiavať nechceli, dole nás ešte čakala rovnaká cesta. Po prechode labyrintu ľadovcov si nás počkala jedna silná dopravná zápcha na najnáročnejších miestach hrebeňa, kde mnohí z lezcov volili zlaňovanie, čo výrazne spomaľovalo zostup. Zdržanie nám však nijako neprekážalo, okrem špicu hory všade panovalo teplé slnečné počasie, a tak sme sa na vyhriatom skalnom hrebeni v pohodlí usadili a sledovali pomalý postup spolulezcov.

Užívame si odpočinok na chate. Ešte máme dnes pred sebou dlhú cestu dole do mestečka Sulden, ale napriek tomu ponáhľať sa nemienime. S pocitom úspechu z dnešného dňa a s radosťou z dobrého výsledku, sa vraciam ku svojej včerajšej otázke. Prečo to všetko? Zamýšľam sa.

Možno, že odpoveď poznám a možno je mi skrytá, možno odpoveď ani nie je dôležitá. Možno práve v neistote bez odpovedí je cesta krajšia. A aj tak sa nikdy neprestanem pýtať.

Autori fotografií: Michal Mikuláš a Michal Bašo

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek