Príbeh

Najdlhší Silvester

31.12.15 To sme vám opäť sedeli v knižnici a hltali informácie zo sveta literatúry (pre pravdomilov: v krčme na pive) a prišla reč na to, že sa pomaly ale isto blíži koniec roka a zas budeme oslavovať na chate s celou bandou. A ako tak spomíname na naše minulé oslavy, hovorí mi Milan: "A nie že zasa prídeš tak ako vtedy, veď vieš." No a tí, čo im neslúži tak dobre pamäť a tiež noví v bande, sa hneď pýtali: "Čo sa stalo vtedy dávno?" A tak vám to teda rozpoviem.

Tak ako po iné roky sme sa chystali osláviť Silvester na chate. Deň po Štefanovi (27. 12.) sme sa kolektívne vybrali na chatu nachystať kopu dreva, vyzdobiť chatu a vyniesť tam všetko, čo sa dalo v rámci predzásobenia. Napílené a narúbané drevo sme uložili do šopky pri chate, a veru ho bolo až po strechu. Keď bolo hotovo, dohovorili sme sa, že my - drsní muži, prídeme na Silvestra už od rána a budeme akože kúriť (a pomaličky popíjať), aby bola chata, až prídu naše nežné polovičky, poriadne vyhriata. Robili sme to tak vždy. Vopred som sa ospravedlnil, pretože hoci sme mali celozávodnú dovolenku, musel som ísť na tri dni do roboty robiť inventúru a že asi prídem až večer. Bolo to akceptované, a tak sme ukončili debatu, zbehli k autobusu a šibli to domov.

Na druhý deň som sa vybral do práce a s kolegami sme sa pustili do koncoročnej inventúry. Práca nám išla celkom od ruky, a tak sme ju skončili už na druhý deň o 16-tej. A tu zrazu kolega Lojzo, výborný vinár, hovorí: "Keď sme to tak pekne skončili, tak vás všetkých pozývam na vínko ku mne do búdy." (Búdy sú okolo Skalice vinné pivnice.) Lojzo mal výborné víno a sám som sa k nemu chystal nakúpiť víno na silvestrovskú párty. Preto som to uvítal. Zavolali sme si taxík a za chvíľu sme na dvakrát boli tam. Lojzo najprv zakúril v hosťovskej izbičke a potom sme zišli dolu do pivnice na nevyhnutnú koštovku. Pili sme mladé, skvelé, iskrivé vína, ktoré chutili ako manna nebeská, a nálada stúpala. A potom Lojzo zavelil že „koniec koštovky“, natiahol 5-litrový demižón červeného a prešli sme hore do vykúrenej izbičky. Z prešovne priniesol parádne vysušené klobásy a slaninu, nakrájal ich, a pretože nebolo čo riešiť, dali sme sa popíjať, baviť, spievať... Len Lojzo občas zmizol a opäť sa zjavil s ďalším plným demižónom. Zatiaľ, čo sme sa bavili, vonku šialenou rýchlosťou bežal čas a ani sme sa nenazdali a partiu začali opúšťať prví účastníci. Nebudem to predlžovať, ale keď mi Lojzo naplnil dve dvojlitrovky vína, boli 4 hodiny nadránom. No a to bol koniec nášho priateľského „posedenia“. Domov som prišiel asi o piatej. Nastavil som si budík na druhú popoludní a vrhol som sa do postele.

Zobudil som sa celkom v poriadku, len ma trápil smäd a hlad. A tak šup rovno pod sprchu a potom jedno pivko na sušiaky a poriadny výživný hovädzí gulášik do bruška. Pustil som si rádio, kde vysielali silvestrovský program, samé srandy a tak, a začal som sa chystať na chatu. Tak ako takmer každý rok, chystal som sa upiecť môj špeciálny mäsový chlieb - úplne najlepší chlapský zákusok, ktorý ma naučila robiť mama. Vedel som, že posledný autobus do rekreačného strediska ide o 20.45 h a to určite stihnem. Zamiesil som si cesto, nechal ho vykysnúť, založil do pekáča a dal piecť. Vonku sa začínalo stmievať, čo ma trošku znervózňovalo. Rýchlo som sa zbalil, do batoha naložil vínko, pivko, ťapku slivovičky, nejaké dobroty atď. Skrátka všetko, čo bolo treba. Nachystal som si tiež teplé oblečenie, čelovku, ale nepreháňal som to, lebo som vedel, že na chate bude horúco a od autobusu je to len asi polhodinka stúpania a to ma zahreje až-až. Z rúry rozvoniaval chlieb ako šľak, až mi to krútilo nosom. Keď bolo hotovo, vyklopil som ho z pekáča hore nohami a nechal ako tak vychladnúť. Keď prišiel čas, tak som ho opäť šupol späť do pekáča, aby sa mi v batohu nezlámal, pridal do batoha k ostatným veciam a vydal sa na spoj. Chlieb ma hrial na chrbte a vnútri pár štamperlíkov, ktoré som preventívne užil proti prípadnej nevoľnosti. Kupodivu do autobusu nenastupovalo toľko ľudí ako som očakával. Ale bolo mi to jedno. O 21.15 h sme boli na konečnej na otočke v rekreačnom stredisku. Nasadil som si čelovku a hneď som vyrazil na chatu. Mohlo byť asi -8 °C až -10 °C a poprašok snehu rástol spolu s nadmorskou výškou. Chodník bol vyšliapaný a nebolo čo riešiť. Keď som sa dostal na úroveň chát, začalo mi byť divné, že nikde nie je žiadny frmol, žiadny spev a pod. Ale potom som začul hrať hudbu a spev vo veľkej podnikovej chate oproti na svahu. Bolo mi jasné, že chatári si asi išli zatancovať k živej hudbe. Z batohom na chrbte sa mi akosi krátil dych a srdiečko mierne zrýchlilo, a tak som trošku ubral a pri chate som bol asi za pol hodinu.

Chata na mňa čumela ako na debila. Ja som zasa čumel na ňu. Poviem vám, že to bola naozaj rana. Okenice zavreté, dvere zamknuté, žiadny dym z komína a ticho až to bolelo. Vôbec nikto tam nebol. Nikto sa tam nebavil. Len ja som tam stál ako somár, a potom obchádzal chatu zo všetkých strán a nevedel, čo sa deje. Ako som tuho rozmýšľal, spomenul som si ako Milan hovoril, že im majú priviezť babku z nemocnice a že ak by sa to stalo, tak by možno na chatu nešli. A pretože bol majiteľ chaty, tak len povedal: "Chalani, ale dám vám kľúče a pôjdete bezo mňa." Nikomu sa to nepáčilo, ale mne bolo ihneď jasné, že babku asi priviezli a Milan aj so ženou zostali doma a ostatní to asi tiež vzdali. "Došľaka, došľaka, došľaka," zahrešil som a ešte aj horšie, čo si ja tu teraz počnem, keby mi aspoň nechali niekde kľúč. Rukou som preňúral všetky skrýše, ktoré sme používali na schovanie kľúča, premakal celú rínu nad terasou, ale kľúč nikde. V duchu som si hovoril: "To mi moji kamaráti nemohli aspoň prísť povedať, čo sa deje?" Poriadne vytočený som si sadol na lavičku pri ohnisku, vytiahol ťapku a pivko a takto pekne v trojici sme začali rozmýšľať. Bolo takmer 22.00 hodín, autobus bol dávno v ťahu a ďalší išiel až o 9.30 h ráno. Peši domov som to mal asi na 2 hodiny a začalo snežiť. Len taký drobný, šuchotajúci krupičkový sneh, aký padá pri veľkom mraze. Domov sa mi naozaj nechcelo. A potom som si spomenul na šopku s drevom a začal som mať plán. Verte mi ľudia moji, plán je vždy dôležitý.

