Trasa

Lysá Poľana – Palenica Białczańska – Czerwone Brzeżki – Rusinowa Polana – Kaplica Matki Boskiej Jaworzyńskiej – Gesia Szyja (Husia šija) – Rówień Waksmundzka – Wolarczyska – Pod Czerwonym Stawom (pod Červeným plesom) – Krzyżne – Wielki Staw Polski – Schronisko w Dolinie Pięciu Stawów Polskich (Chata pri Prednom Poľskom plese) – Dolina Roztoka – Wodogrzmoty Mickiewicza (vodopády) – Palenica Białczańska

Z Lysej Poľany k Červenému plesu

Ráno o siedmej nás odviezol autobus na hraničnú Lysú Poľanu, odkiaľ sme prešli úvodné kilometre na parkovisko na Palenici Białczańskej. Na množstvo ľudí v oblasti som si zvykol, trošku ma zarazilo len to, že modrú značku na Czerwone Brzeżki mal v pláne málokto. V lese bolo príjemne ticho, aj teplota bola po zahriatí sa cestou do kopca vcelku prijateľná. Za nami sa objavili dve slovenské dievčatá z Popradu. Kto by bol vtedy povedal, že nás o osem hodín povezú autom do Tatranskej Lomnice.

Približne za hodinku sme po pekne upravenom chodníku vstúpili na Rusinowu Polanu. Uprostred odlesneného svahu stál košiar s ovečkami, poniže na okraji lesa koliba a pri nej štyri malé kolibky – psie búdy. Scénu horskej lúky dotvárali masívne stoly s lavicami, sedenie pre asi stovku ľudí. Usadili sme sa k raňajkám, zahľadení na skalnaté vrcholky našich veľhôr.

Už doma som si v mape všimol, že naša trasa prechádza blízko pútnického miesta - kaplnka Matky Božej Javorinskej (Kaplica Matki Boskiej Jaworzyńskiej) na Wiktorówkach. Nemusel som dlho presviedčať Janku, aby sme sa k nej z poľany prešli. Okrem sakrálnej stavby nás zaujal prameň vyvierajúci zo skaly a najmä malý symbolický cintorín so spomienkovými tabuľkami na obete hôr, horských záchranárov i radových turistov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Po návrate na Rusinowu Polanu nás čakal výšľap na Husiu šiju (Gesia Szyja), pochod nám značne uľahčovali série drevených schodov. Gesia Szyja (1489 m n. m.) v Tatrách určite nevyniká výškou, vďaka svojej polohe však ponúka výborné, pre nás „neokukané“ výhľady zo severu na Tatry. Na juhu ležala najbližšie Mala Koszysta, za ňou Wielka Koszysta so skupinou Woloszynov. Niekde za Wielkou Koszystou sa skrývalo sedlo Krzyżne (Przełęcz Krzyżne), záverečný bod legendárnej Orlej prte (Orla Perć) a dnes naša vstupná brána do Doliny Piatich Poľských plies (Dolina Pięciu Stawów Polskich). Na východe sme bezpečne rozoznali Kasprov vrch (Kasprowy Wierch) i Giewont. Smerom na východ sme sa po chvíli pobrali aj my, naša trasa „sestry“ Koszyste obchádzala sprava. Za rázcestníkom Rówień Waksmundzka sme sa na dlhšie ponorili do tmavých tajomných lesov. Úzky chodník na viacerých miestach pokrývalo blato, les-prales bol všade dokola krásne nedotknutý, sem-tam padnutý strom, papradie, presne tak, ako to mám rád. Lesy mali podľa mapy končiť v miestach, kde cestu pretínal Pańszczcki Potok odvádzajúci vodu z Červeného plesa (Czerwony Staw). V Doline Pańszczyca okolo Pańszczyckeho potoka už rástla kosodrevina. Za rázcestníkom Wolarczyska, zelená značka pokračovala do Gasienicowej Doliny k chate Murowaniec, nás viedla čierna značka k Červenému plesu. Sadli sme si na okraj jazera a sledovali akési malé vrabčence cupkajúce po zamrznutej vodnej hladine. Niečo sme zjedli a len veľmi pozvoľna sme sa nútili k odchodu z krásneho miesta. Okolie plesa obrástla kosodrevina, vľavo (na západe) dominovala pekne sfarbená Žltá veža (Żółta Turnia).

Na Krzyżne a z Krzyżneho

Chodníčkom od Gasienicowej Doliny sa k nám blížilo pár turistov, aj za nami, od hradby Orlej hrebeňovky doliehali nejaké hlasy, premávka sa zahusťovala. Po načerpaní síl sme sa pustili do finálneho stúpania na sedlo Krzyżne. Čoskoro sme vstúpili do tieňa tatranských skál, čo sa okamžite odrazilo na poklese teploty. Severná strana neostala svojej povesti nič dlžná. V najvyšších partiách nás čakal snehový poprašok a zaľadnené kamene. Pred túrou som mal zo stupáku na hrebeň trochu obavy, spomínal som si, ako sme schádzali reťaze a sutiny zo sedla Zawrat. Dnes to bolo oveľa lepšie, sutiny takmer nebolo, technických pomôcok nebolo treba, len na pár miestach sme zapojili ruky. V obkľúčení tieňa a šedých žulových stien sme strávili asi hodinu. O to príjemnejšie sme sa cítili, keď sme dosiahli vytúžené, slnkom zaliate sedlo Krzyżne. Okamžite nás uchvátil pohľad na južnú stranu, do Doliny Piatich Poľských plies. Veľké Poľské pleso (Wielki Staw Polski), Predné Poľské pleso (Przedni Staw Polski) s chatou či schroniskom na brehu, vodopád Siklawa, modrá voda so zeleňou trávy a kosodreviny kontrastovala a zároveň sa výborne dopĺňala so sivou skalou. Úprimne som si zablahoželal k výhľadu, k výberu túry, k tomu, že som skrátka teraz tu. S Jankou sme sa na seba usmiali, bolo jasné, že zdieľame rovnaké pocity. Smerom od Orlej prte (Orla Perć) podchvíľou niekto prišiel, pár ľudí kráčalo poza nás na Wielki Woloszyn. Odniekiaľ napokon prišli aj naše známe – dievky z Popradu. Vyzeralo to, že máme rovnakú trasu.

Krajina okolo bola úchvatná, no čas nás prinútil pohnúť sa ďalej. Najprv sme žľabom pod sedlom (Żleb pod Krzyżnem) strmo klesli, následne sa náš chodník pridŕžal vrstevnice obchádzajúc hlbokú Dolinu Roztoki pod nami. Ľudí pribúdalo, pri plesách to už bola jedna promenáda. Turistickú chatu pri Przednom Poľskom plese (Schronisko w Doline Pięciu Stawów Polskich) som navštívil prvýkrát, pôvodne sme tu plánovali prespať, no zajednávanie nocľahu pár dní vopred sa v tomto prípade neosvedčilo. Nakoniec sme boli radi, vzhľadom na davy, ktoré sa pri plese, pred chatou, v chate, v bufete či na toaletách zdržiavali. Okrem miesta prespania sme sa zaoberali ďalšou otázkou; ako sa dostať z Lysej Poľany, keďže náš čas príchodu tam a čas odchodu autobusu odtiaľ mal odchýlku 2,5 hodiny. Vtedy Janku napadlo popýtať sa našich dvoch dievčat, ktoré medzičasom prišli tiež. Po úspešnej dohode o odvoze a dopití piva sme veselo vykročili po čiernej značke do hlbokej Doliny Roztoki, kde pochodovali rady ľudských mravčekov. Úsek cez vodopády Wodogrzmoty Mickiewicza na parkovisko Palenica Białczańska sme chceli mať rýchlo za sebou. Mohutné stretávačky, obchádzačky a vyhýbačky boli nechceným bonusom na záver. Vďaka za doobedie na Rusinowej Polane, v lesoch pod Malou Koszystou či pri Červenom plese. Tam sme si samotu a ticho hôr dokonale užili.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek