Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Ľubietovský Vepor od juhu
Ľubietovský Vepor od juhu Zatvoriť

Túra Strelníky – Ľubietovský Vepor – Ľubietová

Keď odbočíte z Pohronia v Lučatíne smerom na juh, cesta úzkou Ľubietovskou dolinou vás privedie do rovnomennej obce a neskôr sa vyškriabe na plošinu s obcou Strelníky do nadmorskej výšky 650 m. Juh a východ krajiny obkolesujú severné výbežky Poľany. Bočné hrebene, vedúce od kaldery vyhasnutého vulkánu, končia nad obcou. Najvýraznejší sa však ťahá severnejšie, v ústrety Veporským vrchom. Podobne ako Klenovský Vepor, ktorý dal susedným vrchom meno, aj dominanta severnej časti Poľany nesie archaický názov prasaťa – Ľubietovský Vepor.

Vzdialenosť
24 km
Prevýšenie
+1010 m stúpanie, -1150 m klesanie
Náročnosť
stredná, 3. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 03.10.2015
Pohoria
Poľana (CHKO Poľana)
Trasa
Voda
pramene na Bukovine
Doprava
Banská Bystrica (vlak, bus) - Strelníky (bus)
SHOCart mapy
» č.1093 Kremnické vrchy, Poľan (1:50.000)

Trasa

Strelníky – Bukovina – Ľubietovský Vepor – Hrb – Chata pod Hrbom – Včelinec (Včelienec) – Starý Majer – Ľubietová, časť Píla – Strelníky

Strelníky

Na konci Strelníkov (v minulosti Šajba) zaparkujeme pri lyžiarskom stredisku a zídeme pár metrov späť na zelenú značku. Tá začne stúpať pomedzi posledné domy, úvozom medzi les a lúky. Odporúčam vybehnúť vpravo na lúku - vidno na Strelníky a nad Ľubietovskou dolinou sa rozplývajú posledné zvyšky hmiel.

O chvíľu sa chodník stočí doľava a začne prudko stúpať na bočný hrebeň Poľany. Mladší les strieda starší a z lúk sa otvárajú prvé výhľady. Žiaľ, vzduch je pomerne vlhký, takže ďaleko nedovidieť. Po ceste temnejším lesom sa ocitáme na lúkach vrchu Minca, vzdialené výhľady sú však zastreté.

Od Mince je stúpanie hrebeňom pohodlné. Len pár minút chôdze a drevený smerovník bez nápisu nás privedie k útulni Partizán na Novej ceste (zrubu nad Mincou), ktorá je vybavená skutočne luxusne. Nechýba riad, matrace, deky, náradie na prípravu dreva ani piecka. Okolie je vybavené viacerými sedeniami na príjemnej lúčke. Problém bude asi s vodou, lebo aj počas tohtoročného babieho leta je mimoriadne sucho.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Bukovina

Neskôr stúpame odlesnenými svahmi Ľubietovskej a Strelníckej Bukoviny až k plochému vrcholu, z ktorého sa otvorí výhľad na sever, na dominantný Vepor, s tvarom stolovej hory. Ten nás ako magnet na blízkej neoznačenej kóte stiahne dolu svahom. Mali sme však pokračovať na juh, tak sa musíme vrátiť.

Na rázcestí Bukovina sa ocitáme blízko kaldery niekdajšieho vulkánu Poľana, ktorá sa dobre zachovala. A ideme okraj sopky preskúmať. Žiaľ, v týchto miestach je veľmi husto zarastený, takže vidíme len prudko sa zvažujúci lesný svah. A obďaleč magické sedenie, vybudované zo sopečného kameňa. Pred studenými balvanmi dáme prednosť blízkej lúke, kde si doprajeme obed.

Pod Vepor

Nad hlavami nám prelietavajú kŕdle krkavcov, smerom od Vepra. Zaujímavé, tieto vtáky som vždy považoval za samotárske, žijúce v izolovaných pároch. Pokračujeme ďalej, tentoraz hustejším lesom a ubúdajúcimi lúkami. Až neskôr si všimnem, že sa k nám nevedno, kde pripojila červená značka Rudnej magistrály. Pre mňa nelogicky značkári rázcestie vyznačili až 750 m po súbehu, v sedle Jasenová. Pri návrate späť si všimneme nepatrnú odbočku vpravo medzi stromy do hustého lesa.

Zatiaľ čo sme sa k vyhasnutému vulkánu približovali, teraz sa od neho vzďaľujeme. Avšak aj tento hrebeň je sopečného pôvodu. Chodník temným, listnatým lesom cez Hájny grúň, občas aj po skaliskách, vystrieda redší les a lúky. Najväčšia lúka sa nachádza v stúpaní na Vepor, prevýšenie terénu ponad okolité stromy umožňuje výhľad na východ, na celé Veporské vrchy.

Vzhľadom na malé prevýšenie je pohľad málo plastický, vľavo vidno odlesnený hrebeň so Zákľukami, na horizonte dominuje Klenovský Vepor, Železná brána, pod nimi je Sihlianska planina, vpravo vrchy Drahová a Čierťaž. V teplom opare príliš do diaľky nevidno. To platí aj pre neďaleké Nízke Tatry, ktoré sa zjavujú len ako silueta. Centrálna časť Poľany ako aj Bukoviny, cez ktoré sme išli, sú v silnom protisvetle.