Šopka bola zavretá na petlicu s visiacim zámkom, ktorý nefungoval. Len sa tak zastrčil a vytiahol a nikto ani k nemu nemal kľúč. Veď načo? Vliezol som do šopy, kde bolo oproti vonkajšku pomerne teplo, ale vedel som, že tu nemôžem spať, lebo by ma do rána zožrali myši a tiež, čo by som to bol za zálesáka, keby som Silvester prespal v šopke. Poriadne som ju prezrel. Pravá strana bola až po strop založená borovicovým drevom, ktoré sme nachystali na Silvestra, ale vľavo boli zložené staré matrace, koberce, plachty... Hneď som vedel, že plán sa bude dať uskutočniť. Hurááá. Žiadne domov v noci a potme. Budem silvestrovať pri chate a sám, a vy sa tam doma hoci aj poduste, mastňáci, hundral som si. Zobral som metlu a odmietol sneh z náveternej strany ohniska pri chaty. Vytiahol som staré matrace a urobil si lôžko. Potom som vyvliekol kozu na rezanie dreva, na vrchné rázporky som položil krátky rebrík. O kozu som oprel ďalší matrac ako operadlo a na rebrík som natiahol starú autoplachtu, ktorá spadala do bokov a vzadu až po zem tak, že studený prievan z lúky nemal šancu. To vám bol úplne super úžasný a náramný kemp, ktorý mi poskytoval perfektné zátišie. Normálne som sa na to začínal tešiť. Vytiahol som dva staré, od plchov rozožraté paplóny a poistil to ešte tkaným kobercom, nasiaknutým od olejov a mastí z kuchyne, ťažkým ako šľak. Nakoniec som nanosil dreva a dreva, založil oheň a bolo mi úžasne. Ešteže nosievam v batohu balíček prvej alebo poslednej pomoci. Tam sa vždy nájdu zápalky a kúštik brezovej kôry.

Kemp bol úplne fantastický. Perfektne zachytával teplo z ohňa a reflektor zadných matracov ho odrážal do môjho priestoru. Matrace sa pekne zahrievali až sa z nich parilo a prestali ma oziabať na zadku. Rozbalil som batoh, vytiahol rozvoniavajúci chlieb s mäskom, ktorý ešte nestačil úplne vychladnúť, odrezal si poriadny krajec a dal som sa do oslavovania. Veď koniec roku je len raz a určite sa nenechám odradiť od jeho osláv. Otvoril som si fľašu vínka, ale nemal som žiadny pohár a preto som, ako sa hovorí, popíjal mirniks-dírniks rovno z fľaše. Poviem vám, že je mi jasné, že to vôbec nebolo podľa pravidiel stolovania, ale v ten moment by som to nevymenil za nič na svete. Jediné čo mi chýbalo, bola dobrá, horúca a silná káva, čierna a hustá ako asfalt, ktorá by ma poriadne postavila na nohy. Ale čo už. A tak nakoniec prišlo i k tomu, že som vybalil gitaru a správne posilnený som si začal hrať a spievať a bolo mi úžasne.

Naozaj neviem, koľko bolo hodín, keď som zaspal. Len som sa tak zvalil, natiahol na seba dva staré paplóny, poistil to tkaným kobercom, a bolo po mne. Gitara sa zviezla kdesi za mňa, medzi paplóny a matrace. Borovicové drevo horí dobre, ale veľmi rýchlo. Nádherne vonia ale sem-tam vie vystreliť poriadnu iskru do okolia. Párkrát som sa v noci prebudil, skontroloval, či niekde nehorím a priložil na oheň. Nakoniec som poriadne zaspal a prebudil som sa mierne drkotajúci zimou, pretože oheň vyhasol a poriadne navlhnuté paplóny zas až tak veľmi nehriali. Ale to bolo ráno a ja som vydržal. A tak po druhý raz som si zakričal: "Hurááá." Rozfúkal som oheň, vytiahol ťapku so slivovičkou a prikrojil si poriadny chlapský chlieb. Všetky žiadosti žalúdka som utíšil pivkom a keď prišiel čas, zbalil som sa a pustil sa dolu úbočím k autobusu, aby som odišiel domov.

Autobus prišiel včas. A kupodivu bol úplne nabitý ľuďmi, čo išli na chaty. Trochu som na to zazeral, že je to akési čudné, keď v tom z autobusu vystúpili všetci moji kamaráti a keď ma zazreli, tak mi hovoria: "Čo si sa nemohol dočkať? Prišiel si stopom? Kto ťa zobral? A prečo tak smrdíš dymom?"
Ja im nazad: "Prečo ste neprišli na Silvestra, to ste mi nemohli dať vedieť, že nejdete? Skoro som zmrzol," robil som zo seba chudáka. A oni na mňa pozerali, či mi náhodou nešibe, obchádzali ma a až sme sa dostali k normálnej reči, tak z nej vyplynulo, že Silvester je až dnes a že ja som ten somár, ktorý prišiel oslavovať o deň skôr. Neveríte, že je to možné? Nuž, mne sa stalo.

Jój, či sme sa len nasmiali. A veru bolo to tak. Tým, že sme inventúru vo firme skončili za dva dni, zamotali sa mi dátumy a bol som si úplne istý, že som o deň popredu. Rozhlasové stanice vysielali opakovačky z minulých rokov, a tak som si myslel, že je to aktuálne vysielanie. Mobily ešte neexistovali, takže ma nikto nemohol, ale vlastne ani nemal prečo informovať.

Stúpali sme s mojimi kamarátmi hore svahom Zlatníckej doliny, chechtali sa na mojej príhode, oni mi ponúkali mámivé nápoje a všetci sme sa tešili na Silvestra, ja už na druhého. Deň iskril mrazivým počasím až sa nám zlepovali nosné prepážky a kamaráti sa pýtali: "A to kde si spal?" Keď potom uvideli pri chate môj „bungalov“, ktorý som nezbúral, pretože som všetkým chcel ukázať, aký som borec, zálesák a tramp. Všetkým sa môj kemp zapáčil až tak, že keď sme v chate rozdúchali poriadny oheň v krbe, opäť sme rozložili oheň pri mojom „kempe“ pred chatou, posadali sme si spolu na staré studené, vlhké a rozožraté matrace, vytiahli gitary a začali spievať a trošičku popíjať grog.

Najprv to bol grog spustlého námorníka, potom grog zvaný maselniak a tak sme sa postupne dostali do pozície, kde som nedokázal odolávať ťažobe sveta, a tak som to vzdal a zvalil sa v chate do postele. Možno, že som zaspal o piatej možno o siedmej poobede či neskôr. Presne to naozaj neviem. Moji kamaráti sa bezchybne bavili, vlna za vlnou sa šírila chatou a určite to bolo fajn. A potom som sa prebudil. Všetci sa chechtali, že bude veselo, a hovorili mi, že to najdôležitejšie, polnočný prípitok, som prespal. Lenže som sa pozrel na nástenné hodiny, ktoré sme mali na stene chaty, a hovorím, že som sa prebral práve včas. Sami vidíte, že je 23.55 h, a tak to si ešte s vami o polnoci pripijem. Všetci sa tomu potešili, smiali sa ako blázni a až potom mi povedali, že hodiny sú pokazené, že sú takmer tri hodiny nadránom, a že už asi väčšina ide spať. A tak aj bolo.

Pri krbe sme zostali len traja a vydržali sme to až do rána bieleho. Keď sa naši kamaráti budili, varili sme im kávu, zohrievali samoliečivú - prudkospasiteľnú kapustnicu a tak. A s neutíchajúcim smiechom sme si prehrávali posledné dva dni v roku, kedy sa mi podarilo opäť raz zvíťaziť nad časom, kalendárom a aj prírodou.

Čo sme pili

Grog spustlého námorníka

Suroviny: 3 diely červeného vína, 1 diel rumu, cukor, škorica, klinčeky a citrónová kôra.

Postup: V troške vody povaríme škoricu, klinčeky a citrónovú kôru. Potom prilejeme červené víno, čo najrýchlejšie privedieme k varu, zalejeme rumom a rýchlo odstavíme z ohňa. Ocukríme podľa chuti.

Grog maselniak

Suroviny: cukor kryštálový (1 slabšia polievková lyžica na porciu), rum tuzemský (1 poldeci na porciu), citrónová šťava, maslo.

Postup: Cukor dáme do hrnca a pomaly zohrievame až sa roztaví na karamel - stredne hnedý. Prilejeme vodu cca 1,5 dcl na porciu. Pozor – reakcia s roztaveným karamelom je prudká. Privedieme k varu a varíme až sa karamel úplne rozpustí. Dochutíme citronovou šťavou na sladkokyslú chuť. Do dvojdecových hrnčekov nalejeme pol deci rumu a zalejeme vriacim (!) roztokom. Navrch grogu pridáme slabšiu malú lyžicu masla a premiešavame, aby sa maslo rozpustilo. Pijeme ihneď, horúce a pred pitím vždy dobre premiešame, pretože rozpustené maslo sa bude držať na povrchu tekutiny, tak ho treba zamiešať do grogu.

Recept je prevzatý z knihy „Cesta na severozápad“ od Kentha Robertsa. Grog sa lahodne pije, ale zle sa po ňom umývajú hrnčeky.

Čo sme jedli

Mäsový chlieb

Suroviny: múka hladká T 650 – 750 g, 1 kocka droždia + lyžička cukru, soľ, voda, krkovička údená, klobása údená (domáca, maďarská, a pod.). Pekáč stredne veľký a papier na pečenie.

Postup: do hrnčeka nalejeme trošku teplej vody, pridáme cukor, lyžicu múky a rozdrobené droždie, trošku premiešame a zakryjeme servítkou. Za pár minút skontrolujeme, ako kvások rastie.
Do misy preosejeme cca 0,75 kg múky a lyžičku soli. Pridáme vykysnutý kvások, vlažnú vodu a vymiesime polohusté cesto. Nemusí to byť dokonale vymiesené a nesmie to byť tuhé cesto. Zakryjeme utierkou a dáme na teplé miesto vykysnúť, čo trvá asi 1 hodinu. Ak cesto vykyslo tak, že približne zdvojnásobilo svoj objem je pripravené na pečenie.
Údenú krkovičku si nakrájame na podlhovasté kusy, aby sa z nich dal vytvoriť jeden dlhý šulec mäsa cez celý pekáč.

Do pekáča si vložíme papier na pečenie alebo ho vymastíme masťou a vysypeme hrubou múkou. Trošku väčšiu polovicu cesta vykydneme do pekáča a pomúčenými rukami roztiahneme po celej ploche. Do stredu cesta vložíme po dĺžke pás krkovičky a z obidvoch strán ju obložíme klobásami. Dajte to úplne na tesno k sebe a nešetrite mäsom ani klobásami. Navrch vylejte druhú polovicu cesta a roztiahnite ho po povrchu a na okrajoch zatlačte tak, aby sa spojilo zo spodným cestom. Ak vám zostane cesto, nedávajte ho tam zbytočne veľa. Pre cesto platí - čím menej, tým lepšie. Povrch cesta potrite slanou vodou.

Rúru zohrejte na cca 190 °C a pečte 1.20 h. Občas vrch chleba potrite vodou. Ak chlieb priveľmi tmavne, položte na povrch alobal. Po upečení vytiahnite pekáč s chlebom a položte naň kuchynskú dosku (lopár), prevráťte a vyklopte ho hore nohami. Šťava z mäsa začne prenikať aj do vrchnej vrstvy chleba. Keď chlieb aspoň čiastočne vychladne, prevráťte ho nazad, povrch potrite slanou vodou a zakryte vlhkou utierkou. Až bude vlažný, zoberte poriadny nôž a urobte rez cez celú šírku bochníka, aby ste v jednom krajci mali aj klobásy i údené mäso.

Dobrú chuť!

Autori fotografií: Boro Tomis a Tomáš Trstenský

Zdieľaj:  
Reakcie
Najdlhší Silvester 04/03/16 12:35 8 príspevkov
Najnovšie články autora
 
