Trasa

Biely Potok - Terchová - Obšívanka - Malé nocľahy - Tiesňavy - Boboty - Vrchpodžiar - Podžiar - Ostrvné - Biely Potok

Napriek všetkej snahe, necelé 3 kilometre do centra Terchovej si v sychravom chladnom ráne šliapeme. Hustota miestnej autobusovej dopravy nám inú možnosť nedáva. Cestou sledujeme, ako sa hustá hmla dvíha a od výšky nejakých 800 metrov sú lesy biele. Akurát tipujeme, čím to je... Miro je za námrazu, ja za sneh. V Terchovej oproti kostolu sa napájame na žltú značku a ešte chvíľu pokračujeme bočnými uličkami obce. Po predošlých daždivých dňoch je Varínka plná vody a v zregulovanom koryte hučia slušné vodopády. Konečne sa dostávame do terénu.

Obšívanka

Z návršia je Terchová ako na dlani, na protiľahlom kopci vidno novú rozhľadňu
aj obielené hrebene Kysuckej vrchoviny. Pri smerovníku Oravcové, kde sa pripája červená cyklotrasa, je výdatný prameň. Cez pasienky je to dosť rozbahnené, ale od pripojenia modrej značky z Vyšných Kameniec v ústí doliny Obšívanka to už je pekný horský chodníček, mierne stúpajúci a križujúci potok. Vchádzame medzi skaly, hlavne po ľavej strane sa dvíhajú poriadne vysoko, sem-tam prerušené stržami. Asi po pol kilometri sa chodník odliepa odo dna a stúpa doľava, Striedavo po skalkách a bučinou sa kľukatí a naberá výšku. Skalné bloky a ihly, ku ktorým sme pred chvíľou vyvracali hlavy dohora, teraz obdivujeme zhora. Teplota je okolo nuly, tak ma poriadne prekvapí, keď skoro stúpim na salamandru, pomaly sa sunúcu priamo po chodníku.

Občas sú ťažšie miesta poistené reťazou či pozdĺžnymi dlhými tyčami na pridržanie. Posledný traverz po skalnej terase po uzučkom chodníku je dosť exponovaný a môže byť pre nezvyknutého turistu náročný. Najmä keď sa na jednom mieste treba prevliecť okolo skalného brucha. Najkrajšie pasáže máme za sebou. Ďalej je to prevažne lesom. Dostávame sa do výšky nulovej izotermy a okolie sa začína belieť - je to sneh. Zo skalky jednej z vetiev ukončujúcich hrebeň Sokolia je pekný výhľad na Terchovú. Na krátkom úseku klesáme popod kolmé bralo a následne strmo stúpame na hrebeň. Pri smerovníku Malé nocľahy (1000 m) postáva partia kamarátov, ktorí to berú opačným smerom. Prehodíme pár slov a začíname klesať Zbojníckym chodníkom do Tiesňav. Tadiaľto som išiel oboma smermi viackrát, ale hlavne v letných podmienkach. Teraz je terén aj počasie ukážkovým prechodom z jesene do zimy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Nezvyklá akcia HZS

O chvíľu stretávame skupinu troch turistiek so štyrmi či piatimi dievčatami vo veku od 7 do 12 rokov. Varujeme ich pred šmykľavým a exponovaným zostupom cez Obšívanku. Poznajú a majú namierené na Sokolie... ešte dodajú, že aj dole na skalách sa pošmykol malý jorkšír a dvojica sa ho pobrala hľadať. Tak keby sme zbadali pobehovať lesom čosi v červenom návleku... Chodník na stranu Tiesňav nie je taký náročný, jeden rebrík a zopár reťazí pre istotu. Oblačnosť sa trochu dvíha a odhaľuje najprv zjazdovky na Poludňovom grúni a neskôr aj časti hrebeňa. Klesáme popod previsy, z ktorých kvapká voda, v niektorých sú vyhĺbené hlbšie otvory - skoro až jaskynky. Postupne sa dostávame zo zimnej idyly zas do farebnej jesene, krížom cez dolinu sa dvíhajú Boboty.

