Prejdi na obsah

Hiking.sk Zavrieť

Prihlás sa do svojho konta
alebo sa zaregistruj

Túra Planina Horný vrch z Hrhova

Sú dni, keď sa s polovičkou vyberieme osamote na rýchly útek z domu niekam na kopec. S deťmi chodíme na prístupné miesta, bez nich sa snažíme zvoliť niečo mimo ich aktuálnych schopností. A prudký výstup na planinu Horný vrch je to pravé orechové. Krátke, výživné a pritom okúzľujúce s množstvom dych berúcich výhľadov.

Vzdialenosť
16 km
Prevýšenie
+670 m stúpanie, -670 m klesanie
Náročnosť
mierna, 2. stupeň z 5-dielnej Hiking stupnice
Čas
1 deň
Obdobie
jeseň – 04.10.2015
Pohoria
Slovenský kras - planina Horný vrch (Národný park Slovenský kras)
Trasa
Voda
Hrhov (vyvieračka Veľká hlava)
Doprava
Hrhov (bus, parkovanie na hornom konci dediny)
SHOCart mapy
» č.1108 Slovenský kras (1:50.000)

Trasa

Hrhov – planina Horný vrch – vyhliadka nad Zádielom – Hrhov

Ružová partizánčina

V záujme skrátenia času a výškových metrov odstavujem auto nad Hrhovom. Je krásny slnečný deň, no ročné obdobie kúsok pokročilo, tak si pribalíme mikinu. Plán hovorí o tom, že na planinu vyjdeme po neznačenej vozovej ceste. Stúpame teda najprv lúkami so škrapmi, postupne pribudne krovie a nakoniec borovice, ktoré sú na tunajších svahoch zjavne vysadené umelo. Až tak umelo, že na jednej strane cesty sú ihličnany a na druhej listnáče. Celkom zaujímavé divadlo, stúpame a chytáme metre. Pôda pod nohami je typicky krasová, sfarbená do červena. Jednoducho zmes nezvyčajných farieb a pohľadov. Na výraznom rázcestí ideme logicky do kopca, no keď po chvíli zbadám na strome namaľovanú trikolóru, tak zaváham. Žiadne značky by tu byť nemali, už tobôž nie "partizánčina v ružovej". Chodník odbočí z cesty a hrnie sa prudko pomedzi skaly, navyše je výrazný. Pôvodné plány idú bokom, tomuto musíme prísť na korienok. GPS síce dáva isté tušenie, čo sa nachádza 200 metrov nad nami, no zvedavosť je silnejšia.

Trocha lezenia

Výškové metre naberáme naozaj rýchlo, značky aj chodník nás spoľahlivo vedú a nakoniec skutočne vychádzame na regulárnej žltej turistickej. Veruže to bola zaujímavá skratka asi od najvyššieho miesta, ktoré je dobre prístupné pre terénnejšie auto. Keď sme hore, nebudeme sa predsa vracať, a tak otáčame naplánovanú trasu a ideme nahor po žltej. Dobrá voľba. Chodník je mimoriadne strmý, často je nutné zapojiť aj ruky. Preliezanie skál by tu čakal len málokto, navyše to miestami začína byť celkom vzdušné. Na okraji skalného rebra sa usalašíme na vyhliadkovej skale a dávame si skorý obed. Vyhliadka na dolinu aj protiľahlé svahy, teplo vanúce spomedzi skalných blokov a romantika. Celé to kazí len hluk z hlavnej cesty, najmä partičky motorkárov, ktoré sa vybrali prevetrať tátošov a tlmiče zabudli doma. Po chvíli nad hlavami zaregistrujeme niekoľko paraglajdistov, ktorí štartujú na lúke na hrane planiny.

Čertova diera

Zjeme obed, pobalíme sa, niečo nafotíme a ideme ďalej. Ešte prudšie nahor, na traverzovanie v skalách a kroví nie je žiadna možnosť. Poriadne zadychčaní sa konečne vydriapeme na lúku s paraglajdistami. Zišla sa ich tu celkom slušná partia. Pozdrav a mizneme v lese za hranou planiny. Stúpanie sa razom stráca, sme na príjemnom chodníku, kde si vychádzkovo vykračujeme a zdravíme ďalších prichádzajúcich letcov s obrovskými batohmi. Na jednej z čistiniek stojí odparkované SUV a vieme, že musíme odbočiť. Po nevýraznom chodníku sa dostaneme až k zlovestnej diere. K Čertovej diere. Takto totiž nazvali jaskyňu, ktorá sa pod otvorom skrýva. Viac ako 180 metrov hĺbky vzbudzuje rešpekt a drží nás od zradného okraja čo najďalej. Spravíme si pár fotiek, márne sa snažím nájsť vyhliadková skalu, a tak ideme ďalej, tak spolovice na voľno lesom, spolovice po hubárskych chodníkoch.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom FacebookuInstagrame ]