Príbeh Pri ohni V lete roku 1965 sme vyrazili s kamarátom Bujzom na veľký vander. Rovnako ako pred rokom, zamierili sme do vtedajšej Mekky všetkých trampov, romantikov a drsných traperov, či už českých alebo slovenských, do Slovenského raja. Zásluhou letnej brigády v nejakej stavebnej firme sme boli finančne zabezpečení takmer 200,- korunami, a tak sme boli „majstri sveta“. Samozrejme, že sme išli autostopom. Netrvalo to ani tri dni a už sme vystupovali z nejakého nákladiaku v Stratenej, odkiaľ sme to už „dobre“ poznali, pretože sme tu boli aj pred rokom. Zvyšok našej trampskej osady mal prísť v sobotu popoludní rýchlikom Horehronec, ktorý bol v tom čase najlepším trampským a turistickým vlakom. včera Boro Tomis Príbehy
Príbeh Zasa spolu V piatok mi zavolal Milan a pýta sa: „Čo robíš zajtra?“ - „Nó, vlastne nič také, čo by sa nedalo odložiť na inokedy, tak povedz čo potrebuješ.“ A Milan: „Veď ani ja nemám nič také súrne, ale ak by si sa nudil, tak zajtra idem na chatu robiť poriadok s plchmi a nejaký pomocník by sa mi zišiel.“ 13/05/16 Boro Tomis Príbehy
Príbeh Dážď Ten rok nám počasie naozaj prialo. Každé ráno sme vstávali do slnečného dňa, obloha bola modrá ako obľúbená vojenská knižka a naše 5-korunové pláštenky zo stánku PNS zostávali beznádejne úplne na dne batoha. Ani prístrešok sme na noc nestavali, len celta prehodená na spacáku nás chránila proti rannej rose. Noci boli teplé a jednoduchý vatelínový spacák kúpený z Pionierskeho domu za 12,- Kčs bol až až. Putovali sme najkrajšou krajinou, ktorú poznám a len sme si tak mydlili v pohode. 04/03/16 Boro Tomis Príbehy
Najnovšie články na titulke
 
Útulňa Koliba Príslop Počas mojich fotograficko-turistických potuliek po Veľkej Fatre som sa dostal koncom minulého roka do sedla Príslop. Z predchádzajúcej túry po turčianskom hrebeni pohoria som vedel, že kúsok pod sedlom sa nachádza malý prístrešok, kde som vtedy spal. Dnes je situácia iná. dnes Anton Zahradník Veľká Fatra a Choč
Príbeh Pri ohni V lete roku 1965 sme vyrazili s kamarátom Bujzom na veľký vander. Rovnako ako pred rokom, zamierili sme do vtedajšej Mekky všetkých trampov, romantikov a drsných traperov, či už českých alebo slovenských, do Slovenského raja. Zásluhou letnej brigády v nejakej stavebnej firme sme boli finančne zabezpečení takmer 200,- korunami, a tak sme boli „majstri sveta“. Samozrejme, že sme išli autostopom. Netrvalo to ani tri dni a už sme vystupovali z nejakého nákladiaku v Stratenej, odkiaľ sme to už „dobre“ poznali, pretože sme tu boli aj pred rokom. Zvyšok našej trampskej osady mal prísť v sobotu popoludní rýchlikom Horehronec, ktorý bol v tom čase najlepším trampským a turistickým vlakom. včera Boro Tomis Príbehy
Túra Svätojurský náučný chodník s deťmi Na jar oslávil Maťko rôčik a tak som sa rozhodla, že je čas vybrať ho z kočíka a ukázať mu, že turistikovať sa dá aj z vyššej polohy. Maťko sa síce nosiť v šatkách a podobných vymoženostiach doteraz nechcel, ale hádam sa mu to bude páčiť. Pre istotu vyberám niečo kratšie. Voľba padá na Svätojurský náučný chodník. Zostavu dopĺňa ešte moja sestra Danka s takmer 8-mesačnou Laurinkou. Laura sa naopak od malička nosí a aj túto túru absolvuje v tzv. kibičku. 21/07/16 Soňa Mäkká Malé Karpaty

 
 
 
Verzia pre tlač
  • text  fakty  fotky  
Vriace fórum RSS vriaceho fóra
Najdlhší Silvester 04/03/16 12:35 8 príspevkov
Login prihlás sa alebo registruj
zapamätať



Vytvorením používateľského konta súhlasíte s podmienkami použitia HIKING.SK, ktorých súčasťou sú aj informácie o spracovaní osobných údajov.
Oficiálni partneri
Partneri
Práve nás číta 1209 ľudí
1.17 (0.83)