Spod poslednej skalnej vyhliadky začujeme hlasy, volanie aj popiskovanie. Je vcelku jasné, že sa hľadá stratený chlpáč. Nahor však stúpa skupina piatich ľudí, nie dvojica. Keď sa míňame, dievčina sa nás s nádejou v hlase pýta, či sme nezazreli psíka. Musíme ju sklamať. Všimnem si vysielačku na popruhu jedného mladíka a po obzretí aj logo HZS na batohoch. Pozeráme s Mirom na seba: "Žeby zavolali na pátračku horskáčov...?" V závere klesania je poznať, že chodník odspodu rekonštruujú - staré drevené brvná "schodíkov" nahrádzajú hrubým nerezovým plechom. Nevyzerá to prírodne, ale isto vydržia dlhšie... teda, pokiaľ ich nejaký podnikavec nedemontuje. Ešte posledná reťaz tesne nad parkoviskom a sme pri smerovníku v Tiesňavách. Skutočne tu parkuje záchranársky Land Rover. Rozkladáme si poživeň a termosky s čajom na drevenom stolíku. Zanedlho počujeme hlasy z chodníka a Miro zbadá aj nejaké postavy schádzajúce priamo nadol strmým úšustom pomedzi mladé smreky. Vidno, ako si jeden z horskáčov prekladá čosi z ruky do ruky... Áno, za obojok znáša drobné telíčko obete neopatrnosti či ľahkovážnosti svojich majiteľov.

Boboty

Keďže je len krátko popoludní, je jasné, že prvý variant s návratom po ceste do Terchovej neprichádza do úvahy. Mostíkom prechádzame Varínku a stúpame na Boboty. Aj na tejto strane Tiesňav sú pekné skalné pasáže, aj keď ich je pomenej a zopár reťazí je potrebných najmä pre bezpečnejší zostup. Tu stretávame ďalšiu trojčlennú úderku z nášho kolektívu. Mienia ísť Zbojníckym chodníkom a nadol Obšívankou... majú čo robiť do zotmenia. Upozorňujú nás, že povyše na trávnatých svahoch uvidíme ovcu s dvomi kozami, ale nič sa nekonalo. Mraky sa trochu trhajú a ako cez mliečne sklo na chvíľu presvitne Slnko sponad Baraniarok.

Zeleň smrekov sa behom pár okamihov mení na bielu, a tak absolvujeme ďalší prechod medzi ročnými obdobiami. Horné partie kopca sú kompletne zalesnené. Na jednom úseku je vidno, že časť preznačili kvôli popadaným stromom. Občasné skalky poskytujú obmedzené výhľady na juh. Oproti sivej oblohe svieti zasnežený Stoh kontrastujúci so zelenými pasienkami okolo Štefanovej. Z okraja jednej skalky dokonca zazrieme Veľký Rozsutec. Vrchol nášho kopca poznať len podľa geodetického kameňa, keďže je dosť pretiahnutý. Ďalej je to len lesom, dlhé strmé klesanie nám spestruje kombinácia blatistého terénu pokrytého lístím a snehovým popraškom. Sme celkom radi, keď vychádzame na lúky nad sedlom Vrchpodžiar.

Dolné diery

Za nastupujúceho šera schádzame ku kolibe na Podžiari. Pod prístreškom dopíjame čaj a mudrujeme, akému účelu asi bude slúžiť nová drevenica, ktorú stavajú povyše. Zostup volíme Dolnými dierami. Vody je aj tu bohato, za takéhoto stavu som tadiaľto ešte nešiel. Škoda, že prítmie tiesňavy už príliš nepraje fotografovaniu. Nepríjemný, a pre menších turistov aj nebezpečný, úsek ponad vodopád kúsok pred Ostrvným je preklenutý novou kovovou lávkou po pravej strane. Aj najužšími pasážami poniže rázcestia voda hučí ako v ľudovej piesni. Drevené lávky uprostred úseku sú tu už nejaký rok, predtým sa niektoré časti museli obchádzať eróziou ničeným chodníkom v lese.

Sadajúcou hmlou už presvitajú okná hotela Diery. Hoci túra nebola príliš dlhá, rozmočený terén dal nohám zabrať. Teplá sprcha a večera padnú vhod... A rozhovory s partiou spriaznených duší sú príjemným záverom dňa.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek