Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Giewont a Červené vrchy

Jesenné stále počasie ďalej pokračuje aj v predposledný víkend v septembri. Všetky nezávislé meteorologické stanice hlásia pekné počasie. Mne už teda ostáva nazbierať ľudí do auta. Pätica chalanov teda v skorú sobotu naberá smer Zakopane.

Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 30.09.2006
Pohoria
Tatry, poľská časť Západných Tatier - Červené vrchy
Trasa
Voda
Poľana Kalatówki (chata, lanovka), turistická chata na Hali Kondratowej, Zakopane (početné bufety, bary, reštaurácie)
Nocľah
Zakopane (široká ponuka všetkých ubytovacích kategórií), turistická chata na Hali Kondratowej, turistická chata na Kalatówkach
Doprava
vlastná (auto)
SHOCart mapy
VKÚ 1:50 000: č. 112 Západné Tatry - Roháče

Červené vrchy

Po znechutení, aké množstvo ľudí si mýli turistické chodníky vo Vysokých Tatrách s prechádzkami v mestských parkoch som opäť pocítil túžbu dostať sa do Západných Tatier. Chcelo to však niečo nové a tak som rozhodol, že chlapcov vytiahnem do Červených vrchov. Pôvodný plán zmeniť si koruny na zloté zlyhal, pokračujeme smerom na Zakopane. Úžasný rozdiel v celkovom rozvoji turistického ruchu v porovnaní tatranských miest. Ešte sa neblížime ani len do centra a všade to dýcha turizmom. Pekné reštaurácie, obchodíky, všetko pre zákazníka. Jediné, čo mi ako šoférovi chýbalo, boli informačné a smerové tabule na nejaké centrálne miesto, v našom prípade to je parkovisko pri skokanských mostíkoch.. Poľský systém značkovania nám otvoril oči už na parkovisku. Bez mapy by orientácia bola ťažšia. Rokmi vycibrený orientačný zmysel a smer ostatných turistov nám potvrdil naše domnienky. Na parkovisku sme radšej platili v korunách, 20 zlotých radšej nemíňame, ešte sa zídu.

Opis trasy

Niečo po ôsmej teda 112-ka mapa od VKÚ v ruke a my začíname výšľap popri asfaltke, po ktorej zbesilou rýchlosťou pendlujú minibusy hore k stanici lanovky. Dnešným cieľom je dostať sa na Giewont a potom na hrebeň. Po asi 20 minútach je koniec asfaltky, parkovisko pre minibusy a malé sklepy. Tu začína skalný chodník. Pamätáte si na desať či dvadsať korunové pohľadnice, ktoré sa v minulosti predávali vo Vysokých Tatrách a slúžili potom možno aj na udržiavanie chodníkov. Tu to ešte funguje. Staré ISIC-y nám pomohli k polovičnej zľave a platíme dokopy cca 9 zlotych. Od parkoviska ideme stále po modrej. Niečo po pol desiatej sme na chate Hala Kondratowa. Začína ranný výšľap. V hore naľavo od nás práve prežíva jeleň svoju ruju a reve na celú dolinu. My sa poctivo potíme a hlavami zberáme posledné zvyšky pavučín. Od chaty na nás stále podozrivo čakajú dve poľské kobiety. Stále pred nami. Nadbehnú si, otočia sa za nami, počkajú. Toto sa opakuje až na Giewont. Popri vrcholových fotkách fotíme aj kobiety. Hodina výšľapu do sedla modrej značky so žltou. Vrch Giewont máme po pravej strane. Za asi päť minút sa pripája červená značka, ktorá ústí tiež z parkoviska v Zakopanom. Potom už iba hore skoro kolmo k vrcholu po reťazami istenom chodníku. Vápencové skaly Červených vrchov sú na tomto úseku dohladka vychodené. Skaly na chodníku sú nebezpečné, šmýka sa na nich. Do niekoľkých skál boli pred pár rokmi vybrúsené stupy, tie sa však tiež šmýkajú. Na tomto úseku sú reťaze priam nevyhnutné. Na vrchole je počas slnečných dní množstvo ľudí, predsa len Giewont je poľský národný vrch. Ozaj majestátne pôsobí oceľový kríž na vrchu. Slovenské či poľské stránky píšu veľa zaujímavostí o tomto vrchu. Všetky ale vrele neodporúčajú trepať sa sem ak vo vzduchu visí búrka. A ani ja nie. Blesky bijú do vrchu kvôli krížu a mokré skaly na chodníku sa určite premenia na klzisko. Chodník z vrchu vedie druhou stranou na križovatku s červenou. Vrátime sa naspäť na sedlo, kde pobudneme dobrú polhodinku. Kým sa vynadívate na okolité krasové diela a útvary pár minút určite ubehne. Je niečo po dvanástej a ja už neviem, či Giewont nie je náhodou aj pútnickým miestom? To množstvo ľudí smerujúcich na vrch je nenormálne. Na fotke, ktorú som urobil neskôr z hrebeňa som napočítal cez 350 ľudí, čo stáli v rade za sebou na chodníku pod vrcholom.

Smerom na hrebeň

Nakoniec sme prerušili naše relaxovanie a začíname stúpať smerom na Kondratovu kopu. Leží už na hlavnom hrebeni Červených vrchov a teda aj na poľsko-slovenskej hranici. Počas skoro hodinového výstupu vystúpime až do výšky 2004,6 m n. m. Výhľady na východ sú nádherné. 112-ka mapa končí Kasprovým vrchom a ťažko je nám určiť ako sa volá ten majestátny kopec na konci hrebeňa. Jazyková bariéra je minimálna a Andrzej nám vraví, že je to Svinica 2301 m n. m. Je to dominanta. A meno získala asi právom. Od Svinického sedla na vrch Svinica je vzdušnou čiarou pol kilometra. Teda na 500 metroch je 250 metrov výškový rozdiel. Na tento úsek máte hodinku. My však dnes už Svinicu nestíhame. Z Kondratovej kopy zbehneme do Kondrackeho sedla po červenej. Teda ešte trochu ďalej, až na hraničný kameň číslo 227. Na tento hraničný kameň sa oplatí ísť. Odkryje sa celý hlavný hrebeň Červených vrchov spolu s hrebeňmi Vysokých Tatier. Kriváň z tejto strany prezradí svoju daľšiu tvár. Vraciame sa do sedla, ale pohľad máme stále na hrebeni. Zatrávnené stráne a žľaby Liptovských kôp sú nekonečne dlhé. Pod nami úplazy Červených vrchov. Na každom z nich rozsypané krasové celky. Svedčia o tom aj najvyššie položené jaskyne na Slovensku. V nadmorskej výške 2077 – 2080 m sa nachádza priepasť Vyšná Kresanica a ďalšie tri menšie jaskyne. Najväčšou jaskyňou s vchodom vo výške nad 2000 m n. m. je Nová Kresanica dlhá cca 550 m a hlboká 110 m. My sa teda spustíme dole po zelenej k chate Kondratowej. Za hodinku sme pri chate a ďalších cca 90 min nám trvá cesta naspäť k autu. Celú túto trasu so štartom a cieľom v Zakopanom sme absolvovali za deväť hodín aj s dlhšími prestávkami. Slnečné počasie a nádherné prostredie na nás pôsobilo úplne ukľudňujúco a keby sme mali zabezpečené ubytovanie, určite ostaneme na hrebeni až do západu slnka.

Záver

Som nesmierne rád, že sa mi podarilo dostať do tohto prekrásneho kraja. Mrzí má trochu to malé množstvo Slovákov na hrebeni Červených vrchov. Za celý deň sme stretli možno dokopy desať našincov. Skúste si jeden deň zbaliť veci a nenechať svoje auto na parkovisku v Žiarskej doline. Tam ste určite už viackrát boli. Do Zakopaneho to nie je až tak ďaleko.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]


Fotogaléria k článku

Najnovšie