Po chvíli sa napojíme na lesnú cestu s turistickou značkou, minieme luxusne vyzerajúcu poľovnícku chatu aj so satelitom a trávničkom a pomedzi sklady dreva postupujeme na východ. Rýchly pohľad do navigácie, nájdenie správnej odbočky a po pár metroch sme tam. Pri ďalšej chatke, aj s veľkorysým posedením pri ohnisku, ktoré je obložené dvojmetrovou haldou dreva a tvorí tak dokonalé kruhové závetrie. Z cesty konečne miznú stopy od mechanizmov, pod nohami šuští jesenné lístie a po 200 metroch je koniec. Ďalej sa nedá, sme na okraji skál a pred nami je len hlbočizná ničota Zádielskej tiesňavy. Dokonalá vyhliadka, presne naproti tej, na ktorú chodia prakticky všetci turisti. Aj teraz tam vidieť niekoľko skupiniek, zamávame si navzájom, vychutnáme si ticho a samotu a rozhodneme sa pre návrat.

Zostup starým úvozom

Rovnakou cestou je to nuda, robíme preto malé exkurzné kolečko po zničenom lese, kde je viac koľají od LKT ako stôp od srniek. Napojíme sa na žltú značku, chvíľu sledujeme vlastné stupaje a pred chatou odbočíme doľava. Ústi sem stará vozová cesta, ktorou sme plánovali vyjsť nahor. Trochu sa v spleti odbočiek musíme zorientovať, no nakoniec naberieme správny smer a začneme klesať popod skalné bralá. Úchvatné divadlo, genius loci dávnych čias, keď sa na planinách hospodárilo aj inak ako rúbaním lesa a cesta slúžila ako jediná spojnica doliny s planinou. Úzka a zarezaná v úvoze, balvany poctivo kus po kuse celé desaťročia ručne odkladané nabok až vytvorili malý múrik. Pre terénne auto nevhodná. Pre bicykel kvôli podkladu z lístia a voľných kameňov iba zjazdná. No motorkárov to zjavne netrápi, a tak ich stopa je neklamným znakom, že sa cesta dodnes využíva. Keď sa klesanie zmierni, prechádzame úsekom, ktorý bol kedysi určite do skál vysekaný ručne. Časť sa začala zosúvať, nad hlavami tušíme a občas aj vidíme diery, azda vchody do jaskýň. Prečo tadiaľ nevedie turistická značka, môžeme len tipovať.

Drienková zrelosť a bezradný lovec

Na serpentíne odbočíme na široko vyrúbaný chodník, ktorý bol niekedy určite tiež cestou. Cítim kolená, a tak musím spomaliť a opatrnejšie voliť stopu. Vraciame sa až k odbočke partizánskeho značenia, ktorým sme pred pár hodinami išli nahor, kde si všimnem, že pokračuje aj smerom nadol. Vyberiem sa to teda preveriť, no posledná značka sa objaví na improvizovanom mieste na zaparkovanie auta na lesnej ceste kúsok poniže.

Okruh sa uzavrel, ostáva nám len posledný kilometer návratu po ceste, ktorou sme kráčali doobeda. Znova borovice, krovie a nakoniec lúky. Okraje cesty sú posiate drienkami v poslednom štádiu zrelosti. Aj pri najmenšom závane totiž plody letia k zemi. Opatrne si z nich nazbierame a hodujeme celou cestou k autu. Práve pri ňom sa stretávame s chlapom v lesáckom, s flintou na pleci a tvári sa, že možno by nám aj chcel niečo oznámiť ohľadom parkovania na tráve. Keď sa však s rachotom prirúti partička na enduro motorkách, tak sa zmohne len na pohľad do kamier na ich prilbách a šliape ďalej do kopca...

My sa prezujeme, zavoláme domov a do hodinky sa objímame s deťúrencami.

Fotogaléria k článku

Najnovšie