Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Potulky kelčovskými osadami

Babie leto si tento rok veru dalo načas. V plnej sile udrelo až v posledný októbrový týždeň a vydržalo aj na začiatku novembra. V rovnakom čase si synátor doniesol zo škôlky chorobu a mne hneď bolo jasné, kde sa bude liečiť. Naordinoval som mu ozdravný pobyt u babky na Kysuciach. Keď na horách zavládlo slnečné inverzné počasie, bol by hriech sedieť pod hmlou v nížinách.

Vzdialenosť
14 km
Prevýšenie
+467 m stúpanie, -562 m klesanie
Náročnosť
ľahká, 1. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 04.11.2015
Pohoria
Západné Beskydy: Turzovská vrchovina (CHKO Kysuce)
Trasa
Voda
Studne v osadách, Chata Kmínek, Chata Sněžná
Doprava
Čadca (vlak, bus) - Vyšný Kelčov-Jednota (bus)
Vysoká nad Kysucou (vlak, bus) - Čadca (vlak, bus)
SHOCart mapy
» č.1077 Kysucké Beskydy, Kysuc (1:50.000)

Škôlkarsky bacil bol tentokrát aj nad moje sily, no pekné jesenné počasie bolo treba využiť. Večer pozerám do mapy a rozmýšľam nad nejakou ľahšou túlačkou po okolí. Keď mi cestovný poriadok potvrdí, že sa viem dostať autobusom v rozumnom čase do Vyšného Kelčova, je rozhodnuté. Pôjdem sa pomotať po kelčovských osadách. Kedysi som tieto končiny brázdieval na bicykli alebo v zime na bežkách. Ale je to už dávno, keď som tu bol naposledy.

Trasa

Vyšný Kelčov – Lieskov – Skala – bývalá chata Janošec – Dybalka – Na Krajčove (Korýťany) – Korytové – Chata Kmínek – Chata Sněžná – Beskyd – sedlo Smutníky – Hlboké – sedlo nad Bitalovcami – Gablásovci (Gabláse) – Volárska – Husľov – U hrušky (Mláka) – Pokrývky – Nižný Kelčov, časť Matúšovci – Vysoká nad Kysucou

Autobus ma zavezie najskôr do Makova a až na spiatočnej ceste odbočí do Vyšného Kelčova. Vystupujem na zastávke „Vyšný Kelčov, Jednota“ a okolo kostola, popri cintoríne prechádzam na modrú značku, ktorá vedie cez miestnu časť „Lieskov“ po novej asfaltovej ceste. Slnko príjemne hreje, no na miestach, ktoré sú v tieni vidno námrazu. Tá ma čaká aj na ceste v mieste, kde modrá značka odbočuje vpravo do kopca. Na chvíľu ju opustím a pokračujem po kamenistej ceste popri potoku. Ochladilo sa, z oboch strán sú kopce, slnko sem nezasvieti. Zobral som si len hrubšiu flisku, predpokladal som, že oblečenie budem skôr odkladať ako obliekať. Tých niekoľko sto metrov musím zimu vydržať. Po chvíli zahnem vpravo k osade, ktorú tvorí pár domov. Nikde ani živej duše. Lúkami stúpam do kopca k osade Skala. Priznám sa, že tu mám určité resty. V tejto časti som ešte nikdy nebol. Tu už to aj žije. Okrem chalupárov je osada aj trvalo obývaná. Od jednej chalupy počuť cirkulárku, pri ďalšej zase pani domáca práši koberce. Ponúkajú sa mi prvé výhľady – v opare sa črtajú krivky malofatranských končiarov.

Vraciam sa na modrú značku, ktorá za osadou Skala vchádza do lesa. Normálne som prekvapený, že všade okolo mňa vidím neporušený smrekový les. Veď to je na Kysuciach už pomaly rarita. Po necelom kilometri ma však rúbanisko vracia späť do reality. Za rúbaniskom pred osadou Dybalka ma vytočí množstvo odpadu vysypaného v lese. Choroba Slovákov. Čo nepotrebujem, drbnem do lesa, či do priekopy pri ceste.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

V osade Dybalka sa zdržím trošku dlhšie. Prechádzam od chalupy k chalupe, niektoré sú veľmi zachovalé, iné už poriadne nahlodal zub času. Vždy, keď som sa v týchto miestach pohyboval, som kopanice s dreveničkami bral ako samozrejmosť a niečo, čo vždy ku kysuckému kraju patrí a bude tu večne. No mýlil som sa. Noví majitelia častokrát nemajú záujem drevenicu zachovať. Na jej mieste radšej postavia niečo nové, často aj bez estetického cítenia. Prichádzam k jednej dreveničke a som zvedavý, čo je napísané na papieri na dverách - Na predaj. Hhhhm. Raz, keď budem veľký a budem mať veľa peňazí, tak si určite niečo podobné kúpim.

Po vyjazdenej cestičke prichádzam na slovensko-českú hranicu k bývalej chate Janošec. Časy svojej slávy má dávno za sebou, dnes zíva prázdnotou, okenice sú zatvorené, z jednej strany strechu poškodil dávnejšie padnutý strom. Popod elektrické vedenie sa vraciam späť na modrú značku. Keď sa tu niekedy budete túlať a náhodou nezbadáte značky, držte sa (samozrejme nie rukami) elektrických drôtov. Tie vám ukážu správny smer. Keď sa obzriem, otvára sa mi výhľad na hrebeň Javorníkov, za ktorým vytŕča Malá Fatra. Vo výhľade mám, žiaľ, množstvo káblov. Niekedy si myslím, že to elektrikári robia naschvál, aby fotografi mali čo robiť doma a potom musia káble pracne retušovať.

Opäť vchádzam do lesa a keď z neho vyjdem, privíta ma pár dreveničiek. Podľa nápisu na kameni pri plote jednej z nich sa dozvedám, že som Na Krajčove. Pred každou drevenicou je studňa, takže ak podceníte zásoby vody, môžete si dočapovať. V predchádzajúcej osade som tiež narazil na niekoľko studní, no mnohé z nich boli zamknuté. Prejdem krátky úsek lesíkom a prichádzam k ďalšej drevenici, neďaleko ktorej kazí dojem nevkusná neomietnutá barabizňa. Vyzerá opustene. Pod stromom si na chvíľku posedím na lavičke, vychutnávam si novembrové slnko, ktoré si asi zabudlo otočiť stranu v kalendári, nadviažem telefonické spojenie s útulňou Limba pod Rakytovom a s chatárom si hodnú chvíľu vymieňame dojmy z tohtoročného babieho leta, až kým nás nevyruší zvuk motorovej píly, ktorý prichádza od Chaty Kmínek. Som v tom, že na chate chystajú drevo na zimu a poteším sa, že tým pádom bude otvorené.

Lúkou sa dostanem k domčeku pod kopcom Korytové a zisťujem, že cezhraničná spolupráca stále funguje. Zvuk motorovej píly nebol od Chaty Kmínek, ale z neďalekej lúky a moravskí chatári si chystajú drevo na slovenskej strane a traktorom ho preťahujú na svoju stranu. Po hranici pokračujem ku Chate Kmínek a teším sa na orosenú odmenu a na to, že prehodím pár slov s majiteľom Robom. Kedysi som sem chodieval veľmi často. Pred dverami sa na mňa z tabule usmieva ponuka dňa, no dvere sú zamknuté. Mimo sezóny je chata otvorená iba cez víkend. No čo už. Osviežim sa teda z vlastných zásob - čajom z termosky. Vydám sa chodníkom smerom ku Chate Sněžná, ktorá sa nachádza a moravskej strane a vychádzam na hraničný hrebeň. Pri chate prebieha veľké jesenné upratovanie – všetko čo dokáže zhorieť, horí na hromade pred chatou. Smrdí to tu robotou, preto sa radšej nezdržujem a kráčam ďalej.

Hraničným hrebeňom pokračujem smerom k Bumbálke a som v makovskom chotári. Na moravskej strane sú krásne upravené drevenice a prichádzam k jednej novostavbe, pred ktorou je gýčovo upravený anglický trávniček a tabuľka „zákaz vstupu - súkromný pozemok“. Obďaleč sú naukladané zvyšky pôvodnej starej drevenice. Drevo poslúži už iba na kúrenie...

Blížim sa k sedlu Smutníky, tu som si vždy na bicykli pekne zazjazdoval. Na bežkách sa tu dali zažiť poriadne držkopády. Dnes ma tu víta rúbanisko, ktoré tu ešte pred necelým rokom nebolo. Pohrávam sa s myšlienkou, že by som ešte pokračoval k Masarykovej chate, ale potom si poviem, že cez týždeň bude určite zatvorená aj tá, tak si chuť na pivo nechávam opäť zájsť. O týždeň sa v našom turistickom klube dozviem, že chata bola otvorená a dokonca by som tam stretol pár našich turistov. No škoda.

Po modrej značke sa vyberám späť ku Kelčovu. Vytrvalé brezy, ktoré ešte nezhodili zožltnuté lístie vytvárajú krásnu jesennú atmosféru. Do sedla nad Bitalovcami je to prakticky po rovinke cez osadu Hlboké. Pre milovníkov bežeckého lyžovania tu býva v zime upravená stopa, takže sa dá urobiť pekný okruh pre nenáročných bežkárov z Bumbálky okolo Chaty Kmínek a späť. V sedle ma privíta kaplnka a pokračovať môžem štyrmi smermi. Po zelenej späť na Kmínek, po červenej alebo modrej do Makova alebo po ďalšej červenej do Kelčova. Volím poslednú možnosť. Kúsok od kaplnky odbočím vľavo do lesa. Po asi 500 metroch prichádzam ku križovatke ciest. Ak sa vyberiete na Kmínek z Nižného Kelčova, od tohto miesta môžete pokračovať rovno mimo značky a k chate sa dostanete skratkou. Po chvíli prichádzam k osade Gablásovci (po kysucky Gablase). Na tráve, ktorá je namrznutá vidno, že tu slnko od rána ešte nezasvietilo a do večera ani nezasvieti, pretože sadá za kopec.

Za osadou na rázcestí Volárska opustím červenú značku a vyberám sa zelenou, ktorá ma dovedie nad údajne najkrajšiu kelčovskú osadu - Husľov. Takto sa o nej píše v monografii o mojej rodnej obci Vysoká nad Kysucou a môžem to len potvrdiť. Z kopčeka nad osadou sa mi ponúkajú výhľady na Malú Fatru, o pár metrov nižšie ma privítajú zachovalé drevenice, zvonička a znovu spleť elektrických káblov.

Za Husľovom prejdem popri samostatne stojacom dome a krátkym stúpaním sa dostanem na lúku, na začiatku ktorej ma víta svätý obrázok s nápisom U hrušky. Neviem, či tu niekedy bola rovnomenná osada, v mape vidím iba zopár domčekov, ktoré majú tvoriť osadu Mláka, ktorá ale patrí Makovu a domčeky musia byť ukryté nižšie za stromami.

Vyjazdenou poľnou cestou sa dostávam nad osadu Pokrývky. Z komína murovanej chalupy stúpa dym, v tejto osade sa ešte trvalo býva. Z lúk nad osadou sa mi ponúka výhľad na javornícky hrebeň od Čerenky po Luby, v opare rozoznávam zjazdovky v Makove časti Čierne, výhľadu dominuje najvyšší bod Vysokej, kopec s názvom Vrchtretina (925 m). Z lúky sa vraciam späť na turistický chodník, ktorý sa dá chodníkom nazvať iba ak má človek poriadnu dávku fantázie. Momentálne je to koryto vyjazdené traktormi. Jeden z nich si to o pár minút šinie hore kopcom oproti mne. Chápem, že lesy majú aj svoj hospodársky význam a drevo treba ťažiť, ale dalo by sa to určite robiť aj šetrnejšie.

Radšej pokračujem lesom ako rozbitým chodníkom a v jednom mieste sa mi ponúkne výhľad na celú kelčovskú dolinu a osady, ktoré som dnes prešiel, ale aj mnohé ďalšie, ktoré sa nedali zakomponovať do dnešnej túry. Prichádzam k miestu, kde sa z cesty, po ktorej prichádzam, stávajú tri paralelné "cesty", nad čím sa mi zastavuje rozum. Keď ničiť, tak poriadne. Z lesa vychádzam na lúky, z ktorých sa ponúka výhľad na časť dediny ako aj na najvyššie kopce nad ňou. Okolo skládky dreva zbehnem do Nižného Kelčova, časť Matúšovci a v krčme za železničnou stanicou si doprajem vytúžené pivko. Odtiaľto ma už čaká len takmer dvojkilometrové šliapanie asfaltu po hlavnej ceste domov.

Záver

Hoci som dnes zďaleka neprešiel všetky osady nad Kelčovom (keďže sú roztrúsené po celom okolí, je to nereálne), som s dnešnou túrou spokojný. Počasie vyšlo na jednotku, turisti žiadni, takže som si mohol vychutnať krásne zákutia a predstavovať si, aký krásny, ale zároveň ťažký život museli mať ľudia, ktorí si vybrali tieto miesta na bývanie. Veď len dostať sa k lekárovi, do školy, na nákup či do kostola dalo zabrať. Koľkí z nás by v dnešnej pretechnizovanej dobe vedeli takto existovať?

Fotogaléria k článku

Najnovšie