Slnko babieho leta pripaľuje, tak sa natiahneme do trávy. Syn fotí zábery na sociálne siete. Je to pokrok, ešte pred pár rokmi sa za také zábery hanbil – spolužiaci uznávali len more... Po 20 minútach leňošenia sa stuhnuté svaly rýchlo zahrejú na strmšom chodníčku, čaká nás však len 150 výškových metrov do hlavného bodu dnešnej túry.

Ľubietovský Vepor

Podobne ako vzdialenejší, vyšší a mohutnejší Klenovský Vepor, aj Ľubietovský je zakončený andezitovou platňou, ktorá tvorí vrcholovú plošinu. Klenovský Vepor má však kryštalické jadro, andezitový príkrov získal až po erupcii tisoveckého vulkánu, ktorého centrum dávno zničila erózia. Ľubietovský Vepor je pravdepodobne vulkanický aj hlbšie vo svojom jadre - aspoň tak svedčia geologické mapy.
Ešte pred dosiahnutím vrcholu vyjdeme na skalisko na západnej strane: odkryje sa panoramatický výhľad od juhu až po severozápad, od centra Poľany, Bukovín až po plošinu okolo Strelník, v pozadí s Ponickou vrchovinou. Žiaľ, pre opar nevidno vzdialenejšie pohoria.

Za vyhliadkou chodník pokračuje „lezeckou cestou“ – asi 6 kolmých metrov na vrcholovú plošinu. Práve pri vrcholovom rázcestníku stretneme tri dievčatá z Pohronia, navzájom sa odfotíme. Významová značka vedie opäť k vyhliadke na západnom okraji. Nepredpokladáme výrazne iný výhľad ako pred chvíľou, čas sa kráti, a tak pokračujeme ďalej smerom na Hrb. Na plošine je hustý les, bez výhľadov, značku treba občas dobre sledovať, aby človek nezablúdil medzi spadnutými stromami či v chrastí. Sem-tam spadne na zem halúzka – je to jarabina, padajúca vtákom spod zobákov. Z jarabinovej hostiny sa asi vracali tiež krkavce nad Bukovinou.

Hrb

Náhly prudký, ale krátky zostup a opätovné stúpanie dáva vytušiť, že postupne prichádzame do kráľovstva Hrbu. Geografický stred Slovenska ponúka vyhliadkové skaliská, žiaľ len na západ až sever. Uhol pohľadu je iný ako z Vepra, vľavo sú lúky zvažujúce sa k obci Ľubietová (tú nevidno), vpravo na lúčke súkromná chata pod Hrbom, obkolesená najzápadnejšími výbežkami Veporských vrchov. Blízke Nízke Tatry sa strácajú v opare, Veľkú Fatru a Kremnické vrchy na obzore si treba domyslieť.

Až zostup z Hrbu preverí turistické schopnosti. Zatiaľ čo tri vracajúce sa Horehronky prebehnú okolo ako kamzíky, nám to trvá dlhšie. Suťový chodník sa ovíja okolo skaliska a na krátkej vzdialenosti doslovne padá o sto metrov nižšie. V záverečnom úseku navyše chodníkom steká voda, hoci je všade vôkol sucho. Keď vyjdeme na lúčku pri chate, Hrb vyzerá veľmi nenápadne.

Cesta do Ľubietovej

Pomaly sa zvečerieva a údaj na smerovníku 2 hodiny do Ľubietovej veľmi nepoteší. Navyše auto máme ešte pár kilometrov ďalej na Strelníkoch. V každom prípade zostupu po asfaltke sa nevyhneme. Tá je vybudovaná veľmi zvláštne, klesá vždy len v párnej úvrati, tak je cesta nadol lesom nekonečná. Iba raz je značka vedená šikmo, úvozom mimo cesty. Závidíme cyklistom, ktorí presvištia okolo nás. Celkom sa nám uľaví, keď vyjdeme z lesa nad samotou Včelinec (Včelienec). V lúčnej krajine sa objavia posledné výhľady dňa, prv než slnko klesne za oblaky, osvetlí hrebeň Vepra, ktorý sme prešli. Pri usadlosti sa pasú kravy a obďaleč kone. Dva sú dokonca mimo ohrady, tesne pri ceste.

Asfaltka opäť vojde do lesa a už ho neopustí. Niekde pred Starým Majerom by mala viesť cesta do Strelníkov, žiaľ, nie je značená a blúdiť v šere nemá zmysel. Pokračujeme preto ďalej, hlbšie sa zarezávajúcou dolinou s takmer vyschnutým potokom až do Ľubietovej, čast Píla. Už len maličkosť – ešte vybehnúť asi 3 km a 170 výškových metrov do Strelníkov po auto a môže sa ísť domov.

Záver

Túra vedie málo navštevovanou oblasťou severnej Poľany, so zachovalou prírodou, s peknými výhľadmi, za ideálnej viditeľnosti aj vzdialenými. Za príjemného počasia skorej jesene sme stretli na celej trase len šesť peších turistov. Na záverečný úsek sa treba vyzbrojiť značnou dávkou trpezlivosti, 2 hodiny po asfaltke takmer bez výhľadov každý neznesie. S občerstvením na chate pod Hrbom nepočítajte, rovnako nebol nikde na trase funkčný prameň pitnej vody (sucho). Pre turistov z väčšej diaľky môže nastať problém s verejnou dopravou, autobus jazdí cez víkend do Banskej Bystrice približne v 4-hodinových intervaloch.

Fotogaléria k článku

Najnovšie